Nečakajte nejaký „folčík“, odkazuje Edo Klena

„Stále ti hovorili / iba o láske / ty si sa od nich naučil / nenávidieť / … stále ti hovorili, / že pravda zvíťazí / a ty si sa od nich naučil / kúpiť si ju…“ tak znejú verše z úvodnej piesne Stále ti hovorili z nového albumu Duša prešovského pesničkára Eda Klenu so skupinou Klenoty. Od prvého okamihu je jasné, že poslucháč nemôže očakávať žiadnu folkovú uspávanku, ale poriadnu nakladačku.

A hneď druhá pieseň Malí to potvrdzuje. „Bol jeden malý štát / v ňom ľudia žili malí, / málo sa radi mali, / veľa sa neznášali…“ Aj tento text sa týka slovenskej minulosti,  presahu našich spomienok a nerestí.

Ďalšie piesne tohto albumu však poslucháča posunú do čias, v ktorých si každý z nás hľadal vlastnú, často kontroverznú cestu (Vlk a pes), zažíval úspechy či neúspechy (Nevšedný život). Zároveň sa však postupne stráca aj tvrdý zvuk jednotlivých skladieb až niekam k chytľavým jemným rockovým baladám (O nás dvoch).

Posledná tretina albumu sa dostáva do súčasnosti. Stále rockový zvuk je na rozdiel od prvých skladieb v súčasnejších aranžmánoch a štýlovo sa tam nájde hocičo. Od popíku až po nádych bosanovy (Bezstarostná jazda).

„Každý deň znova / povetrím letia slová / rozličné správy / čo ničia rozum zdravý / V mori poloprávd / a vyslovených lží / chceš mať niekoho rád / a pekný život žiť…“ (Šípy).

Klena sa nikdy neprejavoval ako ortodoxný pesničkár. Práve preto sme si na jeho občasné výlety už zvykli. „Myslím, že moje texty sú použiteľné všade. Nevidím v tom rozdiel. Dobrá rocková hudba musí byť tiež o niečom, nielen o taľafatkách a hlúpostiach. Nie každá pieseň musí niesť nejaké posolstvo, ale vždy je lepšie, keď ho má.“

Už na predchádzajúcom albume Vata bol badateľný Klenov ďalší vývoj. Pesničkár s rockovou mladosťou a duševnou výbavou básnika, tak znel vtedajší titul našej recenzie. Nový album Duša je jeho logickým pokračovaním.

Jedenásť nových piesní má v mnohých ohľadoch ďaleko od toho, ako si u nás predstavujeme album folkového pesničkára. Skôr je to autorova cesta z doby, keď miloval rockovú skupinu Katapult po dnešok. Komplexne. Ale vždy, keď sa započúvate do týchto piesní, nájdete v nich odkaz na Klenov pesničkársky grunt.

Ponúka poslucháčovi vlastný pohľad na klamstvo, pokrytectvo, závisť či nenávisť, ktoré nás obklopujú. A popri tom sa venuje obyčajnému životu, nevšímavosti, vzťahom, láske. A vlastnej Duši. Takej, akú mal pred rokmi a čo cíti dnes. Spievajúcej. Ktorú sa snažil odkryť na tomto albume aj vám.

„Moja duša spieva, / keď kráčam sám po ulici, / moja duša spieva, / keď serú ma politici, / moja duša spieva, / keď čítam si ranné správy / keď vám sem tam neodzdravím.“

„Ale nečakaj nejaký folčík,“ napísal mi Edo Klena k novému albumu Duša. Nečakal som. Napriek tomu ho je na novej Klenovej Duši viac, ako si myslí sám autor. On to už inak asi nevie.