Vysielač v Gliwiciach, odpálená železnica aj Rusi v Buči. História útokov pod falošnou vlajkou

Španielsky námorný kapitán Francisco Torres pozoroval počas jedného májového rána roku 1801 malú dvojsťažňovú plachetnicu blížiacu sa pod americkou vlajkou k jeho fregate. Možno nedôverčivo, ale bez obáv: Španielsko s tou nedávno založenou zámorskou krajinou nebojovalo a Torres mal šesťnásobnú prevahu mužov aj delostreleckej sily.

Americká vlajka bola pascou britského kapitána Thomasa Cochrana, ktorý sa iba potreboval dostať blízko. Potom vyvesil britskú vlajku a zaútočil. Španielsku fregatu vtedy pri Barcelone zajal vďaka jednému z prvých dobre zdokumentovaných útokov pod falošnou vlajkou v dejinách.

Časy sa odvtedy zmenili. Už nejde iba o útoky na mori. A už sa nehrá podľa pravidla „keď tesne pred útokom priznáme farbu, falošná vlajka je akceptovanou taktikou“.

Cieľom moderných operácií pod falošnou vlajkou je, naopak, vyvolať zdanie, že za útok od začiatku do konca mohol niekto iný. Alebo ho aspoň spätne z útoku pod falošnou vlajkou obviniť.

Aktuálne sa to deje na Ukrajine. Masakre civilistov, ktoré všetci preživší prisudzujú ruským vojakom, Rusko bez mihnutia oka označuje práve za útoky pod falošnou vlajkou zinscenované na očiernenie ruskej armády.

A nie, nie je to jednoduchá zrážka dvoch verzií s pravdou „niekde uprostred“. Na jednej strane sú desiatky novinárov z veľkých nezávislých médií, ktorí hovorili so stovkami miestnych obyvateľov. Médií, pre ktoré je vierohodnosť jedinou zárukou prežitia v konkurencii.

Na strane druhej sú médiá úplne ovládané ruskou vládou a hrozba prísnych trestov, ak nebudú ruské médiá informovať presne a iba tak, ako chce bojujúci Kremeľ.

Naujocks, Kawamoto a Kulik

Modernú éru útokov pod falošnou vlajkou naplno odštartovali 30. roky. Pri jej kolíske stáli ako sudičky traja muži: Alfred Naujocks, Suemori Kawamoto a Grigorij Kulik. Myšlienka bola jednoduchá: niečo urobiť, obviniť z toho nepriateľa a potom ho napadnúť.

Spomenuté mená nie sú také známe ako ich činy: Nemec Naujocks viedol prepadnutie vysielača v Gliwiciciach, z ktorého hitlerovská ríša obvinila Poliakov a vzápätí ich napadla.

Japonec Kawamoto nastražil výbušninu pod železnicu v Mandžusku – z explózie imperiálne Japonsko obvinilo Čínu a vzápätí na ňu zaútočilo.

Soviet Kulik zase (aspoň podľa Chruščovových spomienok) zinscenoval delostrelecké prepadnutie sovietskych vojakov pri fínskej hranici, ktoré Moskva označila za fínsku provokáciu. Vzápätí Sovieti Fínsko napadli.

Vo všetkých troch prípadoch išlo o útoky na ľudské životy a ich strojcami boli príslušníci silových zložiek totalitných režimov, v ktorých na hodnote ľudského života nezáležalo. Režimov, ktoré hľadali zámienku na napadnutie výrazne slabšej susednej krajiny a ktoré sa rozhodne nemuseli báť pobúrenej reakcie domácej tlače – pretože slobodné médiá v nich neexistovali.

Učenliví boli aj československí komunisti. Za falošnú vlajku sa dá považovať napríklad mostecká aféra (1947 – 1948), v ktorej vytvorili fiktívnu „americkú“ spravodajskú sieť, a po tom, čo do nej nalákali protikomunistických odbojárov, ich pozatýkali. Komunisti sa podľa historika Karla Kaplana snažili z budovania americkej siete obviniť svojich najsilnejších vnútropolitických rivalov – národných socialistov.

Konštrukcia sa na súde rozsypala a rozkrytie operácie vyvolalo vládnu krízu, ktorá doviedla krajinu až k neblahým udalostiam februára 1948. Po úspešnom prevzatí moci nemusel komunistov nezdar trápiť.

Po americkom varovaní, že Rusko môže chystať „false flag“ útoky ako zámienku na napadnutie Ukrajiny, sa každopádne žiadna zásadná operácia pod falošnou vlajkou neobjavila a Rusko zaútočilo iba za pomoci „obvyklých“ lží: tej o nacistickom režime v Kyjive či tej, že vyvíja jadrové zbrane a masakruje civilistov v Donbase.

Niežeby sa neodohrali vôbec žiadne pokusy: falošnou vlajkou podľa všetkého bolo obvinenie, že Ukrajinci bombou zničili auto šéfa vojenskej polície. Rýchlo sa však ukázalo, že na zničenom starom vozidle UAZ bola rovnaká registračná značka ako na modernom SUV, ktorým sa veliteľ predtým chválil. Je však možné, že to nebol nijako vážne mienený pokus.

Falošná vlajka naruby

Rozšíreným manévrom, pri ktorom zaznieva slovné spojenie „falošná vlajka“, je však v posledných rokoch obrátený postup: snažiť sa zakryť vlastný zločin obvinením protivníka, že to on uskutočnil útok pod falošnou vlajkou. Práve tak sa Rusko skúsilo vyviniť z masakra v Buči.

Pre Rusko je to známy vzorec: rovnako postupovalo po zostrele malajzijského boeingu nad Donbasom pred ôsmimi rokmi. A po odhalení pokusu o vraždu dvojitého agenta Sergeja Skripaľa v Salisbury. A po otrave ruského opozičného politika Alexeja Navaľného…

Séria manévrov „uskutočnili ste útok pod falošnou vlajkou a viníte z neho nás Rusov“ je taká dlhá, že zakrýva spomienku na udalosti, ktoré možno boli najdôležitejšou false flag operáciou v Rusku po rozpade Sovietskeho zväzu.

V roku 1999 otriasli Ruskom série bombových útokov. Oficiálne za stovky mŕtvych mohli čečenskí militanti, útoky poslúžili ako zámienka na vpád do Čečenska. Zvláštne však bolo, že v rovnakom čase polícia zadržala v Riazani troch členov tajnej služby FSB, ktorí umiestnili do jedného z bytových domov nálož s bielou kryštalickou trhavinou hexogénom. Podľa FSB bol vo vreciach cukor a išlo o cvičenie.

Kládli sa viaceré otázky, napríklad prečo pôvodne ruské inštitúcie hovorili o hexogéne v náložiach v Moskve a potom svoje tvrdenia upravili. Alebo či sa z jedinej továrne na hexogén v Rusku, stráženej FSB, naozaj „stratilo“ množstvo tejto výbušniny. Otázky však zapadli, vyšetrovanie šlo do stratena. Vďaka tvrdej odvete však kariéru urobil muž menom Vladimir Putin. Krátko nato sa stal prezidentom.

Falošná vlajka v službách demokracií 

Nedá sa povedať, že by samotné útoky pod falošnou vlajkou boli výhradným know-how totalitných či autokratických režimov. Tie v nich majú nemalú výhodu – vládcovia často ovládajú médiá a môžu určovať, o čom budú informovať. Aféry sa darí ľahšie ututlávať a protesty dusiť už v zárodku.

Demokratické systémy, naopak, riskujú, že keď sa útok pod falošnou vlajkou prevalí, médiá budú o klame spôsobenom vládnou garnitúrou informovať a privodia jej oslabenie či pád.

Najznámejším prípadom plánovaného false flag je operácia Northwoods z roku 1962. Vtedy americký zbor náčelníkov štábu vymyslel plán, ktorý obsahoval teroristické útoky, z ktorých mala byť obvinená vláda komunistickej Kuby. Bolo to rok po neúspešnom pokuse o inváziu v Zátoke svíň a americkí vojaci usúdili, že by akcia mohla priniesť zámienku na inváziu na Kubu a na odstránenie komunistického režimu.

Prezident John F. Kennedy však plán zamietol. A šéf zboru náčelníkov štábov Lyman Lemnitzer za tento nápad zaplatil svojou funkciou.

Známa je aj tzv. Lavonova aféra, v ktorej sa Izraelom vycvičení egyptskí Židia v roku 1954 pokúsili o sériu bombových útokov, ktorá mala byť pripísaná Moslimskému bratstvu, spôsobiť chaos a nestabilitu v Egypte a dať Britom možnosť udržať kontrolu nad dôležitým Suezským prieplavom. Britská prítomnosť v izraelských plánoch mala byť protiváhou silnejúcemu nacionalistickému egyptskému vodcovi Džamálovi Abd an-Násirovi.

Operácia viedla k pádu izraelského ministra obrany Pinhasa Lavona a k politickej nestabilite v Izraeli. Egypt následne vyhnal desaťtisíce egyptských Židov a mnohým skonfiškoval majetok.

Za pomerne úspešnú falošnú vlajku sa dá považovať prevrat v Iráne v roku 1953, keď Briti a Američania docielili zosadenie premiéra Muhammada Mosaddeka po tom, čo znárodnil tamojší ropný priemysel. O falošnú vlajku však ide skôr v širšom zmysle slova – Londýn aj Washington sa skôr snažili svoju rolu zakryť. Prevrat v dôležitej blízkovýchodnej krajine však posilnil moc prozápadného šaha Pahlavího na ďalších 26 rokov studenej vojny, až kým aj jeho nezmietla revolúcia islamských fundamentalistov.

Početné operácie pod falošnou vlajkou uskutočňované demokratickými krajinami spadajú do období studenej vojny, keď sa vlády riadili inou logikou než dnes. Konkrétne Izrael v čase Lavonovej aféry navyše stále čelil existenčnej hrozbe.

Kto vidí false flag všade, býva blízko ruskej propagande

Tomu, ako sa s útokmi pod falošnou vlajkou pracuje dnes, sa venuje výskumníčka Kate Starbirdová z Washingtonskej univerzity. Začiatkom februára, teda ešte pred ruskou inváziou, opísala, že predstavy o častých false flag útokoch žijú najmä v komunitách konšpiračných teoretikov.

„Zrejme nie je veľmi prekvapivé, že rovnaký informačný ‚ekosystém‘, ktorý vidí útok pod falošnou vlajkou za každou krízou, obsahuje aj veľa ruskej propagandy,“ napísala vo vlákne na Twitteri.

Dôvod tohto prepojenia? „Zrejme preto, že ruské ‚aktívne opatrenia‘ obsahujú zároveň operácie pod falošnou vlajkou, ale aj obviňovanie ostatných, že ich podnikajú. Je to efektívna taktika aj projekcia zároveň – pre ľudí je potom náročné sa zorientovať. Podkopáva to dôveru v informácie,“ vysvetľuje výskumníčka Starbirdová.

Pre Rusko je každopádne účinné presadzovať svoj pohľad na vojnové udalosti cez dezinformačný ekosystém, pretože v ňom je veľa ľudí naladených na nedôveru v systémové usporiadanie západných krajín (vlády, inštitúcie, médiá…) a ochotných prijímať ruskú verziu diania.

Navyše každú jasne negatívnu udalosť možno cez argument „falošnou vlajkou“ pripísať ideovým protivníkom: obviniť ich, že niečo zlé urobili a ešte o tom aj klamú. Umožňuje to vytesniť z hlavy myšlienku na to, že niečo zlé mohla spôsobiť osobnosť či krajina, s ktorou sa človek identifikuje. Algoritmy sociálnych sietí už také tvrdenie masívne rozšíria samy.

Typickým prípadom z nedávnych čias bol útok protrumpovských demonštrantov na americký kongres v januári 2021. V prezidentských voľbách porazený Donald Trump tak dlho a usilovne presviedčal svojich priaznivcov, že musia zasiahnuť, pretože voľby boli masívny podvod a s americkou demokraciou je koniec, až rozčúlený dav zobral Kapitol útokom.

Trumpovi priaznivci následne prišli s teóriou, že za útok môžu radikáli z ľavicovej Antify.

Ľahšie o nich hovoriť, než ich robiť

Fenoménu útokov pod falošnou vlajkou sa začiatkom februára, teda ešte pred spustením ruského útoku, venoval aj server Politifact.

„Operácie pod falošnou vlajkou sa zvládajú ťažko. Ich hlavným odkazom je najskôr to, že položili základy nedôvery, ktorá poháňa niektoré najznámejšie moderné konšpiračné teórie tvrdiace, že skutočné a dobre zdokumentované udalosti boli tiež ‚zahrané‘. Patria medzi ne napríklad útoky z 11. septembra či strelecké útoky v školách v Newtowne či Parklande,“ píše server.

„Odhalenie skutočných, preukázaných vládnych klamov pomáha vysvetľovať príťažlivosť konšpiračných teórií typu ‚bol to útok pod falošnou vlajkou‘,“ povedala pre Politifact Kathryn Olmstedová, profesorka histórie z Kalifornskej univerzity v Davise.

„Vzrastajúca nedôvera vo vládu v kombinácii so zistením, že klamala o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, napomohla vytvoriť hnutie ‚trutherov‘,“ píše Politifact. Ide o ľudí, ktorí neveria záverom vyšetrovania útokov z 11. septembra a sú presvedčení, že pravdu (po anglicky „truth“) vláda USA stále skrýva. Podporovatelia tohto hnutia prišli s mnohými alternatívnymi vysvetleniami, hoci ich konšpirácie boli opakovane vyvrátené.

Hľadači konšpirácií veria, že si vlády cez false flag útoky vytvárajú priestor na inak neobhájiteľné kroky – inváziu do Iraku či oklieštenie občianskych slobôd, sprísnenie zbraňovej legislatívy. Teórie, že masakre v amerických školách sú len hrané (a pred kamerami neplačú rodičia, ale herci), sú v USA pomerne časté.

„Už samotná myšlienka ‚mohla to byť falošná vlajka‘ je intuitívne hodnoverná, pretože ľudia majú sklon počítať s tým, že politici využívajú krízy, aby dosiahli svoje politické ciele,“ cituje Politifact Scotta Radnitza, ktorý prednáša ruské a eurázijské štúdiá na Washingtonskej univerzite.

Prečo je dobrá zdržanlivosť

Zostávajú však dobré dôvody na skepsu: zrealizovať operáciu pod falošnou vlajkou tak, aby priniesla úspech a neprezradila sa, je ťažké. Sú to zložité akcie s množstvom zapojených ľudí a nikto nesmie prehovoriť. Ani pochybiť.

„Mali by sme sa vždy pýtať: Vyzerá pravdepodobne, že by sa sprisahanie tohto rozsahu dalo utajiť? V digitálnom veku je to obzvlášť náročné,“ vysvetľuje výskumníčka Kathryn Olmstedová.

Falošná vlajka navyše nie je jediným prvkom v arzenáli klamstiev: dezinformovanie, prekrúcanie či zveličovanie funguje tiež dobre a nezahŕňa riziko odhalenia dômyselnej a úmyselnej operácie, pretože tam žiadna nie je. Incident v Tonkinskom zálive nepotreboval americké lode útočiace pod falošnou vietnamskou vlajkou, aby sa Američania masívne zapojili do vojny vo Vietname.

Skutočné útoky pod falošnou vlajkou, ako uzatvára Politifact, boli v poslednom období jednoducho prekryté konšpiračnými teóriami, ktoré vidia „false flag“ za všetkým.

Je ľahké skúsiť tak na protivníka zhodiť čokoľvek. Ale omnoho častejšie než o skutočnú akciu pod falošnou vlajkou ide o osvedčený manéver, ako zakryť vlastný zločin.