V čase, keď ešte bola v našej ústave veta, že poslanca nemožno „trestne ani disciplinárne stíhať… bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky“, sme celé desaťročia boli v desiatkach prípadov svedkami, ako sa „zástupcovia občanov“ s veľkým elánom hrali na ignorantov. Nie na ľudí, ktorí niečo nevedia, ale na takých, ktorí to ani za žiadnu cenu vedieť nechcú.
Ústava vtedy jasne hovorila, že poslanca nemožno stíhať len z dvoch dôvodov: za „hlasovanie v Národnej rade“ a za „výroky pri výkone funkcie prednesené v Národnej rade“. V zákone (o rokovacom poriadku parlamentu) sa preto rovnako jasne hovorilo, že nielen mandátový a imunitný výbor, ale aj poslanci v pléne majú posúdiť iba toľko, „či sú dôvody na to, aby nebol vydaný súhlas na trestné stíhanie“. Poslanci teda nemali skúmať, či sú dôvody, aby súhlasili so stíhaním, ale mali iba posúdiť, či sú dôvody, aby súhlas vydaný nebol! Čo je podstatný rozdiel.
Ak prokuratúra nehodlala stíhať poslanca za hlasovanie či za jeho výroky v parlamente, mandátový a imunitný výbor mal v správe skonštatovať, že nie sú dôvody, aby súhlas na stíhanie nebol vydaný. Poslanci mohli hneď aj hlasovať a celá záležitosť by bola do desiatich minút uzavretá. Lenže zástupcovia občanov – bez ohľadu na ústavu a rokovací poriadok – sa vždy a v každom prípade celé dni vyhádavali, či existujú dôvody a či sú tie dôvody dostatočné, aby prokurátor začal trestne stíhať jedného z nich. Hrali sa na vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov i Ústavný súd v jednom.
Toto nedôstojné a svojvoľné ochotnícke divadlo podradnej úrovne sa skončilo až vtedy, keď z ústavy vypadla zmienka, že poslanca nemožno trestne stíhať bez súhlasu parlamentu. Ale pretože v základnom zákone štátu zostala veta, že „poslanca nemožno vziať do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky“, minulý týždeň sme sledovali rovnako nedôstojné a svojvoľné ochotnícke divadlo podradnej úrovne ako za starých čias.
Správna odpoveď: áno a áno
Pritom ani teraz na to ústava a zákon priestor neposkytujú, lebo po a) poslanca ešte stále nemožno stíhať iba za hlasovanie a za výroky v parlamente a po b) poslanci majú aj teraz posúdiť iba toľko, „či sú dôvody na to, aby nebol (!) vydaný súhlas na vzatie poslanca do väzby“. Lenže tak ako vždy aj teraz sa ústava a zákon berú vážne, iba ak o nič nejde. Ale keďže zjavne ide, opäť sa mnohí poslanci sami obsadili do roly vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov i Ústavného súdu. A treba podotknúť, že sú právni experti a mienkotvorcovia, ktorí ich v tejto snahe chtiac či nechtiac, viac či menej podporili.
Po viac než týždni, ktorý uplynul od chvíle, keď vyšetrovateľ vzniesol obvinenie za zločin založenia zločineckej skupiny, za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa a za zločin ohrozenia daňového tajomstva skupine osôb, v ktorej je aj predseda Smeru a poslanec Robert Fico, sa politická i verejná diskusia točí najmä okolo dvoch tém. Má byť vôbec Fico čo i len konfrontovaný s možnosťou, že skončí vo vyšetrovacej väzbe? Je obvinenie, že bol členom zločineckej skupiny, vôbec meritórne podložené? V oboch prípadoch sú dôvody na to, aby sme na tieto otázky odpovedali kladne. Povedzme si prečo.
Dobre živená politická hystéria
Začnime abecedou. Aj keď generálny prokurátor v zastúpení požiadal o udelenie súhlasu Národnej rady „na vzatie do väzby“ poslanca Roberta Fica, vonkoncom to neznamená, že ak súhlas parlament dá, skončí Fico v base – ako sa to snaží verejnosti nahovoriť on sám, jeho smeráci či opoziční podporovatelia. Do vyšetrovacej väzby ho nemôžu poslať poslanci, ale iba sudcovia, či už Špeciálneho trestného súdu, alebo súdu Najvyššieho. A ich rozhodnutie môže s konečnou platnosťou skorigovať Ústavný súd.
Žiadosť generálneho prokurátora odstraňuje procesnú prekážku, aby sudcovia – ak dospejú k záveru, že v tejto fáze trestného stíhania je vyšetrovacia väzba pre obvineného potrebná a zákonná – mohli konať. Fico, Smer a ďalší sa snažia v parlamente i mimo neho vytvoriť dojem, že poslanci pri posudzovaní žiadosti prokuratúry rozhodujú už nielen o vine, ale aj o treste pre šéfa Smeru. Nafukujú celú záležitosť do vesmírnych rozmerov, ako keby rozhodnutie v tejto veci bolo kľúčové pre osud demokracie a budúcnosť republiky. Obzvlášť v tom vyniká poslanec Ľuboš Blaha, ktorý napísal: „Ak vládna koalícia vydá Roberta Fica na väzobné stíhanie, je to definitívny začiatok fašistickej éry.“ Keby sa za politickú hystériu či jej predstieranie platilo čo i len v centoch, poslanec Blaha by už do konca života nemusel ani prstom pohnúť.
V skutočnosti ide „len“ o to, či sa zákonný postup uplatní aj voči človeku, ktorý bol dvanásť rokov zvyknutý, že ústavný princíp rovnosti pred zákonom sa jeho osobne vonkoncom netýka. Keď má prísť o protiústavné a nezákonné privilégium, kričí tak, ako keby ho niekto naozaj pripravoval o život, o jeho základné ľudské i občianske práva. Pre človeka, ktorý bol tak dlho a tak vysoko nad zákonom, je zjavne traumatizujúce, ak sa orgány štátu k nemu správajú ako k obyčajnému smrteľníkovi, čo však nie je dôvod, aby ho ktokoľvek podporoval v predstave, že má byť ušetrený traumatizujúceho zážitku, lebo inak hrozí, že sa z toho rozvinie trauma politická či spoločenská.
Aj keď Robert Fico je predseda opozičnej strany a poslanec, vôbec z toho nevyplýva, že pri otázke, či sa aj voči nemu má uplatniť zákon, je nevyhnutné viac zohľadňovať politické a spoločenské dôsledky takého „nehorázneho“ kroku ako hľadiská ústavné a zákonné. Ak mnohí poslanci tvrdia, že sú za to, aby bol Fico trestne stíhaný, ale sú proti tomu, aby bol vzatý do väzby, tak si svojvoľne privlastňujú právomoc, ktorá im nepatrí. Chcú rozhodovať o niečom, o čom v právnom a demokratickom štáte môžu a majú rozhodovať iba a len sudcovia.
Sebadiskvalifikačné hlúposti o Urválkovi a Hitlerovi
Mimochodom, len málokto v histórii sa hral na obeť prenasledovania a útlaku tak arogantne a agresívne, ako sa hrá Fico a jeho smeráci. V ich podaní ide o takú bezbrehú mieru arogancie a agresivity, akú by – keby boli naozaj utláčaní – žiaden prenasledovateľ svojej obeti nedovolil. Lebo ak niekto v priamom prenose môže koaličnej poslankyni povedať, že sa správa ako prokurátor Urválek, tak je zrejmé, že pani Zemanová žiadny Urválek nie je. Lebo za Urválka by to nik povedať nemohol, a už vôbec nie v parlamente pred televíznymi kamerami. Ak poslanec Blaha môže na verejnom zhromaždení vykrikovať, že Matovič je Hitler, tak je to zároveň hneď aj dôkaz, že Matovič žiaden Hitler nie je. Smerácka agresivita a arogancia pri predstieraní, že sú obeťami útlaku a prenasledovania, je taká prehnaná, že ich hra na obeť je kontraproduktívna – sami najlepšie dokazujú, že žiadnou obeťou nie sú.
Sebaobhajoba Fica založená na tvrdení, že Slovensko je momentálne najväčším vredom v Európskej únii, nie je iba hysterickým útokom voči politickým oponentom. Hovorí totiž o „vredovitosti“ krajiny ako celku i jej štátnych orgánov. Jeho hlásna trúba do toho zahrnula aj sudcov a prokurátorov. Podľa Blahu „súdy ani prokuratúra už na Slovensku nedokážu garantovať ani elementárnu spravodlivosť a stali sa nástrojom vládnych represálií“.
Je obdivuhodné, s akým pokojom prijali toto vyhlásenie predstavitelia prokuratúry a združenia sudcov, ktorí inokedy tak citlivo reagujú na každú zmienku spochybňujúcu či už integritu, alebo profesionalitu ich stavu. Ich pokoj sa dá vysvetliť dvojako. Buď tak, že neberú Blahu vážne, nech hovorí čokoľvek, alebo tak, že keď to hovorí poslanec Smeru, asi má pravdu.
Predseda Smeru a jeho podlý verejný sľub
Pri svojej sebaobhajobe predložil obvinený Fico poslancom parlamentu ponuku, ktorá má zjavne korupčnú povahu. Vyhlásil: „Ja si myslím, že Smer vyhrá voľby. Vidím aj vysokú pravdepodobnosť, že budeme súčasťou vlády. Dávam verejný sľub, že nech je to akýkoľvek poslanec Národnej rady, nikdy nebudem súhlasiť s väzobným stíhaním takéhoto poslanca.“ Inými slovami Fico povedal: Vykašlime sa na ústavu a zákon. Dohodnime sa, že si budeme navzájom poskytovať ochranu. Ak vy ju dáte teraz mne, tak ja ju zas dám vám, keď budem pri moci. Nech už sa dopustíte čohokoľvek. Čestné smerácke.
Už len fakt, že takú korupčnú ponuku Fico v parlamente predložil, je urážkou pre každého poslanca, ktorý si ešte sám pred sebou v skryte duše nepriznal, že je podliak. Ten, kto by takú ponuku prijal, už si to priznávať ani nemusí. Lebo sám najlepšie vie, kto je a s kým má do činenia.
Keď je niekto docent ako Fico a Cuper
Nielen Robert Fico, ale aj mnohí opoziční a niektorí koaliční poslanci sa vo svojich vyjadreniach odvolávajú na slová docenta Eduarda Burdu, dekana Právnickej fakulty UK v Bratislave. Podľa neho predseda Smeru stíhaný môže byť, ale dôvod na väzbu predsedu Fica nie je: „Vzhľadom na celkový charakter skutku, respektíve skutkov, ktoré sa v tomto prípade kladú za vinu, ako aj vzhľadom na celkovú politickú klímu a verejný drobnohľad, že ak by aj bolo toto obvinenie v určitej časti vyhodnotené ako dôvodné… dôvod na väzbu v tomto prípade nie je,“ povedal pán Burda.
Keby to pán docent tvrdil pred rozhodnutím sudcu, ktorý posudzuje žiadosť prokurátora o vzatí do väzby, dalo by sa to pri veľkej dávke dobrej vôle chápať ako vyjadrenie osobného a odborného názoru. Ale on s tým prišiel v čase, keď sa žiadosťou zaoberal parlament. Vyhlásenie „autority“, že dôvod na väzbu v tomto prípade nie je, mnohým poslancom poskytlo príležitosť, aby to po ňom zopakovali a hrali sa na to, čo nie sú – aby sa hrali na sudcov. Ale to je ešte len pol biedy. K úplnosti ju docent Burda priviedol nasledovným tvrdením: „Pokiaľ ide o trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, ten v danom kontexte považujem za nezmyselne vykonštruovaný…“ A ešte dodal, že sa obáva, aby sa „predmetné uznesenie o vznesení obvinenia“, ktoré inak považuje za značne prehnané, „nestalo vzorom pre umlčiavanie kritikov pôsobenia osôb vo verejnom živote“.
Ide o výroky, ktoré nasvedčujú tomu, že sú aj iní docenti práva, ktorí sú – pokiaľ ide o ich odbornosť – asi na rovnakej úrovni ako docent Fico. A že nešlo o náhodu, ak v časoch, keď ešte vo verejnom živote pôsobil docent Cuper, bolo slovné spojenie „právny expert“ jednou z najhorších nadávok.
Ak docent práva v čase, keď je k dispozícii 107-stranové uznesenie, napíše, že obvinenie z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny považuje za nezmyselne vykonštruované, tak nie je žiadnou konštrukciou povedať, že to, čo tvrdí, je zjavný nezmysel.
Zločinecká skupina so všetkými náležitosťami
Pred desiatimi rokmi, v máji 2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky prijal uznesenie, ktoré vo forme judikátu ustálilo, aká má byť interpretácia zločineckej skupiny. Kľúčová právna veta znie: „Zločinecká skupina je relatívne časovo a organizačne stabilná skupina najmenej troch osôb, ktorej cieľom je páchať koordinovanú trestnú činnosť vo forme zločinov a v § 129 ods. 4 Tr. zák. vymedzených trestných činov. Na rozdiel od organizovanej skupiny je charakteristická aj vertikálnou organizačnou štruktúrou s formálnymi znakmi nadriadenosti a podriadenosti v jej rámci (resp. i jej častí) a so sofistikovaným riadením. Tieto znaky zločineckej skupiny musia byť predmetom dokazovania v trestnom konaní, pričom tzv. dôkazné bremeno ťaží prokurátora.“
Vezmime to po poriadku. Zločinecká skupina, do ktorej podľa vyšetrovateľa a prokurátora patril Robert Fico, Robert Kaliňák, Norbert Bödor, Tibor Gašpar a ďalší, mala zjavne viac ako tri osoby. Každý, kto si v uznesení prečítal, z čoho sú obvinení, tak vie aj to, že nešlo o nejaké náhodné zoskupenie osôb, ale o skupinu časovo a organizačne stabilnú, ktorá mala svoj vlastný modus operandi. Túto skupinu nevytvorili preto, aby ako predstavitelia vlády, vysokí policajní funkcionári, vedúci pracovníci finančnej správy, podnikatelia či členovia kriminálneho podsvetia vo svojom voľnom čase pracovali pre blaho spoluobčanov, ale z toho dôvodu, aby koordinovane páchali trestnú činnosť.
Nebola to iba skupina organizovaná, ale išlo o skupinu zločineckú aj z toho hľadiska, že pre ňu bola charakteristická vertikálna organizačná štruktúra. Mala šéfa a človeka pod ním, ktorý obvykle premiérovi hovoril „šéfinko“. Oni vydávali pokyny pre podriadené osoby pracujúce v polícii, na finančnej správe či jej kriminálnom úrade. Skupina mala „manažéra“, ktorý dohliadal na to, aby sa pokyny prijali a úlohy realizovali, i výkonných ľudí, ktorí v pote tváre plnili zadanie, aj keď bolo protizákonné, lebo inak by im podnikatelia-oligarchovia ich mzdu „nedorovnali“ tak, že od nich mali väčšie príjmy ako od štátneho zamestnávateľa.
Kto si prečítal obvinenie a jeho odôvodnenie, tak vie, že vyšetrovateľ i prokurátor sú si vedomí svojej povinnosti: vedia, že dôkazné bremeno leží na nich a v obsahu uznesenia sa to prejavilo. Či sa to prejavilo v miere, ktorá bude podľa súdu dostačujúca, aby mohol vyniesť odsudzujúci verdikt, nemôže v tejto chvíli nik s určitosťou vedieť. Ale zato o tvrdení, že obvinenie zo založenia zločineckej skupiny je „nezmyselne vykonštruované“, sa dá už teraz s určitosťou povedať, že je zjavne nadprácou v prospech obvinených.
Boris Kollár bľabotajúci, kolaborujúci
V prospech Roberta Fica a spol. sa opäť – tak ako sa to už stalo tradíciou – nadpracoval aj Boris Kollár, predseda Sme rodina. Tak ako v prípadoch, keď ide o ľudí, s ktorými „bije bandu“, teda o Pčolinského či Borguľu, tak aj obvinených zo založenia zločineckej skupiny berie pod ochranu spôsobom, ktorým od základu spochybňuje prácu vyšetrovateľov NAKA a prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry.
Boris Kollár nemá ani najmenšie starosti s tým, že jeho tvrdenia robia z ľudí, ktorí tu dva roky s veľkým osobným nasadením a rizikom vyšetrujú ťažké zločiny, úplných hlupákov alebo zločincov. Typický je jeho výrok: „Veľmi by som uvítal, keby polícia našla miliardy, ktoré rozkradla strana Smer, a postavme za to škôlky, školy, sociálne zariadenia. Ale nič nemajú a čo urobia? Vymyslia si organizovanú skupinu!“ Ak odhliadneme od toho, že obvinenie nehovorí o organizovanej, ale o zločineckej skupine, vyjadrenie, že si ju vyšetrovatelia a prokurátori vymysleli, je perfídnosťou najhrubšieho zrna. Na také tvrdenie nemá žiadne dôkazy ani dôvody, ale evidentne má iba záujem vyvolávať nedôveru voči orgánom, ktoré trestne stíhajú aj jeho ľudí.
Práve skutočnosť, že predseda parlamentu a šéf vládnej strany musí brániť „svojich“ spôsobom, ktorý je vlastný strane Smer, je jedným z najpresvedčivejších dôkazov, že práca vyšetrovateľov NAKA a špeciálnych prokurátorov nie je politicky deformovaná. Obvinenia, ktoré vzniesli, môžu politici a záujmové osoby spochybňovať, ale už ich nemôžu len tak zmietnuť zo stola. Už nemajú na to, aby mohli sami sebe garantovať beztrestnosť.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Marián Leško

































