Pomáhajú autistickým deťom, ktoré ušli pred vojnou: Prvé dni sa ešte veľmi báli, ale po mesiaci sú to už celkom iné deti
Vedeli sme, že na Slovensku musíme hneď začať pracovať. Slováci nám nie sú nič dlžní, hovoria Kyjivčanky Viktoria a Natalia.
Viktoria Stasiv a Natalia Biloskurskaja sú liečebné pedagogičky a logopedičky, ktoré už niekoľko týždňov pracujú v Autistickom centre Andreas, n. o., v Bratislave.
Na Slovensko prišli z Kyjiva a aktuálne pomáhajú sedemnástim deťom s autizmom, ktoré tiež utiekli pred vojnou z Ukrajiny a našli útočisko na Slovensku.
Deti s autizmom si ťažko zvykajú na akúkoľvek zmenu. Vojna, ktorá ich vyhnala z domovov, tak poznačila mnohé z nich ešte výraznejšie než ich rovesníkov. Vyústilo to do regresie návykov alebo do problémov v správaní. Medzi detskými klientmi dnes majú aj takých, ktorí presedeli s mamami 17 dní v pivnici, kým sa konečne dostali do bezpečia.
Viktoria a Natalia opisujú aj o to, ako ich prijali na Slovensku a prečo boli rozhodnuté, že hneď po príchode do Bratislavy musia začať pracovať. „Vedeli sme, že nemôžeme prísť do cudzej krajiny a čakať, že nás tu bude niekto živiť. Potrebovali sme začať hneď pracovať, aby sme sa dokázali postarať o seba a svoje deti a neboli príťažou pre Slovákov. Aj tak pre nás spravili oveľa viac, než by mali,“ hovoria.
Ako sa dostali do Andreasu
Viktoria a Natalia prišli na Slovensko v polovici marca a hneď si začali hľadať prácu. V Kyjive mali obidve svoju súkromnú prax, kde pomáhali deťom s poruchami reči, komunikácie a správania, často išlo hlavne o deti s autizmom. Keď po príchode na Slovensko napísali na sociálnej sieti, že by chceli ponúknuť svoje služby ukrajinským rodinám na Slovensku, jeden z rodičov im odporučil obrátiť sa na Autistické centrum Andreas.
Centrum už malo v tom čase veľa žiadostí o pomoc od ukrajinských rodičov, ale brzdila ich jazyková bariéra. Viktoria a Natalia úspešne absolvovali pohovor a ihneď začali pracovať.
Mnohé deti, ktorým v centre pomáhajú, počas vojny vypadli z pravidelnej terapie a cvičení. „A pritom tieto deti potrebujú terapiu nonstop, lebo inak môžu veľmi rýchlo stratiť sociálne návyky, a najhoršie je to vtedy, keď prežívajú stresové situácie. Presne také deti tu teraz máme,“ opisuje Viktoria.
V starostlivosti majú deti z Mariupola, Charkiva, Černihiva, Kyjiva a ďalších miest zasiahnutých vojnou. Ich cesta na Slovensko bola dlhá a náročná, mnohé z nich prežili istý čas vo veľmi neľahkých podmienkach.
„Niektorí rodičia nám hovoria,
Blahoželáme, máte dobrých priateľov!
Tento článok je normálne zamknutý, ale vy si ho môžete prečítať zadarmo vďaka tomu, že váš priateľ vita.bella@... je predplatiteľom Denníka N a článok vám venoval. Stačí zadať váš e-mail, nebojte sa, nikdy ho nepredáme inej firme.
Alebo môžete .
