Malá maďarská knižka o najväčšom Slovákovi 

Autor je historik

Magyar verzió itt.

V uplynulých desaťročiach sa Milan Rastislav Štefánik stal najznámejšou a najvýznamnejšou historickou osobnosťou na Slovensku. Každoročne o ňom vychádzajú knihy a pravidelne sa umiestňuje v prvej trojke v rôznych anketách o najvýznamnejších slovenských historických osobnostiach, zvyčajne na prvom mieste.

Naproti tomu ho v Maďarsku sotva poznajú: bežný Maďar spája slovenské dejiny s Benešom, prípadne s Dubčekom či so Štúrom (vďaka slovenskému názvu mesta Štúrovo). Samozrejme, aj vo všeobecnosti platí, že slovenské dejiny a slovenské historické osobnosti v Maďarsku nie sú príliš známe, no v Štefánikovom prípade to – najmä pre jeho zvláštne životné osudy – platí dvojnásobne. Veď v Uhorsku žil len pomerne krátko: ako osemnásťročný hneď po maturite odišiel, väčšinu neslovenských kontaktov prerušil a okrem krátkych návštev u rodičov, súrodencov alebo priateľov sa sem nikdy viac nevrátil.

Počas prvej svetovej vojny, keď slúžil ako dôstojník v armáde Dohody, o ňom prichádzalo ešte menej informácií. Maďarsko jeho meno spoznalo vlastne až po jeho smrti v roku 1919, paralelne so vznikom Štefánikovho kultu, ktorý podporovala aj Československá republika.

Tento muž, ktorý zahynul pri leteckom nešťastí, sa v maďarskej tlači objavuje ako zakladateľ československého štátu, ako československý, dokonca občas ako český generál, pričom fakt, že sa narodil v Uhorsku a po štúdiu v Bratislave (dobovom Prešporku) navštevoval aj gymnáziá v Šoproni a Sarvaši, ktoré sa dodnes nachádzajú na území Maďarska, takmer upadol do zabudnutia. Jedným z najkurióznejších príkladov rozporuplnej maďarskej pamäti vo vzťahu k Štefánikovi je román, ktorý vyšiel v roku 1927, niekoľko rokov po jeho smrti.

Očitý svedok, ktorý nič nevidel

Kniha Endreho Gyökössyho s názvom Mihály a Milán. Legendárny príbeh mladosti (Mihály és Milán. Legendás történet az ifjúságnak) je jedným z prvých románov o Štefánikovom živote. Vyšiel len o dva roky neskôr ako Bohatyr Štefánik od Rudolfa Eliáša, no ešte pred veľkým románom Narcisa Zvěřinu Milan Rastislav Štefánik. Román československého hrdiny.

Gyökössyho kniha je navyše veľmi zaujímavá tým, že približuje doteraz najmenej známu, najmenej spracovanú etapu Štefánikovho života – prvých osemnásť rokov, ktoré prežil na území Uhorska. Naše očakávania môže vystupňovať informácia, že autor tohto románu nielenže navštevoval rovnaké gymnázium v Sarvaši ako Štefánik, ale študoval tam aj v rovnakom čase, čiže ide o očitého svedka Štefánikových študentských rokov. Ale kto by náhodou siahol po tejto knihe práve kvôli doteraz neznámym životopisným faktom, bude zrejme sklamaný. Pre lepšie pochopenie tohto paradoxu sa musíme trochu dôkladnejšie zoznámiť s jej autorom.

Duchovný a literárny bod mrazu

Endre Gyökössy sa narodil v dolnozemskom meste Szeghalom. V autobiografii, ktorú napísal ako dospelý, uviedol: „Je to dôležité preto, lebo každý z desiatich tisíc obyvateľov Szeghalomu je Maďar. Je to tak už tisíc rokov. Veď aj na mapách, ktoré zachytávajú prvé storočia vlády Arpádovcov, sa popri Bystrom Kriši (Sebes-Kőrös) nachádza aj Szeghalom. Narodiť sa na takomto mieste a trinásť rokov tu počúvať neskazenú maďarskú reč je radosť a šťastie.“

Počas gymnaziálnych štúdií v Sarvaši redigoval školské noviny s názvom Výhonky (Zsengék). V roku 1904 pôsobil ako vojak dobrovoľník a o jeho svetonázore mnohé napovedajú jeho básne z tých čias s názvami ako Nech zhynie Rakúsko a Národné kráľovstvo (Pusztuljon Ausztria és Nemzeti királyság). Pravda, na nízku estetickú úroveň jeho veršov poukázali už jeho súčasníci. Zdrvujúcu kritiku napísal napríklad Frigyes Karinthy v časopise Západ (Nyugat). Lichotivejší obraz o ňom nepodáva ani neskoršia maďarská literárna kritika: podľa nej bol Gyökössy neveľmi talentovaným reprezentantom ľudovej národnej poézie, takzvanej epigónskej, ktorá napodobňovala Sándora Petőfiho, pričom svoj duchovný a literárny bod mrazu dosiahol tento smer v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď sa jeho kľúčovou témou stal – aj vďaka Gyökössymu – iredentizmus a revizionizmus.

Po získaní doktorátu v roku 1908 sa Gyökössy zamestnal v Uhorských štátnych železniciach. V súvislosti s jeho tamojšími aktivitami stojí za zmienku hnutie spojené s pomaďarčovaním mien, ktoré inicioval a pod vplyvom ktorého si údajne pomaďarčilo meno 15-tisíc zamestnancov. Mohli by sme uviesť ešte mnoho podobných informácií, ale už aj z týchto musí byť zrejmé, že zakladateľ Československa Milan Rastislav Štefánik by v Gyökössyho románe ťažko mohol byť vykreslený ako pozitívna postava.

Milan a Milán

Navyše románový Štefánik sa tomu reálnemu takmer v ničom nepodobá. Napriek tomu, že Gyökössy a Štefánik sa mohli v mladosti stretávať celé roky hoci aj každý deň, hlavná postava Milána je kompletne vymyslená a šokujúco neautentická, je to fiktívna figúrka, ktorú by sme sotva mohli stotožniť s Milanom Rastislavom Štefánikom.

Jeho meno, miesto narodenia a spôsob smrti sú síce identické, aj otec románového Milána je evanjelický farár, ale tým sa paralela medzi románom a realitou vyčerpala. Vychádzajúc z týchto niekoľkých faktov Gyökössy vytvoril negatívneho hrdinu, ktorého hlavnou charakterovou črtou je bezuzdná nenávisť voči Maďarom, na ktorú bol už pri narodení predurčený. „Tento chlapec nebude nikdy krotký Tót. Z očí mu budú sršať iskry ešte viac ako z očí jeho matky. V jeho duši bude toľko nenávisti, ktorou bude spaľovať Maďarov, ako býva v lete černíc v hornouhorských lesoch, a táto spaľujúca nenávisť sa bude okolo nôh velikánov maďarského národa v Hornom Uhorsku ovíjať ako výhonky černíc okolo kmeňov dubov.“

V Gyökössyho príbehu radikalizovala svojho syna jeho matka Fedóra. Jej dobromyseľný a Maďarom priateľsky naklonený manžel László Štefánik to sledoval s ťažkým srdcom. (Azda ani netreba pripomínať, že sa nezhodujú nielen krstné mená rodičov, ale absolútne vykonštruované je aj zobrazenie rodinných vzťahov). Žena pred synovým narodením (v románovej chronológii niekedy v sedemdesiatych rokoch 19. storočia, čiže polstoročie pred založením Československa) vyhlási: „Felvidék“ raz budú riadiť z Prahy, „preto sa my panslávi činíme v Prešporku, Ružomberku, Prahe, Moskve, Belehrade a Sarajeve“. Gyökössy túto tému vyhrocuje do krajnosti: malý Milán napríklad nazve svojho psa Praha, aby mohol povedať „Nedaj sa, Praha!“ a aby bolo zrejmé, že stále myslí iba na Prahu…

Podľa hlavnej dejovej línie románu Štefánik ako študent v Sarvaši organizuje sprisahanie, aby tu zvolili „panslavistického“ farára, no maďarskí študenti na čele s Mihályom sprisahanie odhalia a Milán je vyrazený zo školy. Opätovne sa s ním stretávame až v epilógu, keď v lete 1914 vyhlási: „Dali sme zastreliť Františka Ferdinanda, vášho nástupcu na trón. Je mi ľúto, že hrdinská guľka zabila aj jeho manželku, škoda tej ženy, škoda, bola to Češka.“

Pravdaže, po tom všetkom nemôže byť hrdinská ani jeho smrť. Pani Fedóra bola nespokojná s čestnou rotou vítajúcou jej syna, preto Milána poslala nazad do lietadla, aby urobil ešte jeden okruh, kým na jeho počesť nenastúpi celá posádka. Druhé pristátie sa však nevydarilo a pri nehode zomiera nielen Štefánik, ale lietadlo rozdrví aj jeho psa Prahu. A Gyökössy hneď aj vyvodzuje záver: „Ulúpená maďarská zem sa strašne pomstila nevernému synovi. Učinila zadosť spravodlivosti. Neodpustila zradcovi.“

A tak, hoci bývalý spolužiak napísal román o študentských rokoch Milana Rastislava Štefánika, k tejto mimoriadnej a zvláštnej osobnosti sme sa nedostali ani o krok bližšie. Z knihy Mihály a Milán sa o mladíkovi, ktorý autora inšpiroval, nedozvieme takmer nič. Azda ani netreba zdôrazňovať, že Štefánik ako študent v Sarvaši žiadne „sprisahanie“ neorganizoval (a v tom čase sa ani nekonala voľba farára). Samozrejme, nevyrazili ho ani z gymnázia – dokonca bol jedným z obľúbených študentov vplyvného riaditeľa Gyulu Benku, ako aj viacerých pedagógov a triedneho učiteľa – a štúdium ukončil s vynikajúcim maturitným vysvedčením. Táto románová postava sa skôr hodí na to, aby nás voviedla do mentálneho sveta revizionistického intelektuála po roku 1920 a predstavila nám autorove národnostné snahy.

No Gyökössyho román napriek všetkému (práve vďaka extrémne prehnaným, vyhroteným emóciám) aspoň poukázal na to, že Štefánik je významnou postavou spoločnej slovensko-maďarskej histórie a dejín 20. storočia. Práve preto je dôležité, aby maďarský čitateľ získal o Štefánikovi plastickejší a autentickejší obraz, než načrtol vo svojej knihe Gyökössy. Slovenská románová a odborná literatúra už prispela k tomuto portrétu mnohými dielami (ani zďaleka bez nároku na úplnosť spomeňme knihy Petra Macha, Michala Kšiňana, Dušana Kováča), no Štefánik si nepochybne zaslúži aj pozornosť maďarských historikov a maďarských čitateľov. Veď prostredníctvom kvalifikovaného odkrývania jeho životných osudov sa môžeme dozvedieť viac nielen o tejto konfliktnej etape spoločnej histórie, ale aj o tom, ako prežíval človek s nemaďarským materinským jazykom, napríklad slovenský študent gymnázia v Sarvaši, rozpor medzi vlastnou jazykovo-kultúrnou identitou a verejným životom v milenárnom Uhorsku, ktoré vtedy oslavovalo tisíc rokov svojej existencie.