Denník N

Atentát proti zmene v Turecku

Tureckú politiku zmenila strana, na ktorej prívržencov nedávno uskutočnili krvavý atentát. Bez ohľadu na výsledok víkendových volieb je to už dnes výrazný úspech.

Autor pracuje ako výskumník v Inštitúte Mateja Bela

Krvavý atentát proti účastníkom protestu za mier v tureckej Ankare sa nedá odpísať len ako ďalšia udalosť v rade, bohužiaľ, už zvyčajných sektársko-etnických nepokojov na Blízkom východe. Ide o niečo viac: atentát zároveň bol aj útokom proti interetnickej Ľudovej demokratickej strane (HDP) a ideálom, ktoré stelesňuje.

Prítomnosť HDP v tureckom straníckom systéme je pochopiteľná cez prizmu histórie kurdsko-tureckých vzťahov 20. a 21. storočia. Turecký model občianstva uprednostňuje štátnu príslušnosť pred kultúrno-etnickou, a preto štát oficiálne neuznáva nárok svojich menšín na menšinové inštitúcie, ako sú médiá a školstvo v materinskom jazyku.

Kurdská menšina, ktorá predstavuje zhruba 20 percent obyvateľstva Turecka, sa najskôr snažila rozšíriť svoje práva mierovou cestou, neskôr však aj ozbrojeným povstaním. Po desaťročiach krvavého konfliktu , ale aj pod vplyvom medzinárodných tlakov a procesu demokratizácie Turecka sa zákony upravujúce práva menšín postupne liberalizovali a napokon v roku 2013 došlo aj k dočasnému zastaveniu paľby medzi armádou a kurdskými militantmi (PKK).

Výrazne zlepšená politická klíma vytvorila podmienky na založenie nového politického projektu. Strana HDP vznikla v roku 2012, ale namiesto klasickej etnickej agendy sa zamerala aj na zastrešovanie rôznych iných záujmov vrátane feministických, zelených, kresťanských či odborárskych.

Jedným z cieľov takéhoto modelu bolo dosiahnuť volebné kvórum v parlamentných voľbách – ktoré je v Turecku na nezvyčajne vysokej desaťpercentnej úrovni. Hoci je v médiách označovaná prvotne ako kurdská národnostná strana, HDP v praxi vystupuje za rovnoprávnosť občanov vo všeobecnosti. Pritom má aj silnú sociálnu a environmentálnu agendu. Aj keď je hlavná farba vizuálov HDP fialová, stranu by sme podľa jej agendy mohli označiť aj ako červeno-zelenú.

Paralelne so zosilnením HDP vládna Strana spravodlivosti a rozvoja musela čeliť rastúcemu nesúhlasu tureckého obyvateľstva s jej autoritatívnou politikou. Navyše bývalý predseda strany a súčasný prezident Turecka Recep Tayyip Erdoğan sa pustil do neistého projektu pretransformovania tureckého štátu na prezidentský model vládnutia, ktorý sa tiež nestretol s bezpodmienečnou podporou voličov. Nesúhlas občanov s politikou AKP v roku vyústil do masových protestov v Istanbule.

V júnových parlamentných voľbách strana HDP napokon nielenže dosiahla desaťpercentné volebné kvórum, ale prekonala aj vlastné očakávania získaním 13,1 percenta hlasov. Vo väčšine juhovýchodných, prevažne kurdských regiónov Turecka HDP získala väčší počet hlasov než AKP, ale jej popularita stúpla aj v tureckých metropolách. Najmä vďaka liberálnym a ľavicovým voličom získala mandáty aj vo veľkomestách.

Úspech HDP však do značnej miery zatienila zmenená geopolitická situáciou Turecka. Kurdsko-turecké vzťahy sa vyostrili po povolebnom samovražednom atentáte v tureckom meste Suruç, v ktorom žijú prevažne Kurdi. Vzápätí po dlhom období pasívnej politiky Turecko vyhlásilo vojnu proti Islamskému štátu, ale zároveň sa pustilo aj do útoku proti základniam kurdských militantov v Sýrii, ktorých milície hrajú kľúčovú rolu práve v boji proti Islamskému štátu.

Kurdské milície v Turecku, blízki spojenci Kurdov v Sýrii, sa v takejto situácii rozhodli obnoviť útoky proti tureckým vojakom a policajtom, čím došlo k opätovnému vypuknutiu otvoreného ozbrojeného konfliktu a kolapsu mierového procesu.

Viacerí zahraniční komentátori za vyostrením situácie vidia aj úsilie prezidenta Erdoğana o využitie kurdskej otázky na mobilizáciu voličskej bázy AKP s cieľom ukončiť politickú a koaličnú krízu jednoznačnejším úspechom strany AKP. V dôsledku narastajúcich nepokojov v krajine prezident Erdoğan nakoniec vyhlásil predčasné voľby v novembri, od čoho očakáva práve jej víťazstvo.

Atentát proti prívržencom HDP treba vnímať v kontexte úlohy strany v tureckej politike, ale aj v regionálnych procesoch celkovo. Tak ako v románoch Agathy Christie, motiváciu zasiahnuť proti HDP mali viacerí. AKP zrejme počíta s tým, že s touto novou inkluzívnou iniciatívou si dokáže poradiť iba pomocou umelého vyhrotenia etnickej otázky.

Úspechy HDP so znepokojením sledujú aj tureckí ultranacionalisti. Strana je pritom hrozbou aj pre Islamský štát, nielen preto, že rôzne kurdské milície sú jeho najtuhšími súpermi v Iraku a Sýrii, ale aj preto, lebo nové a inkluzívne projekty kurdskej ľavice ponúkajú v porovnaní s Islamským štátom inú a určite menej krvavú alternatívu zreformovania skorumpovaných štátov Blízkeho východu.

Sila strany HDP spočíva práve v jej novom prístupe k etnickým otázkam a úlohe štátu. Úspech HDP v tureckých voľbách ukazuje, že na Blízkom východe existuje výrazný spoločenský dopyt po inom type štátu – po štáte ktorý svojich obyvateľov vidí ako rozmanitých občanov, ktorý nepreferuje jednu skupinu pred ostatnými a ktorý nepodnecuje napätie, ale snaží sa o jeho utlmenie. A toto je výrazný úspech bez ohľadu na to, kto bol za krvavým útokom v Ankare, alebo na to, aký bude výsledok víkendových opakovaných volieb.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie