Choďte domov, kričali na ruských vojakov, Valera tanky vítal. Reportáž z rozdeleného mestečka pri Černobyli
Polovica mesta utiekla. Siréna tu znie niekoľkokrát denne, ale ako vysvetľuje starosta Jurij Fomičev, pravdepodobnosť, že Slavutyč zasiahnu rakety, nie je veľká. Aj Rusi sa vraj boja, že by zabili špecialistov, ktorí aj počas núdzového stavu držia Černobyľskú elektráreň na uzde. „Snáď dajú pokoj aspoň na to otrasné výročie,“ vravia ľudia, ktorí pred 36 rokmi zažili najväčšiu technologickú haváriu v histórii ľudstva.
Syn Valerija Dmitrijeva, špecialistu na dozimetre, je vraj mŕtvy. Aj keď jeho otec nevidel telo, myslí si to. Syn bojoval za Ukrajinu v Mariupole a už mesiac s ním nemá žiadne spojenie.
Jeho druhý syn, obdivovateľ Putina a veľkého Ruska – meno uvádzať nemáme, nie všetci sympatizujú s jeho názormi – žije s otcom v Slavutyči. V meste rozdelenom na stúpencov Ukrajiny a ZSSR.
Rovnako rozdelenom, ako je rodina jadrového fyzika Valerija Dmitrijeva, niekdajšieho inšpektora vonkajších meracích zariadení na kontrolu úrovne radiácie v černobyľskej jadrovej elektrárni. Muža, ktorý sa presne pred tridsiatimi šiestimi rokmi zapojil do likvidácie havárie úplne dobrovoľne.
Jeho žena Vaľa bola Ukrajinka. Či by dnes s radosťou čakala na ruské tanky tak, ako jej manžel, sa už nedozviem. V čase explózie aj ona pracovala v elektrárni. S manželom potom dva mesiace umývala všetky predmety, ktoré jej záchranári priniesli. Valerij ju každý deň meral svojimi dozimetrami, vyhadzoval jej oblečenie, nútil ju umývať si vlasy trikrát denne a obliekať sa do niekoľkých ochranných oblekov naraz. Predvlani zomrela na rakovinu.
Valerij tento rok oslavuje 86. narodeniny. Okrem ženy mu radiácia vzala aj obličku. Desať dní po operácii si po ňu prišiel do nemocnice: „Som špecialista na meranie radiácie. Vydajte mi, prosím, môj orgán, chcem si ho premerať a vedieť, ako na tom som.“
Poslali ho domov s tým, že orgán bol spálený. Valera zúril.
Prvýkrát sme sa stretli v roku 2016 počas spomienkových akcií – vtedy od havárie uplynulo presne 30 rokov. Štvrtý reaktor elektrárne explodoval 26. apríla 1986, 23 minút po polnoci.
Dnes som už našla Valeru ako vdovca, stále v rovnakom dome neďaleko pamätníka sovietskeho tanku, na ktorom sú tabuľky s názvami mnohých krajín, v ktorých Rusi „pomáhali udržať svetový mier“. Je tam aj nápis: Československo 1968.
Pred šiestimi rokmi mi Valerij s hrdosťou tento tank ukazoval a presviedčal ma, že všetky ruské vojenské výpravy boli vlastne mierové operácie. Asi som v kútiku duše dúfala, že tank už na rovnakom mieste nenájdem. Alebo aspoň že ma už k nemu Valera nepovedie s takým neskrývaným nadšením.
Z môjho príchodu mal obrovskú radosť. A bol značne prekvapený. Napokon, dostať sa dnes do Slavutyča znamená namiesto bežných troch hodín cestovať z Kyjiva päť až šesť hodín po cestách, ktoré si ani nezaslúžia toto pomenovanie. Po lesných cestách znetvorených ruskými tankami a ďalšou ťažkou vojenskou technikou, ktoré naše redakčné auto odmietalo rešpektovať ako hodné cestnej premávky.
Les okolo javil známky bojov – naľavo od nás, približne osem kilometrov, sa vinula ukrajinsko-bieloruská hranica. A za ňou? Bieloruskí vojaci a ruskí agresori.
Je to zvláštny pocit byť na dostrel. Obyvatelia Slavutyča ho poznajú dobre. Pod hlavňami namierenými na ich mesto žijú už dokopy šesťdesiatjeden dní. A boli aj momenty, keď ruskí vojaci neboli len na dostrel, ale priamo na hlavnom námestí.
Slavutyčania sa k tejto situácii stavali rôzne.
Tí, ktorí Rusov vnímajú ako okupantov a chcú, aby na radnici viala ukrajinská vlajka, našli dosť odvahy na to, aby si presadili svoju pozíciu.
Valerij a ďalší, ktorí vítajú ruské tanky, v tom čase sedeli doma a dúfali, že sa Rusi nedajú zastrašiť „nejakými krikľúňmi“.
„Valera, čo by ste robili, keby k vám prišiel domov ruský vojak so samopalom?“ pýtam sa potom, čo dostanem skvelý domáci čaj z čiernych ríbezlí dôkladne premeraných dozimetrom tiež vyrobeným doma.
„Objal by som ho a povedal: Chlapče, sláva, že
