Denník N

Len TY, JA a BRONTOSAURY

Víťazný text dvanásteho ročníka stredoškolskej súťaže Esej Jána Johanidesa od Emilie Schaal.

„To, či mal istý druh brontosaura deväť sŕdc, nie je dôležité. Dôležitý je vzťah JA a TY.“

Ján Johanides

Môj brat má štyri roky. Teda štyri „a póól piateho“, ako by to spresnil on. Mama má dnes narodeniny. V tejto chvíli sedí s kamarátkou na víne a pravdepodobne sa bavia o deťoch alebo o mužoch. Otec môjho brata je v robote. Dnes bolo teda práve mojou úlohou uspať ho. Chcel, aby som mu hovorila rozprávku o dinosauroch, keďže spolu s plastelínou a drakmi spadajú medzi jeho najprudšie detské vášne.

Musím sa priznať, že nie som veľmi rozhľadená v tejto oblasti, no našťastie mi stačilo hodiť očkom na plagát vedľa postele, ktorý mapuje druhy dinosaurov. A tak som išla: „Bol raz jeden Allosaurus, Velociraptor, Brontosaurus…“ Keď som spomenula ich vyhynutie po náraze kométy, hneď ma opravil, že niektoré druhy prežili a umreli až omnoho neskôr pre nedostatok potravy.

Po príbehoch o dinosauroch a objasnených nejasnostiach a nepresnostiach z mojej strany sme sa zhodli, že máme vlastne veľké šťastie, že pomreli, lebo mäsožravce by nás boli všetkých požrali a bylinožravce by zas boli všetko podupali a poničili. Nato som podotkla, že, bohužiaľ, my ľudia ubližujeme prírode viac, ako by nám bol ublížil akýkoľvek Brontosaurus. Brat sa toho hneď chytil a rozčúlil sa slovami: „To lebo tí sprosťáci ehocujú prírodu.“ Chcel povedať „znehodnocujú“ a ja som sa nestačila čudovať, odkiaľ prišiel na takú slovnú zásobu a celkový postreh. „Keď budem väčší, natiahnem si rukavice a pozbieram všetky odpadky a to bude super,“ dodal. Ja som iba súhlasne prikyvovala, že hej, hej, bude to ozaj na nás niečo s tým urobiť. Zaspal.

Pozerajúc na jeho pokojnú detskú tváričku som pociťovala nesmiernu vďaku za to, že sa narodil práve mojej mame a že má možnosť mať pekné detstvo a byť ľúbený. Prišlo mi ľúto všetkých, ktorí také šťastie nemajú. Zároveň som si predstavovala, aký asi bude svet, keď bude veľký. Kde budeš TY? Kde budem JA? Čo budeme? Budeme? Striaslo ma pri myšlienke, že jeho, rovnako ako môj osud bude už čoskoro do veľkej miery poznačený ľudským postojom k životu, prírode a samému sebe.

Zo všetkých strán počúvame o „brutálne rýchlom globálnom otepľovaní,“ „neodvratných klimatických zmenách,“ kde-kade „vymierajúcich živočíšnych druhoch,“ korytnačkách, ktoré pojedli „tony plastového odpadu,“ „nedýchateľnom vzduchu“ nad metropolami, „svetelnom smogu,“ o „vyhladených dažďových pralesoch,“ „míňajúcej sa pitnej vode,“ vzniku „nedozerných púští a suchých plôch zeme bez života…“, nemá to konca. Každé sústo jedla, ktoré vložíme do úst, je tak či onak zamorené škodlivými látkami z poľa, kde bolo vypestované, alebo napumpované hormónmi z kuraťa, ktoré sa narodilo a vykŕmilo v nejakej tmavej ošarpanej miestnosti, oslepené neónovou lampou niekde na konci sveta. Každý kus oblečenia šilo nejaké 7-ročné chlapča, ktoré za to dostalo 5 centov alebo misku vodovej polievky. A farba z neho znečistila celú rieku miestneho obyvateľstva, ktorí sa v nej teraz musia umývať a piť z nej.

Všetko je to veľký nával stiesňujúcich informácií, ktoré sa nás neuveriteľným spôsobom bezprostredne týkajú a sú nám cudzie zároveň. Však áno, poniektorí už robíme, čo vieme. Téglik z jogurtu pekne vyhodíme do plastov, starý časopis do papiera, po umytí rúk nezabudneme vypnúť vodu. Ešte užšia skupina ľudí zájde „tak ďaleko“, že si do obchodu prinesie vlastné vrecko na rožky, čas od času zájde do bezobalového obchodu, nosí všade so sebou sklenenú fľašu, nový kúsok do šatníka si kúpi v sekáči, občas si odoprie ten nablýskaný kúsok mäsa z fastfoodu a radšej pôjde na kávičku električkou ako autom.

Keď sa však nad tým všetkým zamyslíme, cítime, že tento problém má hlboké korene a všetky spomenuté gestá sú skôr symbolikou a prejavom záujmu ako riešením. Na jednej strane sa tu na nás rúti zlyhanie ekosystémov, na strane druhej nikdy nepočujeme, že by naše malé snahy prispeli k zlepšeniu situácie, čo i len o malý kúštik. Žiadne svetlo na konci tunela nám nikto neponúka – musíme si ho nájsť sami. No nie je to jednoduché – pýtame sa sami seba, či má aj takéto drobné úsilie zmysel. Veď všetky tie gigantické spoločnosti sa nezrútia, pokiaľ JA, jednotlivec, napríklad prestanem kupovať ich produkty.

Áno, som pohodlná, žijem v nadmernom komforte. Priznávam. Som si vedomá aj toho, že čím väčším materiálnym blahobytom som JA obklopená, tým väčšou chudobou a nedostatkom trpíš TY. Väčšinu času ani nemám priestor zamýšľať sa nad touto krivdou voči TEBE, som zahltená prílišným kvantom iných myšlienok, ktorých väčšina je povrchná a nepodstatná. Alebo len utekám pred TEBOU, bojím sa TI čeliť. Čeliť TEBE znamená to isté ako čeliť SEBE, pretože JA pochádzam z TEBA a ty pochádzaš zo MŇA. Keď ubližujem TEBE, ubližujem aj SEBE, a keď ubližujem SEBE, tak ubližujem aj TEBE. A to ma desí zo všetkého úplne najviac.

Táto tieseň je však pre mňa aj útechou, pretože to, že ju pociťujem, značí, že mi na TEBE záleží. A čo by to bolo za prázdnotu, keby mi na ničom nezáležalo. Fuj, nechcem si ju predstavovať. To, že nám na niečom záleží a pociťujeme zodpovednosť za svoje rozhodnutia, je zdrojom všetkej skutočnej námahy a bolesti, lenže aj radosti a zadosťučinenia. Preto je dôležité, ako sa správam k TEBE a SEBE. Preto je dôležité nebyť ľahostajný. Úsilie vynaložené pre TVOJE blaho je v konečnom dôsledku zdrojom aj MÔJHO šťastia a to platí aj naopak.

Zaujímaš ma, chcem TI opätovať to šťastie, ktoré MI prinášaš. Milujem TVOJE prirodzené JA – lesy, lúky, oči, ruky, buriny, hviezdy, kamene, planéty, kvetinky, galaxie. A dokonca svojím spôsobom milujem aj TVOJE umelé JA – mestá a paneláky, komíny a špinu, dym a prach, hoci nie sú správne. Fungujú ako rakovina. Sú to TVOJE vlastné bunky, ktoré sa spolčili proti TEBE a požierajú ŤA. Milujem ho z jednoduchého dôvodu. Je zdrojom MÔJHO pohodlia, stimuluje MOJE zmysly minimálne v takej miere ako TVOJE prirodzené ja, je súčasťou MOJICH pominuteľných spomienok a krátkeho života MÔJHO tela. A presne týmto spôsobom JA a miliardy ďalších spôsobujeme, že sa proti TEBE obrátili vlastné bunky a vymyká sa nám to spod kontroly.

Kráčam si po ulici, marcové slnko mi svieti do očí, som stredobodom svojho vesmíru. Pozorujem oproti idúcich ľudí, stredobody svojich vesmírov. Sú v diaľke, približujú sa, míňame sa, sú za mnou. Mám dobrú náladu, pretože napriek všetkému cítim, že každý krok, každý dopad mojej podrážky na betón vysiela vlnu, ktorá prejde celou planétou, celú ju obalí do zlatého oparu. Oceány, hory, doly, ani kúsok nevynechá. JA som tvorcom tejto vlny a je len a len na MNE, aká bude, a preto viem, že je v MOJICH silách TI pomôcť. Pozorujem tie vlny vychádzať aj z ostatných a takýmto spôsobom sa naše jednotlivé polia neustále pretínajú, až napokon pochopím, že je to vlastne stále jedno a to isté pole, ktoré nás bezprostredne spája. JA som jeho neoddeliteľnou súčasťou, TY si jeho neoddeliteľnou súčasťou, brontosaury sú jeho neoddeliteľnou súčasťou, hoci už vyhynuli. Aj ten druh s deviatimi srdcami. JA som vlastne TY.

27. 3. 2022

Emilie Schaal (20) z bratislavského Gymnázia Metodova sa stala víťazkou dvanásteho ročníka súťaže Esej Jána Johanidesa. Emilie chce v štúdiu pokračovať na vysokej škole a venovať sa ekológii alebo environmentálnym vedám. K jej obľúbeným autorom patria J. London, E. M. Remarque, G. Márquez či C. S. Lewis. Súťaže, ktorú organizuje Literárne informačné centrum a Mestská knižnica Jána Johanidesa v Šali, sa zúčastnilo 122 študentov a študentiek stredných škôl. Priemerný vek bol 17,5 roka. Nielen medzi ocenenými dominovali dievčatá, ktoré tvorili 68 % zúčastnených. Mladí autori a autorky esejí pochádzali z 35 stredných škôl z celého Slovenska, polovicu tvorili gymnáziá.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie