Zástupný obraz nepriateľa

Mladá žena z Užhorodu písala kamarátke o hektickom premenovávaní ulíc pomenovaných po Rusoch. Načo je komu dnes Puškinova ulica? Vo vedeckom projekte o architektúre musia byť korektné údaje o tom, kde ktorý objekt stojí, ak ešte vôbec stojí. Iste, v krajine, na ktorú dopadajú bomby, je odrazu všetko inak. Aj my s tým máme skúsenosti. Len ľudia žijúci v mieri môžu z premenovania urobiť pevný postoj a dokonca aj brilantný humor. Premenovanie ulíc okolo ruskej ambasády v Prahe s novými a neprijateľnými názvami je pre majiteľov Kremľa ako červená muleta pre býka v corride.

Obrazoborectvo je staré ako ľudstvo samo, názvy ulíc sú novšieho dáta. Je to zástupný obraz nepriateľa a ikona zmeny. Raz sú to zničené hieroglyfy, miléniové uhorské sochy, československý znak na hraničnom stĺpe, poľská orlica zhodená nemeckým vojakom, inokedy červená vlajka nad Reichstagom, monštruózna socha Gottwalda premenená na prach, padajúca socha irackého diktátora aj bronzový južanský generál Lee visiaci na lane žeriava.

Pochopiteľný hnev a len občas ľútosť nad zničeným objektom, obyčajne aj tak išlo len o bezcenné modly režimu odchádzajúceho do zabudnutia. Keby nešlo o pamäť a chaos, nešlo by o nič. Väčšina ľudstva si vždy vytvárala obrazy božstiev, polobožstiev, skutočných aj falošných prorokov alebo aspoň lokálnych hrdinov. Cena za permanentné zmeny je názorové polarizovanie, generačné, náboženské, národné, relikty všetkých spoločenských systémov, turgenevovské témy otcovia a deti, nekonečný chaos a prepisovanie školských učebníc.

Pred rokmi mi starý emigrant z porevolučného Ruska, inak chovanec socialistického domova dôchodcov pri Bratislave, človek bez občianskeho preukazu, ktorý ušiel po revolúcii pred boľševikmi a potom v roku 1956 z Budapešti druhý raz, rozprával svoj príbeh. Pochádzal z Vitebska, kde ho učil maľovať Marc Chagall a El Lisicky. Rabín mu zakazoval maľovať ľudské postavy. Tak sa pýtal: „Ako sa dá zobraziť myšlienka bez postavy človeka?“ Bradatý starý muž z domova dôchodcov rozhodil rukami ako jeho rabín z Vitebska a opakoval: „Zákaz je zákaz.“ Potom sa usmial. „Maľoval som postavy aj tváre, ľudia by si to inak nedokázali predstaviť.“

Sme takí. Asi potrebujeme názvy ulíc po velikánoch, sochy a obrazy. Aj v jordánskom púštnom zámočku Qusajr ’Amra maliar napriek islamskému zákazu namaľoval ľudí – a namaľoval ich nádherne. I keď s rizikom, že ich raz niekto zatrie vápnom a premaľuje.

Neviem, čo na to hovoria tí dvaja z rozbombardovanej Volnovachy, ktorí u nás pred časom bývali. Asi nič. V ruinách mesta je jedno, čieho menom nazvali nejakú ulicu. Rozumiem, ako dieťa som býval rok na Stalingradskej ulici.