Fín Tiikkaja nám predstavil systém, ktorého základy vznikli v Československu, problém je inde, hovorí Filc
Jedným z podporovateľov Miroslava Šatana vo voľbách prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja je bývalý tréner Ján Filc, ktorý momentálne na zväze koordinuje manažérov oddelení.
„Každá zmena so sebou prináša riziko, že všetko, čo sa robilo doposiaľ, sa zmetie zo stola a príde niekto „najmúdrejší“, kto povie, že sa to robí inak. A to nebezpečenstvo tu je,“ vysvetľuje Filc, no uznáva, že súčasné vedenie nie je dokonalé:
„Jeden z vážnych dlhodobých problémov zväzu je komunikácia, a to dovnútra a v mnohých prípadoch aj smerom von. Vcítenie sa do problémov klubov asi nie je dostatočné, akoby necítili, že keď sa prídu sťažovať, vždy dostanú odpoveď a v takom duchu, ako by to radi počuli.“
Voľby prebehnú 9. mája, zatiaľ jediným kandidátom je Miroslav Šatan, jeho protikandidát z marcových volieb Ľudovít Jurinyi zatiaľ svoju opätovnú kandidatúru neoznámil.
Tréner majstrov sveta z roku 2002 Ján Filc (69) v rozhovore rozpráva aj o tom:
- prečo nie sme tam, kde Fíni, hoci základy našich systémov sú podľa Filca podobné;
- či sa niečo zmenilo v našom hokeji od roku 2017, keď v Jasnej prebehol rozvojový seminár – podobný, aký mali v minulosti Švédi aj Fíni;
- ako vidí budúcnosť nášho hokeja.
Čo teraz robíte?
Okrem toho, že som zaslúžený dôchodca, na zväze koordinujem činnosť manažérov oddelení, ktorí majú na starosti športovú časť, teda vzdelávanie trénerov, metodiku, mládežnícke reprezentácie, a spolupracujem aj s komisiou mládeže, ako aj so skupinou regionálnych manažérov, ktorí koordinujú procesy v nižších vekových kategóriách.
Viac ako dve desaťročia ste súčasťou slovenského hokeja. V akom stave je teraz?
Veľmi ťažko povedať, lebo sa zmenili vonkajšie podmienky, ktoré majú veľký vplyv na to, čo sa deje vnútri. Výraznú kvalitu niesla generácia hráčov, ktorá vyrástla v starom systéme ešte v 70. a 80. rokoch. Najhriešnejší pocit mám z toho, že sa na to úspešné obdobie nepodarilo nadviazať. Neprispôsobili sme sa svetovým trendom.
Zhoršili sme sa alebo sme len nedržali krok s konkurenciou?
Je to dôsledok toho, že sa nám rozbil jednotný systém riadenia telovýchovy a športu, ktorý si Česi zachovali. Šport ako celok stratil svoj výtlak v spoločnosti a zostal akýmsi nechceným piatym kolesom. Voľnočasové aktivity zostali na pleciach rodičov, v dôsledku čoho padol záujem detí a absolútne sa nerozvíjala infraštruktúra, ľad nebol dostupný v čase, ktorý vyhovuje deťom aj ich rodičom. Takže z výberov hráčov sa stali nábory, a to nie vždy úspešné.
A keď sme už deti získali a rodičia boli ochotní sa na tom podieľať časovo aj finančne, kvalita prostredia a tréningov nebola dostatočná. Metodika zostala v roku 1993, kým hokej sa vo svete vyvíjal, čo sme nezachytili. Snažíme sa o to až v posledných štyroch-piatich rokoch, čo však nie je jednoduché, lebo to robíme za pochodu.
Reprezentácia minulý rok po deviatich rokoch postúpila do štvrťfinále majstrovstiev sveta, na olympiáde v Pekingu získala bronz. Bola to náhoda alebo už dôsledok zmien?
Chcel by som to vidieť ako dôsledok a verím, že sú to prejavy myšlienok Mira Šatana a Craiga Ramsayho. Vyhľadávajú moderných hráčov. Nebolo to jednoduché, lebo v prvých troch rokoch neprichádzali výsledky, ale mali sme pocit, že na hokej sa lepšie pozerá.
V mládeži nastalo a stále sa deje mnoho zmien aj v dôsledku dvojročného pôsobenia Jukku Tiikkaju. Ale asi by som prehnal, keby som povedal, že minuloročný Hlinka Gretzky Cup či tohtoročný postup osemnástky do A-kategórie je dôsledok zmien, to by asi bolo smelé tvrdenie.
Presne pred piatimi rokmi sa v Jasnej počas majstrovstiev sveta uskutočnil veľký seminár osobností slovenského hokeja, ktorý mal určiť ďalšie smerovanie slovenského hokeja. Po ňom sa hovorilo o tom, že sa treba inak pozerať na mladých hráčov či vytvoriť pracovné skupiny. Ako sa na to stretnutie pozeráte s odstupom času?
Bola tam rôzna zmes ľudí, možno tam chýbali tí, ktorí tam mali byť, a možno tam boli tí, ktorí k hokeju veľmi nepričuchli. Podstatné však bolo, že sa tam vytvorili názorové skupiny, ktoré mali pripraviť základné programové ciele v určitých oblastiach. Myslím si, že sa zadefinovali dosť presne. Lebo ak nemáte takéto „programové vyhlásenie“, nejde to.
Tam sme sa zoznámili s Jukkom a prvá vec, ktorú som mu povedal, bola: ‚Jukka, je fajn, čo tu prezentuješ, ale zdá sa mi, že
