S „rozumnými“ sa dohodli, neposlušných zastrelili. Desať obrazov ruskej okupácie
„Nie. Neotvorili si našu parádnu vitrínu. Rozbili sklá. Vybrali koňak, šampanské a vodku, čo sme tam mali na sviatky. Zátky nebúchali a fľaše si neotvárali ako normálni opilci. Hrdlá niečím prerezali a pili. Potom sa vykadili do obývačky. A tak tu žili.“ Haľa opisuje spúšť, ktorú našla po nevítaných ruských hosťoch, s úsmevom. Inde sa vraj správali „normálne“, niekde oveľa horšie.
„Keby nebolo Boroďanskej územnej obrany, našich chlapcov, tak z Kyjiva nezostane nič!“ vyhlási Nataša, ktorá rozoberá vojensko-politickú situáciu v krajine a geopolitický kontext vojny na Ukrajine so svojimi susedkami Ľubou a Marijou. Dokopy majú 219 rokov.
„No áno, ale akú cenu sme za to zaplatili! Znásilnené dievčatá, rozpárané telá, vnútornosti vonku…“ uvažuje Marija.
„Netáraj, prosím ťa! Nevieme, koho znásilnili, a ani nevieme, či niekoho rozpárali. Hovor len o tom, čo sme videli a zažili my!“ okríkne susedku a kamarátku 71-ročná dôchodkyňa. Marija skutočne zmĺkne a rozprávanie o zverstvách nedokončí.
„Stačí predsa to, čo vieme, že je pravda. Napríklad, že kúsok odtiaľto vykopali z hrobu štrnásťročné dievča. V tom hrobe ich bolo viac. Ale to dievča bolo znásilnené. To stačí, nemusíme šíriť niečo, čo sme nevideli. A videli sme toho dosť.“
Nataša má prirodzený zmysel pre mediálnu gramotnosť a odmieta šíriť fake news. Aj tak to, čo tieto tri obyvateľky mestečka Boroďanka zažili, stačí na celý
