Reportér Kováč o pobyte v Keni: Beh pre radosť? Vylúčené, chcú si zarobiť na lepší život

Máloktorá krajina dominuje vo vytrvalostných bežeckých disciplínach ako Keňa, v ktorej vyrastajú tí najlepší na svete. Mnohí z nich, olympijskí šampióni a rekordéri, trénovali v Itene – nenápadnom malom mestečku, ktoré je centrom svetového vytrvalostného behu.

Táto téma a mesto pritiahli do Kene aj Petra Kováča, nášho športového reportéra a „behajúceho“ novinára, ktorý o nej práve píše sériu článkov Behanie v Keni a v máji vyjde aj v Magazíne N.

V rozhovore sa dočítate:

• čo ho po príchode zaskočilo;
• ako začať s tréningom vo vysokej nadmorskej výške;
• či vďačí Afrike za úspech na halových majstrovstvách SR;
• o najväčších mýtoch spojených s Keňanmi.

Viem si predstaviť, že asi každý bežec už sníval o tom, ako si pôjde zabehať s Keňanmi. Aký to bol pocit?

Strávil som v Keni mesiac, takže príležitostí zabehať si s nimi bolo veľa. A pocit? To závisí od toho, o aký išlo tréning. Zažil som veľmi príjemné a inšpiratívne tréningy, ale aj také, ktoré boli náročné a tak trochu demotivujúce.

Takže sa netreba spoliehať na predstavu, že to bude iba pozitívne? Keď si človek vyhľadáva fotky návštevníkov, ktorí si šli zabehať s Keňanmi, zvyknú pôsobiť nadšene.

Možno to robia kvôli fotke alebo sa pridali k bežeckej skupine s pomalým a voľným klusom. Vtedy si to človek môže naozaj užiť. Ak by sa však pridali ku Keňanom, ktorí chcú absolvovať seriózny tréning, som presvedčený, že by sa veľmi neusmievali.

Lenže ty patríš vo svojej kategórii na Slovensku k najlepším. Z nedávnych halových majstrovstiev máš dokonca prvé miesto na 1500 a 3000 metrov. Ako potom s nimi udržia krok ostatní?

V tom je špecifickosť mestečka Iten, ktoré sa stalo centrom svetového vytrvalostného behu. V priebehu niekoľkých rokov sa tam vytvorili skupinky bežcov na rôznej výkonnostnej úrovni. Niektoré si voľne a neriadene pobehujú pomedzi domy či polia a vy sa k nim môžete kedykoľvek pridať. Občas stačilo len počkať na ceste, mlčky prikývnuť a pridať sa.

Iné je to s vážnejšími tréningami, kde to bolo pre mňa pomerne náročné. Napríklad piatkové behy, ktoré oni síce nazývali „voľnými“, pre mňa určite voľné neboli. Prvých desať dní som sa pritom ani nesnažil púšťať do náročných tréningov kvôli aklimatizácii vo vysokej nadmorskej výške, ale na desiaty deň som sa k spomínanému behu pridal.

Mali sme bežať tempom 4 minúty na kilometer na 18-kilometrovej trase, čo sa mi pred štartom zdalo úplne v poriadku. Dohoda s mojím trénerom na Slovensku bola, že s nimi odbehnem 10 kilometrov a na ďalší deň absolvujeme ťažší tréning. Ukázalo sa, že aj to málo bolo pre mňa poriadnou výzvou. Nasledujúci deň som si musel dať voľno, pretože som bol úplne vyčerpaný.

Ak to teraz číta priemerný rekreačný bežec na Slovensku, môže sa čudovať, ako sa môže taký skúsený športovec tak trápiť.

Jedna z vecí, ktoré ma najviac zaskočili, boli cesty, na akých absolvujú tréningové behy. Sú to poľné cesty plné hlbokých jám a trčiacich kameňov. Terén je navyše dosť členitý a  striedate stúpania s klesaniami, čo beh dosť zintenzívňuje. Problém vám robí aj vysoká nadmorská výška 2400 metrov nad morom – to je výška tesne pod vrcholom Kriváňa. Športovci vedia, že tento faktor komplikuje dýchanie a celkovú adaptáciu organizmu. Aj preto bol beh v Keni náročný a práve preto – ako som spomínal -, som prvých desať dní behal pomaly. Nechcel som podceniť aklimatizáciu.

Športovci však chodia do vysokých nadmorských výšok tvrdo trénovať a budovať si kondíciu na blížiace sa preteky.

Áno, je to individuálne, niektorí sa dokážu pomerne rýchlo adaptovať a trénovať, ale netreba preceniť svoje sily. Človek sa môže nechať strhnúť prostredím, kde stále vidí bežecké skupiny, ktoré ho motivujú k tréningu. Vtedy môže ľahko dôjsť k prepáleniu a pretrénovaniu, a nielenže si športovec zničí celé sústredenie, ale možno príde aj k poklesu jeho výkonnosti.

Snažil som sa byť opatrný aj na základe vlastných predošlých skúseností a tiež na základe odporúčaní trénera. V minulosti som už mal možnosť cestovať na sústredenie do Južnej Afriky, kde bola nadmorská výška asi 1500 metrov.

Alebo som bol na Štrbskom plese, kde je nadmorská výška podobná, a aj v týchto prípadoch som cítil, že si musím dávať pozor. O to viac som musel byť opatrný v Keni, kde je to z tohto pohľadu výrazný nepomer napríklad v porovnaní so spomínaným Štrbským plesom.

V jednom zo svojich článkov spomínaš mladého Švajčiara, ktorí to prepálil a musel predčasne odísť. 

Áno, mal podobné osobné rekordy ako ja, teda taký lepší hobík. Spomínal mi, že v Keni plánoval byť asi šesť týždňov, ale cítil sa dosť vyčerpane, a preto sústredenie musel ukončiť už po 4 týždňoch a dať sa dokopy.

Čiže napokon zhoršil svoju formu?

Je to možné, aj keď si myslím, že to závisí od úrovne pretrénovania. Ak aj športovec urobí podobnú chybu, dokáže sa z toho dostať a možno časom aj profitovať zo sústredenia. Vtedy zohrávajú dôležitú úlohu skúsenosti bežca a jeho trénera, ktorí odhadnú, kedy je už únava príliš vysoká, a v tréningu spomalia. Rozhodujúce môže byť aj dobré zázemie, kde sa bežec dokáže dať dokopy. Telo si intenzitu tréningu pamätá, a ak sa zastaví včas, niekedy stačí dať si pár dní voľna.

Proces aklimatizácie je v profi športe odlišný. Športovci do takej nadmorskej výšky prichádzajú postupne. Napríklad nórski odborníci pripravili profil toho, ako má vyzerať príprava na olympiádu v Pekingu. Ich športovci stúpali v určitých intervaloch od 1200 metrov vyššie až k podmienkam podobným v Itene, a potom klesali s rovnakou postupnosťou. To však nebol tvoj prípad.

Samozrejme, ideálne by bolo začať v nižších nadmorských výškach a nechať telo zvyknúť si. Takisto sa odporúča opakovať podobné sústredenia viackrát do roka v určitých cykloch. Niektorí v priebehu roka či roka a pol pred vrcholným podujatím, napríklad olympiádou, absolvujú 3 či 4 vysokohorské sústredenia.

V mojom prípade išlo aj o pracovnú a poznávaciu cestu, keďže som tam išiel v prvom rade ako novinár. Nápad cestovať do Kene vznikol v redakcii, keď nám napadlo, že by bolo super vyskúšať si takúto cestu. Jednak spoznať Keňu a miestnych bežcov a tiež to spojiť s tréningom. Ako bežca ma táto krajina a jej vytrvalci fascinujú a chcel som preto pochopiť, prečo sú najlepší na svete. Výsledkom je séria textov o behaní v Keni, ktorá v máji vychádza aj ako Magazín.

Mal som aj športové ambície zlepšiť sa, nakoľko som cielil na halové majstrovstvá Slovenska, ktoré mi vychádzali na 25. deň po návrate, čo je ideálne načasovanie. Napokon z toho boli dve prvé miesta.

V úvode sme hovorili o tvojom úspechu na majstrovstvách, ten bol však očakávaný, nie? Nevyhral si to prvý raz.

V behu na 1500 metrov som bol favorit, no priznám sa, že sa mi nebežalo dobre a žiadny pozitívny efekt zo sústredenia som necítil. Podarilo sa mi zvíťaziť, ale s výkonom som nebol úplne spokojný. Na druhý deň bol beh na 3000 metrov, kde sa už zrejme pobyt v Keni prejavil.

A čo dlhšie preteky?

Týždeň pred majstrovstvami Slovenska som bežal preteky v Maďarsku a na 3000 metrov sa mi podarilo zlepšiť si osobný rekord takmer o 10 sekúnd. To je dobrý posun. Chcel som bežať aj Majcichovskú desiatku, kde by sa vytrvalostný posun mohol takisto ukázať, preteky však organizátori predčasne zrušili.

Vyskúšal som preto v rovnakom dátume iné preteky na 10 kilometrov, ktoré však mali členitú trať, navyše v ten deň bolo veterno. Napriek nie ideálnym okolnostiam sa mi bežalo veľmi dobre a dobehol som tesne za osobným rekordom. Čiže na rovinatej trati by som sa určite zlepšil. Ale to nevadí, snáď inokedy. Každopádne, na dlhších tratiach som cítil, že mi Keňa pomohla.

V čom konkrétne ti teda pobyt v Keni pomohol?

Najväčším benefitom pobytu vo vysokej nadmorskej výške je snaha organizmu prispôsobiť sa na náročnejšie dýchanie. To pre telo znamená stresovú situáciu a organizmus sa akoby „zľakne“ a začne vytvárať viac červených krviniek, ktoré pomáhajú do svalov transportovať viac kyslíka. Akonáhle sa človek vráti do pôvodnej výšky, kde je dýchanie jednoduchšie, môže profitovať zo zlepšeného vytrvalostného výkonu.

Pre mňa však bola Keňa obohacujúca aj zo spoločenského rozmeru a pohľadu na beh. A bol to aj návrat do reality, lebo človek doma často prepadne odhodlaniu zlepšovať sa za každú cenu. Keď som videl, ako to funguje v Keni, prišlo mi to úplne malicherné. Naháňam sa za osobákmi, a pritom je to nepodstatné, lebo beh je pre mňa hlavne voľnočasová aktivita a radosť. V Keni je čosi také takmer vylúčené.

Ako to?

Keňanom ide v prvom rade o to, aby si behom zarobili na lepší život. Je to stále rozvojová krajina, kde sú ploty postavené z konárov a najjednoduchšie príbytky sú z hliny či plechu. Život je tam prostý, mnohých čaká iba obyčajný roľnícky život – malý domček, kúsok pozemku a prípadne dobytok.

Keňan si môže vybrať. Buď sa rozhodne pracovať v ťažkých podmienkach celý život, alebo skúsi šťastie a začne trénovať. Potom pobeží niektoré z regionálnych pretekov, kde na seba môže upozorniť a dostať sa na väčšie preteky. Tie sú, samozrejme, najväčšou motiváciou, pretože na pretekoch si môžu dobre zarobiť a zmeniť svoj život. Niektoré zárobky – hoci aj za 10. miesto -, násobne prevyšujú to, čo si dokážu v Keni zarobiť za mesiac.

Takže nikto nebeháva len tak pre radosť?

Podstatnú väčšinu bežcov motivuje ekonomický rozmer. Beh pre radosť je z ich pohľadu nelogický. Za všetko hovoria príklady bežcov, ktorí sa dostali na preteky v zahraničí, zarobili dobré peniaze a za ne si kúpili doma pôdu, malý domček so záhradou a dobytok, aby mohli žiť normálny hospodársky či roľnícky život. Je to garancia prežitia.

Ak tam takmer každý beháva a počas dňa pravidelne stretávaš veľké skupiny bežcov, musí to byť veľmi podnetné prostredie. Človek má pocit, že je to súčasť kultúry alebo sociálny prvok.

To je ďalší rozmer a zároveň dôvod, prečo sú Keňania takí dobrí. Ide o efekt snehovej gule, ktorý stále rastie, pretože masy bežcov motivujú ďalších. Vidia to aj malé deti postávajúce popri ceste, ktoré bežcov zdravia a niekedy sa k nim pridajú v snahe pobežať aspoň pár metrov.

Na jednej strane hovoríme o chudobe, ale podľa tvojich fotiek to vyzerá tak, že všetci majú peniaze na značkové športové oblečenie.

To je ten paradox. Človek v Keni nájde predajňu so značkovým oblečením, ktorú niekto vyskladal z plechu. V Itene je totiž veľká skupina bežcov vrátane tých elitných, ktorí už majú výkonnosť a osobnú skúsenosť z pretekov zo zahraničia, a vďaka tomu aj podporu od sponzorov.

Bežci, ktorí majú oblečenie a obuv navyše, ich posúvajú napríklad do spomínaných predajní, aby si privyrobili, v lepšom prípade ich rozdajú komunite za symbolické peniaze. Tovar od popredných svetových značiek sa v obchodoch často predáva za zlomok ceny v porovnaní s Európou.

O to vtipnejšie potom vyznieva predstava, že sú takí skvelí vďaka behu naboso. 

Videl som síce zopár takých jednotlivcov, ale som presvedčený, že to nerobia dobrovoľne. Ak by mali peniaze, určite by si kúpili alebo zohnali čo najlepšiu bežeckú obuv, pretože povrch nie je ani zďaleka ideálny na beh naboso.

Jednou z ďalších takých predstáv je, že bežia vždy a všade, a vďaka tomu si vybudovali predispozície.

Keňania síce majú beh hlboko zakorenený vo svojej spoločnosti, ale „beh vždy a všade“ je trochu romantická predstava. Mnohí z nich celé dni ťažko pracujú a určite sú radi, ak si môžu oddýchnuť.

Veľakrát sme stretli napríklad malé deti, ktoré utekali do školy, ale keď som sa na to pýtal miestnych, tvrdili mi, že iba chcú prísť načas, lebo sú v škole prísni učitelia. Musíme si uvedomiť, že spomínaný poľnohospodársky život sa týka aj detí, ktoré musia odmalička rodičom pomáhať, a možno aj preto sa ráno zdržia pri niektorých prácach. Niektoré deti musia dochádzať až 4 – 5 kilometrov.

Ak sa na to pozrieme z iného pohľadu, tak áno, zrejme Keňanom pomáha aj aktívne a náročné detstvo, ktoré im môže položiť základy pre ich ďalší rozvoj. Takmer určite však do školy nebežia cielene s víziou toho, že raz vďaka tomu budú elitní maratónci.

Do Kene chodia hobíci za zážitkami, ale aj zahraniční profíci s cieľom zlepšovať sa. Dokonca v článkoch spomínaš írskeho misionára, ktorý tam vychoval desiatky majstrov sveta, či amerického trénera odhodlaného pracovať s Keňanmi na zlepšení. Ako vonkajšie faktory ovplyvňujú bežný život v Keni?

Vplyv zahraničia je nesporný, preto si myslím, že sa posúva aj komunita. Uvedomujú si, že za mnohé veci vďačia kapitálu zo zahraničia. Prvý dojem po príchode môže byť pre človeka šokujúci, ale keď v Keni žije trochu dlhšie, uvedomí si, že v porovnaní s inými ide o pomerne dobre rozvinutú krajinu. Potvrdzujú to naše menšie výlety s dvojčaťom Michalom mimo Itenu, kde bol život menej rozvinutý a ešte jednoduchší.