Korene Putinovho totalitarizmu
KGB bola na zvládnutie prechodu ku kapitalizmu vybavená lepšie ako ktorákoľvek iná sovietska inštitúcia, v poslednom období však silovici nehrajú až takú úlohu ako kedysi.
Autorka je rusko-americká politologička
Koncom roku 1999, keď vtedy už krehký Boris Jeľcin hľadal nástupcu v radoch bezpečnostných služieb, koloval v Rusku pochmúrny vtip. „Prečo sú komunisti lepší ako KGB?“ „Pretože komunisti ťa budú karhať, ale KGB ťa obesí.“ Viac ako o vtip šlo o varovanie. Bohužiaľ, väčšina Rusov to nepochopila.
Po oligarchoch silovici
V tom roku bol Vladimir Putin – muž z KGB, ktorý práve viedol jej nástupníčku, Federálnu bezpečnostnú službu – vymenovaný za premiéra. Čoskoro vraj zavtipkoval pred svojím bývalým kolegom z FSB: „Úloha infiltrovať sa na najvyššiu úroveň vlády je splnená.“ Aj to malo spustiť poplach, v neposlednom rade preto, že Putin už dlho obdivoval Jurija Andropova, bývalého šéfa KGB, ktorý dva roky vládol Sovietskemu zväzu železnou rukou.
Po ekonomických a politických otrasoch v postsovietskych 90. rokoch ľudia túžili po stabilite a boli ochotní vrátiť KGB späť do najvyšších poschodí vlády, aby ju získali. To poskytlo Putinovi, ktorý bol v roku 2000 zvolený za prezidenta, dôvod, ktorý potreboval na vytvorenie andropovovskej autority nad všetkými aspektmi ruského systému, a teda aj nad strategickými odvetviami, akými sú ropa a plyn.
Putin sa cítil ohrozený súkromnými oligarchami, ktorí získali kontrolu nad týmito odvetviami počas Jeľcinovho chaotického prezidentovania. Namiesto nich prevzali moc silovici – ľudia z armády a bezpečnostných služieb, akými boli bývalí agenti KGB Igor Sečin a Sergej Čemezov.
