Fašizmus je neustále pokušenie. Ukazujú to príklady Trumpa, ale aj Orbána

Na to, aby sme fašizmu dokázali odolávať, musíme spoznať a pochopiť spôsob jeho fungovania. Rétorika krajnej pravice nepatrí minulosti, je neustálou hrozbou.

Boj proti fašizmu nie je o rozhodujúcej bitke, ale o „večnom zaviazaní sa demokracii,” tvrdí Jason Stanley vo svojej knihe Ako funguje fašizmus – „Naša” a „ich” politika (How Fascism Works: The Politics of Us and Them). Vychádzajúc z tejto knihy, sme vytvorili prehľad o tom, aké techniky používali lídri ako Trump, Bolsonaro alebo Orbán, ktorým nie sú cudzie fašistické metódy.

U Stanleyho figuruje slovo fašista ako etnické, náboženské či kultúrne ultranacionálne onálepkovanie, v ktorom „prezentuje národ vo vlastnej osobe autoritatívny vodca, ktorý hovorí v mene národa”.

Hoci počas dejín sa lídri využívajúci fašistickú politiku dostali k moci za rôznych okolností, vieme vyčleniť niekoľko zložiek, ktoré je možné spozorovať vo viacerých režimoch, a v knihe sa im venuje osobitná kapitola: mýtická minulosť, propaganda, protiintelektuálnosť, náhradná realita, hierarchia, vedomie obete, zákon a poriadok, sexuálna úzkosť atď.

Stanley hľadí na svoju knihu ako na nástroj, ktorý nám pomôže zorientovať sa „v legitímnych taktikách demokratickej politiky a nenávistných taktikách fašistickej politiky”.

Procesy dehumanizácie

Jednou zo spoločných čŕt fašistických politík je, že určité skupiny dehumanizujú – tento proces je nebezpečný nielen pre tých, ktorí sú dehumanizovaní, ktorým v krajnom prípade hrozí úplná likvidácia (koncentračné tábory), ale dehumanizácia v spoločnosti znižuje aj schopnosť, aby sme akceptovali iných, či zvyšuje napätie a agresiu.

Na väčšine miest, kde sa pri moci posilnil fašizmus, pripravili pôdu fyzickej agresii verbálne útoky a kampane takým spôsobom, že väčšina ľudí takéto násilie plne akceptovala.

Druhým všeobecne platným znakom fašistických politík je, že sa usilujú o veľmi silné rozdelenie spoločnosti na my a oni.

Na vytvorenie vlastnej reality využívajú vlastný jazyk, presadzujú novú interpretáciu minulosti, prudko napádajú intelektuálov a inštitúcie, ktoré by mohli odhaliť ich falošnú realitu, a popri tom všetkom prevezmú aj riadenie vzdelávania, aby mohli šíriť vlastné ideály. Pokiaľ sú v šírení vlastnej reality a mýtov úspešní a predchádzajúca realita už neslúži ako referencia, občania sa stanú ešte zraniteľnejšími.

Mýtická minulosť

Fašistická politika buduje svoje mýty na základe veľmi podobného vzorca, vlastnú legitimitu čerpá z minulosti, keď boli aj národ, aj kultúra ešte nepoškvrnené, dokonca sa to môže vzťahovať aj na vierovyznanie a rasu. Prítomnosti vládnu vytvorené mýty. Dnes čelí národ vonkajším globalistickým útokom, pred ktorým musí byť ochránený, a musí mu byť prinavrátená jeho niekdajšia sláva. Heterogénna minulosť je homogenizovaná prostredníctvom vymyslenej minulosti a mýtov.

Benito Mussolini to v roku 1922 vyjadril nasledovne: „Vytvorili sme vlastný mýtus. Mýtus je: viera, vášeň. Nie je potrebné, aby bol mýtus skutočný… Naším mýtom je národ, naším mýtom je veľkosť národa! A tomuto mýtu, tejto veľkosti – ktoré chceme pretvoriť na úplnú realitu – podriadime všetko.”

Výnimočnosť národa

Zdôrazňovanie mýtickej minulosti má ešte jednu funkciu: vytvorí ilúziu, že je národ výnimočný, a táto viera určí, ako bude hľadieť na ostatné etnické skupiny.

Obzvlášť dôležitá je podpora idey patriarchálnej rodiny, keďže jej prostredníctvom je možné upevniť vodcovskú hierarchiu. Vodca národa je teda otcovská postava, ktorý stojí na vrchole hierarchie, jeho autorita je nespochybniteľná a ochráni národ pred skutočnými alebo vymyslenými nebezpečenstvami, ktoré naň striehnu.

Kým v liberálnej demokracii, ktorá funguje so stabilnými inštitúciami, sa minulosť interpretuje a pravda hľadá pod vedením profesionálov a vedy, fašistická politika, aby dosiahla svoje politické ciele, vyberá z minulosti svojvoľne alebo vytvára mýty.

Propaganda

Jedným z nástrojov fašistickej politiky, ktorý je najviac analyzovaný a na ktorý sa najviac odvolávajú, je propaganda. Čo sa týka jej úmyslov, slúži na to, „aby skrytá za maskou ideí prijatých širokými vrstvami zakryla očividne problematické ciele politikov alebo politických hnutí”.

Veľakrát sa za propagandou skrýva zakrývanie korupcie, keď sa maskuje za protikorupčnú kampaň, aby nám predstavitelia nového poriadku pomohli získať to, čo nám „právom patrí”. Zároveň môže byť zrušená nezávislosť inštitúcií, napríklad súdov, s odvolávaním sa na boj proti korupcii.

Fašistickí lídri, ktorí sa v mnohých prípadoch dostali k moci demokratickým spôsobom, si svoju moc upevňujú a právny štát rozkladajú prostredníctvom demokratických slobôd. Toto podčiarkuje aj názor nacistického ministra propagandy Josepha Goebbelsa: „Jedným z najväčších vtipov demokracie bude vždy to, že ona sama dala do rúk svojich smrteľných nepriateľov nástroje, ktorými ju zničili.”

Jazyk propagandy je chudobný, ako píše Victor Klemperer v knihe o jazyku Tretej ríše: „žobrácky”.

Podobne sa vyjadruje aj Hitler v diele Mein Kampf: „Kapacita prijímania davu je veľmi obmedzená, jeho um je malý, a práve preto veľmi ľahko zabúda. Z týchto faktov vyplýva, že každá účinná propaganda sa musí obmedzovať len na niekoľko bodov. Tých pár bodov a niekoľko výrazov je potrebné omieľať vo forme kľúčových slov dovtedy, kým aj posledný človek pochopí, čo chceme.”

Protiintelektuálnosť

Fašistická politika si vzdelávanie vezme ako rukojemníka preto, lebo potrebuje ovládať minulosť, ktorú vzdelávanie sprostredkúva. Vzdelávacie inštitúcie či univerzity sú dôležitými bojiskami. Práve preto fašistická moc nepodporuje kritické myslenie a vytváranie diskusií, ale pracuje na umocnení identity kmeňa.

Menšinové a alternatívne názory na univerzitách, ktoré sa líšia od dominantných názorov prezentovaných fašistami – napríklad gender –, sú odsudzované a fašisti sa ich pokúšajú eliminovať.

V Rusku začal Vladimír Putin útočiť na „západné liberálne” univerzity a univerzitné programy, potom sa univerzitné odbory a programy v Maďarsku a v Poľsku tiež ocitli na ideologickom bojisku, no v tejto oblasti sú útoky zo strany krajnej pravice neustále aj v Spojených štátoch amerických.

V Maďarsku slúžilo zrušenie škôl v rukách samospráv a ich preradenie do štátnej správy „národnému záujmu” a prispelo k dosiahnutiu väčšej a centralizovanej kontroly. Môžeme sem zaradiť aj vyhnanie CEU z krajiny ako cudzej a liberálnej univerzity.

Náhradná realita a hierarchia

Mainstreamové médiá musia čeliť neustálym útokom, pretože sa zaoberajú skutočnosťou a hľadajú pravdu. Fašistická politika sa snaží zmenšiť mediálny priestor, kde môžu byť vedené zmysluplné diskusie, aby mohli namiesto nich rozširovať vlastné klamstvá.

Namiesto demokratického princípu rovnosti uvažujú fašistické ideológie v hierarchiách, ktorých základom je príroda, keďže jednotlivé tradície (fašistické) sú vyššieho rádu. „Rovnosť je podľa fašistov dreveným trójskym koňom liberalizmu. Úlohu Odysea môžu zohrávať Židia, homosexuáli, moslimovia, príslušníci inej ako bielej rasy, feministi a tak ďalej. Hocikto, kto šíri doktrínu liberálnej rovnosti, je buď hlupák »nakazený predstavou slobody«, alebo nepriateľ národa (…),” píše Stanley.

Fašisti odmietajú uznávanie iných skupín alebo menšín a posilňujú obavy, podľa ktorých uznávanie iných sprevádza strata statusu v kruhu členov dominantnej skupiny.

Obeť

Ako sa z dominantnej väčšinovej skupiny stane obeť? Americké výskumy v oblasti sociálnej psychológie potvrdzujú, že delenie sa s inými menšinovými skupinami vyvoláva vo väčšinovej skupine pocit, že sú utláčaní práve oni.

Fašistická politika tento pocit využíva v rôznych kontextoch po celom svete, napríklad v migračnej politike, ak sa zmení zloženie obyvateľstva štátu.

Fašistický nacionalizmus s obľubou využíva vedomie kolektívnej obete a vytvára druhú skupinu, vytvára ich, pred ktorými musia ochrániť národ.

Maďarský premiér Viktor Orbán vymenúva vo svojich prejavoch nebezpečenstvá súvisiace s prisťahovalcami, ktoré zmenia kresťanskú Európu. V týchto prejavoch sa Maďarsko objavuje ako mýtický ochranca kresťanskej Európy z minulosti, kým dnes je Maďarsko obeťou, ktorú chcú liberálni európski politici donútiť, aby sa vzdalo svojej identity.

Nech máme poriadok

V demokratickej krajine sú si pred zákonom všetci rovní. Vo fašistickej politike vyvolení a, samozrejme, tí, ktorí sú im verní, zákony dodržiavajú, určité skupiny porušujú fašistické zákony a poriadok už len svojou existenciou.

Už aj nemeckí národní socialisti predstavovali menšinové skupiny ako tie, ktoré sú hrozbou pre zákon a poriadok, a boli náchylní v prípade týchto skupín používať konštantné a zovšeobecňujúce prívlastky, ktoré vzbudzovali úzkosť (napríklad zločinec). Fašistickí politici vyvolávajú takýto strach vedome, aby mohli vystupovať ako ochrancovia.

Skutočný muž

„Normálny muž či chlapec vie, čo je jeho povinnosťou, a svoje ženy, dcéry, matky a sestry ochráni. Len títo dnešní Nemci majú také vymyté mozgy a stratili svoju mužskosť, že už ani toto nedokážu,” cituje Jason Stanley historičku Máriu Schmidt, riaditeľku múzea Dom teroru v Budapešti. Schmidt odsudzujúco reagovala na Merkelovej migračnú politiku. Fašistická politika v patriarchálnom poriadku očakáva, aby ako ochrancovia vystupovali muži.

Propaganda veľakrát zobrazuje prisťahovalcov ako takých, ktorí biele kresťanské ženy znásilnia. Aj Donald Trump počas prvej prezidentskej predvolebnej kampane nazval mexických prisťahovalcov sexuálnymi násilníkmi. Ruská propagandistická mašinéria tiež vytvorila dezinformácie o prisťahovalcoch z Blízkeho východu, ktorí znásilňujú európske ženy a mladé dievčatá.

V súvislosti so sexuálnou úzkosťou sa vidiek objavuje ako čisté a nepoškvrnené miesto, naproti tomu je kozmopolitné veľkomesto priestorom pre deviáciu a sexuálnu slobodu – čo predstavuje nebezpečenstvo pre poriadok. Podpora fašistickej politiky je zvyčajne väčšia na vidieku. Trump vo svojej prvej prezidentskej predvolebnej kampani písal o „horiacich a hriechmi nakazených centrách miest USA”.

Dnes sa vo svete deje veľa vecí od vojny cez ekonomické krízy až po klimatické krízy, čo vedie k napätiu a ku konfliktom. V čoraz viac krajinách sa objavujú politickí lídri, ktorí ponúkajú ochranu a bezpečnosť, pričom čerpajú z nástrojov fašizmu. Stanleyho kniha nás vyzbrojuje vedomosťami, ktoré nám umožňujú, aby sme boli schopní na tieto výzvy vhodne odpovedať.