Denník N

Pomáhajú autistickým deťom, ktoré ušli pred vojnou: Prvé dni sa ešte veľmi báli, ale po mesiaci sú to už celkom iné deti

Viktoria Stasiv a Natalia Biloskurskaja. Foto N - Vladimír Šimíček
Viktoria Stasiv a Natalia Biloskurskaja. Foto N – Vladimír Šimíček

Vedeli sme, že na Slovensku musíme hneď začať pracovať. Slováci nám nie sú nič dlžní, hovoria Kyjivčanky Viktoria a Natalia.

Viktoria Stasiv a Natalia Biloskurskaja sú liečebné pedagogičky a logopedičky, ktoré už niekoľko týždňov pracujú v Autistickom centre Andreas, n. o., v Bratislave.

Na Slovensko prišli z Kyjiva a aktuálne pomáhajú sedemnástim deťom s autizmom, ktoré tiež utiekli pred vojnou z Ukrajiny a našli útočisko na Slovensku.

Deti s autizmom si ťažko zvykajú na akúkoľvek zmenu. Vojna, ktorá ich vyhnala z domovov, tak poznačila mnohé z nich ešte výraznejšie než ich rovesníkov. Vyústilo to do regresie návykov alebo do problémov v správaní. Medzi detskými klientmi dnes majú aj takých, ktorí presedeli s mamami 17 dní v pivnici, kým sa konečne dostali do bezpečia.

Viktoria a Natalia opisujú aj o to, ako ich prijali na Slovensku a prečo boli rozhodnuté, že hneď po príchode do Bratislavy musia začať pracovať. „Vedeli sme, že nemôžeme prísť do cudzej krajiny a čakať, že nás tu bude niekto živiť. Potrebovali sme začať hneď pracovať, aby sme sa dokázali postarať o seba a svoje deti a neboli príťažou pre Slovákov. Aj tak pre nás spravili oveľa viac, než by mali,“ hovoria.

Ako sa dostali do Andreasu

Viktoria a Natalia prišli na Slovensko v polovici marca a hneď si začali hľadať prácu. V Kyjive mali obidve svoju súkromnú prax, kde pomáhali deťom s poruchami reči, komunikácie a správania, často išlo hlavne o deti s autizmom. Keď po príchode na Slovensko napísali na sociálnej sieti, že by chceli ponúknuť svoje služby ukrajinským rodinám na Slovensku, jeden z rodičov im odporučil obrátiť sa na Autistické centrum Andreas.

Centrum už malo v tom čase veľa žiadostí o pomoc od ukrajinských rodičov, ale brzdila ich jazyková bariéra. Viktoria a Natalia úspešne absolvovali pohovor a ihneď začali pracovať.

Mnohé deti, ktorým v centre pomáhajú, počas vojny vypadli z pravidelnej terapie a cvičení. „A pritom tieto deti potrebujú terapiu nonstop, lebo inak môžu veľmi rýchlo stratiť sociálne návyky, a najhoršie je to vtedy, keď prežívajú stresové situácie. Presne také deti tu teraz máme,“ opisuje Viktoria.

V starostlivosti majú deti z Mariupola, Charkiva, Černihiva, Kyjiva a ďalších miest zasiahnutých vojnou. Ich cesta na Slovensko bola dlhá a náročná, mnohé z nich prežili istý čas vo veľmi neľahkých podmienkach.

„Niektorí rodičia nám hovoria,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rodičovstvo

Vojna na Ukrajine

Životy žien

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie