Závratné vzrušenie z presnosti a modernosti v SND

Je to kombinovaný program štyroch čísel dvoch hviezdnych a dvoch menej známych choreografov. Najnovšia premiéra Baletu SND sa volá Rukopisy majstrov a je to záplata na dieru v jeho modernom repertoári.

Večer otvára Američan William Forsythe s krátkym opusom vytvoreným pre jeho legendárny Ballet Frankfurt, z angličtiny preloženým ako Závratné vzrušenie z presnosti. Závratné to je, tento choreograf klasický balet nikdy nešetril. Aj tu ho rozložil a poskladal späť v trošku inom uhle natočenia, v pokrčení kolien tam, kde sa obvykle nekrčia, v trošku inom slede pohybov, ako je zvykom, a v oveľa, oveľa rýchlejšom tempe, pritom v dokonalom súlade s Allegrom Vivace Symfónie č. 9 Franza Schuberta. To je Forsythe – precízny, klasicky oslnivý a až podprahovo moderný.

Veľmi rafinovaný začiatok večera ohlasujúci nielen tento program moderných, na Slovensku nikdy neuvedených tvorcov, ale aj skutočný začiatok éry nového vedenia Baletu SND. Na dobré odpálenie použili kalibrované zbrane, hosťujúci dirigent Kevin Rhodes, obsadenie prvých sólistiek a sólistov, perfektný vizuál krátkych trikotov a minimalisticky okresaných balerínok, a hlavne choreografia jedného z najväčších žijúcich majstrov. Kathryn Bennetts, ktorá ju sem prišla naštudovať, ju prirovnala k poháru šampanského, no vyzerá to skôr na redbull. Jeden blik smartfónu diváka zo sedadla pred vami a naspídovaný kvintet je preč.

Ľahký ako pierko

O dosť väčší priestor dostal s choreografiou Murmuration menej známy Edwaard Liang a jeden sa aj zamyslí, čo vo výbere a rovno vedľa Forsytha robí. Ale len na chvíľu, kým sa mu nezatají dych, Murmuration je inšpirované obrazcami, ktoré na oblohe vytvárajú kŕdle vtákov. Liang má na svedomí aj kostýmy a nie je jasné, ako to dokázal, ale vďaka výbornému tanečnému obsadeniu a prevedeniu, v premakanom naštudovaní Andresa Esteveza a domácej baletnej majsterky Nikolety Rafaelisovej, nádhernej kompozícii Taliana Ezia Bossa opäť dirigovanej Rhodesom a dokonalému nasvieteniu Lisy J. Pinkham a Roberta Eisensteina skutočne vidíte let. A možno aj vrchol večera, nehmotných tanečníkov v duetách a skupinách prelína telesnejší obraz kŕdeľ versus jednotlivec, čo sa znova rozptýli ako dym alebo popol, ktorý rozfúka vietor.

Uleteli by sme s nimi, nebyť opäť mobilu v akcii z predného radu, takže sa vraciame späť do hľadiska k frajerovi Liangovi a jeho nespútanému pohybu v presne určených dráhach, ľahkému ako pierka, ktoré na javisko takmer po celý čas padajú. A k odvážnym dramaturgom, ktorí tohto aj nasledujúceho neznámeho predstavili slovenskému  publiku.

Čo to je a kde to sme

Počas pauzy sa okrem scény v podobe dvoch svetelných pásov, posúvajúcich sa na horizonte a po boku, aj javisko prezúva do bieleho baletizolu. Choreografia Entropy Austrálčana Craiga Davidsona je väčšinu času mierne podsvietená, biela podlaha odráža rozptýlené svetlo a dáva vyniknúť postavám. Vznikla počas pandémie, odcudzenie a odstup sa nesie celým jej trvaním, ako aj elektronickou kompozíciou Nicholasa Thayera. Opäť skvele zatancované dielo, abstraktné, unisex, jemne ponuré. Pôsobí tak plasticky, súčasne a inak, akoby sme sledovali nejakú zahraničnú skupinu na medzinárodnom festivale Bratislava v pohybe. Chvíľu trvá, kým človeku dôjde, že tanečnice majú obuté špičky a že to je stále Balet SND. Nezávislému súčasnému tancu na Slovensku tu baleťáci takpovediac kradnú grunt – a veľmi šikovne.

Tak to skrátka vyzerá, keď sa roboty chytí choreograf, čo sa nebojí, vzišiel z baletného prostredia a pre balet tvorí, vie, ako využiť jeho silu a kam s ním ďalej ísť. Silu tejto realizácie umocňuje aj rozpad baletnej hierarchie, ktorá sa tiahne celým večerom, prví sólisti veľmi vyrovnane tancujú so zboristami. Majú sóla, ale dôraz v Entropy nie je na hlavné a vedľajšie roly, ale na telo, nekompromisne, konceptuálne, rovnako ako v kompozícii stojí v popredí samotný zvuk, veľakrát nezvyčajný a surový.

Slušne na koncerte

Nasleduje druhá pauza. No, bolo by lepšie, keby nebola a keby odľahčený The Concert choreografa Jeroma Robbinsa mohol nasledovať hneď po Entropy, lebo nie je veľmi dlhý. Večer štyroch pomerne krátkych choreografií sa druhou pauzou dosť extravagantne nadĺži a stratí tempo. Do jamy opäť nabieha orchester pod Rhodesovou taktovkou, čo počas predohry neváha hlasne podporiť džentlmen tentoraz zo sedadla vzadu: „Prosím vás, hrajte už niečo také… slušné!“ Dobre vedieť, že nová hudba predošlého čísla ako neraz v histórii baletu dostáva od džentlmena stále nálepku neslušná, a má to mať. Chopin, ktorého skladby Robbins vo svojej choreografii využíva, je určite veľmi slušný, ako aj humor a ladenie tohto posledného kusu večera.

Autor množstva baletov a jazzbaletov, no i divadelnej a filmovej West Side Story v ňom ukazuje situácie, ktoré môžu nastať medzi ľuďmi počas návštevy koncertu. Presnosť v ich odpozorovaní zo života a dôvtip pri ich prevedení na scénu z neho robia majstra choreografie 20. storočia. Javisku tróni klavír, už z toho, ako klavirista oprašuje klávesy, je jasné, že to bude zábava, po Entropy sa inak radi zasmejeme. Cez charaktery postáv za výdatnej pomoci klobúkov, dáždnikov aj motýlích krídel a pomocou rôznych banalít – ako len majster dokáže – sa zdieľa niečo nedôležito dôležité, dokonca v súčasnom tanečnom divadle niečo až také takmer stratené ako impresia, poézia detailov normálneho života. Plus vidieť prvého sólistu Artemyja Pyzhova po všetkých chrabrých Siegfriedoch, Albrechtoch, Désireoch a Konrádoch ako motýľa s tykadlami je zážitok priam postmoderný.

Dramaturgia chytrej horákyne

Niežeby sa na našej prvej scéne predtým neuvádzali nové diela v modernom duchu. Predstavovali sa nimi napríklad slovenskí súčasní tvorcovia, veľký priestor dostala Natália Horečná s dvoma celovečernými baletmi, Šárka Ondrišová s Labanom, zaujímavý kombinovaný program súčasných choreografov Tempest, originálnym spracovaním vynikal aj Dafnis a Chloe choreografky priamo z baletného súboru Reony Sato. Uvádzala sa neoklasika, Kylián, Balanchine, ale diela svetových tvorcov, ktorí tvár klasického baletu menili drzo ako Forsythe a Robbins, chýbali. Ako aj viac abstraktné diela, o konceptuálnych nehovoriac, a bez čoho sa to veru nezaobíde, nová hudba. Repertoáru vládol dejový balet, starý aj nový s jeho hrdinami a hrdinkami, a ako by povedal džentlmen, slušná hudba.

O doplnenie chýbajúceho článku sa snaží dramaturgia tohto večera a ide na to šalamúnsky. Dávkujú z každého rožku pre každého trošku, mladších choreografov strážia esá overené časom, novú hudbu zase Schubert a Chopin. Je tu redbullová vypalovačka, krása snová i cool, aj zábava. Dá sa to pochopiť; dôvodom, prečo sa v repertoári neuvádzalo viac moderných vecí, bola asi aj ich nižšia divácka návštevnosť. Uvidíme, ako to bude teraz. Nová riaditeľka Nina Poláková so šéfdramaturgom Kristiánom Kohútom stavili na najvyššiu kvalitu a tá sa Rukopisom majstrov nedá uprieť.