Všetko vysloviť a nič nepovedať. Tvorivá kríza v Prázdnej knihe Josefiny Vicens
Mexická autorka vo svojej útlej próze opisuje bolestivý proces písania, ktorý sa odohráva na pozadí samoty a bezradnosti.
Písanie je kreatívny proces, dlho pripravované prepojenie hlavy a papiera, prstov a kurzora blikajúceho na obrazovke počítača. Pre niekoho jednoduchý, pre iného ťaživý a náročný, ale v každom prípade je to obrad tvorivosti s dôkladnou predohrou.
Mexická autorka Josefina Vicens o tom vie svoje, hoci počas života napísala len dve knihy. Prázdnu knihu vydala v roku 1958 a vlani sa dočkala slovenského prekladu.
Josefina Vicens však písala takmer neustále. Bola filmovou scenáristkou, politickou komentátorkou, publicistkou a takisto veľmi kritickou recenzentkou. Ako píše prekladateľka Lucia Duero v doslove Prázdnej knihy, Vicens bola natoľko nekompromisná, že ju z časopisu, ktorý zverejňoval jej recenzie, prepustili. Mexická autorka to vyriešila po svojom – založila si vlastné periodikum, kde písala bez nezmyselných výhrad. Tie mohla mať len ona sama, keď pochybovala o kvalite svojho textu a zápasila s každým slovom na papieri.
„Raz sa ma pýtali, čo pre mňa znamená literatúra. Pomyslela som si na prázdny list papiera a odpovedala: biele peklo.“
Nikdy to nedokážem
Vicens bolestný proces tvorby opísala v Prázdnej knihe, kde hlavná postava José García túži napísať vlastnú knihu. Najskôr tomuto pokušeniu odoláva, aby mu predsa podľahol a mučil sa nespokojnosťou s tým, čo vytvoril.
Pomôcť mu majú dva zošity – prvý, kam píše všetko, čo mu napadne, čo vidí, ako premýšľa, čím sa trápi. V druhom to má pretaviť do skutočnej literatúry, ktorú budú čítať generácie po ňom. Tento zošit však napriek neprestajným pokusom zostáva prázdny. Nič z prvého zošita totiž nie je dostatočne kvalitné, aby to García prepísal a konečne aspoň začal.
„Nie. Myslím, že to nikdy nedokážem. (…) Viem, že nedokážem
