Koordinátor humanitárnej pomoci: Na Ukrajinu sme viezli ryžu, múku, cukor a vrecia na mŕtvoly

Anton Frič, otec piatich detí, pomáha v teréne od začiatku vojny na Ukrajine. Počas prepravy humanitárnej pomoci na východ Ukrajiny sa vyhýba aj mínam a využíva svoje skúsenosti z Iraku. V rozhovore sú použité fotografie z jeho poslednej cesty na východ Ukrajiny.

V Dnipre ste doviezli infúzie do nemocnice, ktorá ošetruje aj ranených z frontu. Je ukrajinské zdravotníctvo úplne odkázané na humanitárnu pomoc?

Okrem troch kamiónov s jedlom sme doviezli aj tri dodávky, v ktorých boli lieky v hodnote viac ako 150 000 eur a jeden chladiarenský pick-up s inzulínom a ďalšími liekmi vyžadujúcimi chladenie. Na Ukrajine už nemajú ako vyrobiť inzulín. Jedna fabrika bola zbombardovaná a druhá nemá komponenty. Ja som mal v dodávke infúzie, to sú život zachraňujúce veci. V Dnipre robia akútnu medicínu, zachraňujú ľudí s ťažkými zraneniami, stabilizujú ich a potom ich na ďalšiu liečbu posielajú napríklad do Kyjiva či Ľviva. Tiež sme im doviezli jednu sanitku. Bez takej pomoci ľudí zachraňovať nedokážu.

Odkiaľ máte sanitky?

Túto daroval majiteľ popradskej ATE. Ale jednu sme tam dodali hneď, keď vypukla vojna, už je nepojazdná. V tom teréne sanitky nevydržia dlho. Musíme ju vziať na opravu, ak je v opraviteľnom stave. Cez charitu chceme v priebehu mája kúpiť ešte štyri.

V Dnipre ste zložili aj osemdesiat ton slovenských potravín. Čo sa s nimi deje ďalej?

V sklade sme ich zložili večer, celú noc ich balili do balíkov pomoci lokálni dobrovoľníci a ráno už v rade na pomoc stálo asi päťsto ľudí.  V Dnipre je z Donecka, Luhanska či Mariupola asi 50- až 70-tisíc vnútorných vysídlencov. Donecká charita, ktorá sa v 2014 presťahovala do Dnipra, tam trikrát v týždni vydáva pomoc. Ľudia bývajú v domácnostiach, ale aj v telocvičniach a školách.

Práve, keď ste boli v Dnipre, zbombardovali tam stanicu. Videli ste to?

Dnipro