Denník N

Elu s Downovým syndrómom nechceli zobrať do školy, zastal sa jej Najvyšší súd

Ela so sestrou a rodičmi. Foto - archív rodiny
Ela so sestrou a rodičmi. Foto – archív rodiny

Postihnuté deti bežné školy často nechcú integrovať. Najvyšší súd teraz v prípade Ely s Downovým syndrómom rozhodol, že je to diskriminácia a škola to má skúsiť.

Desaťročná Ela žije v okrajovej bratislavskej štvrti Vajnory. Je iná ako jej rovesníci, má Downov syndróm. Jej rodičia aj tak chceli, aby chodila do školy tam, kde jej susedia a kamaráti. Riaditeľ školy však Elu odmietol.

Najvyšší súd teraz v septembri rozhodol, že neprávom a škola má znovu rozhodnúť. Elu diskriminovali na základe postihnutia a ani sa nepokúsili situáciu riešiť, vysvetľuje súd.

Kým úrady a súdy od roku 2013 rozhodovali, rodičia hľadali pre Elu inú školu. Po viacerých odmietnutiach rodičom vyhoveli v škole na Dlhých dieloch, kam ju vozia takmer cez celé mesto. Tam učitelia ukázali, že integrovať dieťa s postihnutím do normálnej triedy až taký problém nie je a dá sa to zvládnuť.

Rodičia čakajú, ako sa škola po rozhodnutí súdu vyjadrí, dcéru však pravdepodobne nechajú v súčasnej škole. “Sme tam zabehnutí, Ela aj deti s učiteľkami si na seba zvykli. Učivo zatiaľ zvláda, deti ju vnímajú celkom normálne ako jednu z nich. Je tam už tretí rok,” hovorí Elin otec Miloš. Priezvisko si rodina nepriala zverejniť.

Zdravé deti sa naučia empatii

Po dvoch rokoch si už na seba deti zvykli a nevypytujú sa ani, prečo nosí načúvatko. “Funguje to celkom dobre,“ hovorí Miloš.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu je podľa Miloša pozitívna informácia aj pre ďalších rodičov, ktorí by chceli integrovať deti so zdravotným postihnutím. „Veľmi to pomôže ich začleneniu medzi zdravú populáciu.”

Prítomnosť detí s akýmkoľvek postihom v kolektíve zdravých detí je navyše obohacujúce pre obe strany, deti sa naučia empatii a prijímaniu odlišnosti, cituje v rozsudku Najvyšší súd správu z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.

Právnik rodiny Maroš Matiaško hovorí, že rozhodnutie je veľmi dôležité a podľa Najvyššieho súdu má Ela právo na inkluzívne, teda flexibilné vzdelanie podľa dohovoru OSN.

“Riaditeľ mal myslieť na to, aké úpravy musí prijať,” hovorí právnik. O Ele vedel podľa rodičov dva roky vopred.

Škola sa vyhovárala, Ele stačil iba asistent

O neprijatí Ely rozhodol riaditeľ Základnej školy Kataríny Brúderovej Jozef Bratina. K prípadu sa nechcel vyjadriť, odkázal na argumenty zo súdnych spisov.

Škola rodičom tvrdila, že pre Elu nemajú peniaze ani vytvorené podmienky. Škola podľa Matiaška požadovala napríklad zamestnanie odborných pracovníkov ako logopéda, psychológa a špeciálneho pedagóga. Matiaška však hovorí, že je to len odporúčanie štátu. Krajský súd v Bratislave napriek tomu rozhodnutie školy Elu neprijať potvrdil. Nezohľadnil však podľa Najvyššieho súdu Eline právo na inkluzívne vzdelanie.

Ele pritom na škole stačí iba asistent, ktorého financuje škola cez ministerstvo školstva, služby logopéda či špeciálneho pedagóga využívajú rodičia externe. Ela je na vyučovaní s ostatnými deťmi, má iba upravený vzdelávací plán.

“Vychádza aj z učiva špeciálnych škôl, najmä pri matematike, v ktorej sú postihnuté deti trochu pomalšie,” hovorí otec Miloš. Asistentka je s Elou počas celého vyučovania, pomáha jej s preberaným učivom. Keď sa jej venuje učiteľka, dáva zase pozor na ostatné deti.

Miloš hovorí, že sa Elu snažili začleniť do spoločnosti od malička, aby sa naučila čo možno najviac fungovať samostatne a v budúcnosti bola pre spoločnosť aj prínosom. “Kolektív zdravých deti jej dáva veľmi dobré sociálne návyky. Vidí deti, ich správanie, napodobňuje ich. Veľmi ju to obohacuje, rozvíja sa jej slovná zásoba a domov chodí s takými slovíčkami, ktoré sme jej my nepovedali a deti ich bežne používajú,” vraví Elin otec.

Ela by po skončení základnej školy mohla ísť na praktické školy alebo odborné učilištia.

V Bratislave je integrácia horšia

Mária Gábrišová zo Spoločnosti Downovho syndrómu hovorí, že v Bratislave situácia s integráciou nie je dobrá. “Žiaľ, nie je to podporované. Je veľmi málo detí, ktoré sú integrované a zvládli by to.” Gábrišová hovorí, že špeciálne školy majú svoje opodstatnenie pri deťoch, ktoré sú veľmi znevýhodnené.

“Keď sú deti na dedine, špeciálnu školu majú niekoľko kilometrov ďaleko iba v okresnom meste. Školy skôr integrujú dieťa, než by ho tam mali poslať. V Bratislave je ich viac a tak ich tam posielajú.”

Slabú integráciu postihnutých detí kritizoval vo svojej správe aj komisár pre ľudské práva Rady Európy Nils Muižnieks. Pri júnovej návšteve Slovenska si všimol, že tisíce postihnutých ľudí vyčleňujeme zo spoločnosti.

Muižnieks kritizoval Slovensko aj za to, že podporuje umiestňovanie detí s mentálnymi a psychickými problémami do špeciálnych škôl, zlepšiť by sa mal aj prístup fyzicky postihnutých detí do bežných škôl. Z 34-tisíc detí bolo v roku 2014 iba približne 3,5-tisíca začlenených do bežných základných škôl.

Teraz najčítanejšie