ŠtB išla po Lasicovi a Satinskom: odpočúvanie v hotelovej izbe aj tajné zábery zo sledovania (+video)

Československý rozhlas ohlási ráno 1. februára 1979 osem hodín a na pražskom letisku Ruzyně je všetko pripravené na pristátie lietadla z Bratislavy. Okrem personálu už čaká v priestoroch letiska trinásť príslušníkov Štátnej bezpečnosti (ŠtB). V utajení budú sprevádzať dvoch návštevníkov zo Slovenska.

Veľké mrazy už ustúpili, teplomer ukazuje dva stupne pod nulou, takže práca v teréne nebude pre tajných až taká nepríjemná. Mínus 19,5 stupňa Celzia namerali pred mesiacom, keď Československo na Nový rok zasiahla arktická zima, ktorá ochromila krajinu na viac ako tri týždne.

„Podaktorí ľudia sa už báli, že majú pravdu japonskí meteorológovia, ktorí predpovedajú miniľadovú dobu. Tu u nás zamrzli vagóny s uhlím a elektrárne šli na menšie obrátky. Televízia vysielala len dve hodiny denne a všetci sme šetrili prúdom,“ poznamenal si Július Satinský pár dní predtým, než sa počasie zlepšilo a on s Milanom Lasicom odletel do Prahy.

Video: Ako ŠtB sledovala a odpočúvala Lasicu a Satinského a ako si oni z nich strieľali (autorky: Mária Benedikovičová, Martina Koník)

Letisko vo štvrtok 1. februára 1979 od rána funguje v normálnej prevádzke, rozbieha sa bežný pracovný deň, aj deti po dlhých uhoľných prázdninách opäť chodia do školy. Očakáva sa slnečný deň.

Presne o 9.48 h tajní rozpoznajú v odbavovacom priestore letiska Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Začína sa veľká sledovacia akcia. Komunistická tajná služba ŠtB dvojicu komikov podozrieva „zo spolupráce s americkou rozviedkou“. Ani jeden z nich neovláda angličtinu, to na veci nič nemení. Jednoducho sú podozriví. Lasica dostáva krycie meno Laso a Satinský Lán.

Nasadení tajní majú za úlohu špehovať, kam v Prahe pôjdu, s kým sa stretnú a o čom sa budú rozprávať. Po období zákazov umelci dúfajú v lepšie časy, ubehli dva roky od ich podpisu Anticharty, začínajú sa objavovať v televízii a v divadle. Aj do Prahy prichádzajú na vystúpenie.

Hneď v úvode si ich poplietli

Na letisku sa nič mimoriadne nedeje, prísne utajovaná akcia sa však nezačína úplne profesionálne. Do správy zo sledovania eštebáci na úvod zapíšu opis dvojice, pri ktorom si ich zjavne poplietli, čo dokazujú zachované tajné zábery: „LASO (Lasica) bol prostovlasý, oblečený v hnedom kožúšku so zeleným šálom, v modrých texaskách a čiernych topánkach. Cez rameno mal svoju plátennú tašku. LÁN (Satinský) mal na hlave čiernu čapicu, oblečený bol v modrom kabáte, svetlohnedom manchestrovom obleku, čierne topánky.“

Správa ďalej pokračuje: „LASO odišiel k novinovému stánku, kde si zakúpil noviny a cigarety. Potom sa vrátil späť do odbavovacieho priestoru, kde si vyzdvihol čierny kufor. Potom opustil spolu s LÁNOM odbavovaciu halu a odišli pred letisko do autobusu ČSA ŠPZ AJ 02-68. Posadili sa do prednej časti.“

Trinásť nasadených eštebákov má v teréne k dispozícii šesť automobilov, na obed ich vystrieda jedenásť kolegov s piatimi autami. Každý jeden plní príkaz, musia ustriehnuť všetky „nepriateľské aktivity“ Lasicu a Satinského v Prahe.

Za celý deň nenatrafili na nič podozrivé, na nijakých agentov CIA, s ktorými by sa zišli. ŠtB v každom prípade dosiahla svoje – mala pod kontrolou umelcov, ktorých komunistickí pohlavári zakazovali, lebo ich iritovali svojím humorom. Báli sa, že podryjú ich autoritu a ohrozia ich moc.

Takmer 33 rokov po páde režimu vychádzajú najavo podrobnosti zo sledovania legendárnej dvojice vďaka dokumentom objaveným v českom Archíve bezpečnostných zložiek a v slovenskom Ústave pamäti národa (ÚPN). Umelci ich nikdy nevideli, Lasica zomrel vlani, Satinský v roku 2002.

Z písomností vyplýva, že eštebáci túto dvojicu monitorovali veľmi dôsledne. Nesledovali ich iba v Česku, ale aj v Bratislave. Nasadzovali na nich odposluchy v hotelových izbách v Prahe či Brne, „napichli“ im aj domáce telefónne linky, potajomky preverovali všetky súkromné listy.

Časť zachovaných dokumentov je zo začiatku 70. rokov, ktoré boli pre umeleckú dvojicu najťažšie, vtedy ich vyhodili z Divadla na Korze a na Slovensku mali zakázané vystupovať. Útočisko hľadali na Morave a v Čechách, no záznamy ŠtB dokazujú, že ani tam nemali možnosť slobodne „dýchať“.

Pod drobnohľadom eštebákov zostali až do poslednej chvíle, kým režim nepadol, ďalšie nájdené dokumenty sa týkajú rokov 1984 až 1989.

Satinský radikálnejší, Lasica mozgom dvojice

Satinského považovali eštebáci za radikálnejšieho než Lasicu. „Ide o otvorene protisocialisticky orientovaného umelca,“ spomína sa v archívnych dokumentoch. Lasicu vyhodnotili ako „umiernenejšieho umelca, viacej sa prejavuje ako tvorca ich programov, režisérsky a dramaturgicky mozgom dvojice”.

Manželka Jula Satinského Viera vraví, že po prečítaní nájdených dokumentov má z toho celého odporný pocit. Šokovalo ju, že v záznamoch trikrát objavila aj svoje meno, doposiaľ bola presvedčená, že pre bývalý režim bola bezvýznamná. Ako hovorí, „pod hranicou radaru“. Až fyzicky zle jej prišlo, keď na zoznamoch našla susedov, čo na Dunajskej ulici v Bratislave bývali nad nimi a pod nimi.

„Normálne na vracanie mi z toho bolo. Miera toho porušovania súkromia… Vôbec som to netušila. Julo rozprával o tom, že ho sledovali a odpočúvali… Ale on to takými žartmi rozprával, ako ho na Februárke nie raz vypočúvali. Podával to tak, že však to bola sranda, že ich nejako okašľal.“

Čo všetko o legendárnej dvojici a ich blízkych ŠtB nazhromaždila, je už zrejme nemožné zrekonštruovať, lebo sa zachovala nepatrná časť spisov. Stovky strán týkajúcich sa rozpracovania Lasicu a Satinského boli zničené ešte v roku 1989.

Medzi ľuďmi, ktorí na nich donášali, bol aj niekdajší televízny režisér Peter Opálený, s ktorým spolupracovali. Dnes má 75 rokov a žije v bratislavskom Starom Meste.

Fotografie z pražských ulíc

Zo spomínanej sledovacej akcie v Prahe z roku 1979 sú unikátne hlavne zachované fotografie. Eštebáci fotografovali Lasicu so Satinským len vo chvíľach, keď mali pocit, že to nezbadajú. Zábery spravili po prílete na letisko a potom aj v centre mesta.

Najviac záberov je z ich stretnutia s dvomi mužmi, s ktorými sa rozprávali na ulici. Tajní nepovažovali mužov za dôležité persóny, lebo k nim poznamenali: „nebudú zisťovaní“. To znamená, že nepátrali, o koho presne išlo.

Na vtedajšie pomery boli príslušníci ŠtB vybavení modernou technikou, na špionáž využívali skryté analógové fotoaparáty. K dispozícii mali aj fotoaparáty nenápadne ukryté v aktovke.

Minúta po minúte

V deň príchodu do Prahy 1. februára 1979 špehovali umelcov až do neskorého večera. Keď ich z letiska priviezol autobus do centra mesta, pozorovali ich v hoteli Paríž, odsledovali ich v tamojšej kaviarni a reštaurácii. Eštebáci tam obsadili vedľajšie stoly.

Napríklad zápis z 12.25 h zachytáva, ako s neznámym mužom idú Lasica a Satinský na obed: „Vzájomne sa bavili. Počas obeda popíjali koňak a víno. Po obede si objednali zákusky a kávu a fajčili. Laso i Lán si prehliadali osoby, ktoré do reštaurácie prichádzali. Kto platil útratu, nebolo zistené.“

Tajní opäť neskúmali, kto bol ich spoločníkom, pretože s ním nedebatovali o niečom, čo by mohlo nabúrať vtedajší režim.

O 14.25 si v hoteli Paríž preberajú kľúče od izby číslo 146.

O 17.25 opúšťajú izbu a vychádzajú z hotela, aby sa pešo presunuli centrom Prahy. Eštebáci sa neustále pohybujú v ich blízkosti. Ani na okamih ich nestratia z dohľadu. Podrobne zapisujú, kadiaľ idú, až kým nedorazia do budovy Ústředního loutkového divadla na Gorkého námestí (dnešné Senovážne námestie).

O 17.32 vchádzajú do divadla. Eštebáci sledujú, ako sa na chvíľu pristavujú na vrátnici a potom idú hore po schodoch.

O 18.40 vchádza do budovy divadla významný český herec a komik Miroslav Horníček, ktorý svojich kamarátov Lasicu so Satinským v 70. rokoch uviedol českému publiku. Do správy zo sledovania zaznačia: „Na budove divadla bol vo vývesnej skrinke program: Dňa 1. 2. 1979: Herecké profily. Klub slovenskej kultúry.“

O 21.00 sa tajní spred divadla stiahnu, hoci Lasica so Satinským v ňom stále sú.

Záznam zo sledovania z tohto dňa zhŕňa: „Správanie objektov normálne. V reštaurácii hotela Paríž boli LASO i LÁN pozorní k svojmu okoliu. Pre foto neboli podmienky.“

Čo sa dialo na druhý deň?

Na druhý deň 2. februára sledovanie pokračuje, na dvojicu je už od 7.30 h pripravených 14 eštebákov, v okolí hotela rozmiestnili šesť áut. Záznam ich práce zachytáva len banality bežného dňa a pri zručnosti Lasicu a Satinského nie je ťažké si predstaviť, že by tieto písomnosti vedeli zdramatizovať do ďalšej absurdnej scénky. Posúďte sami, aké zásadné poznatky veľké nasadenie eštebákov v ten deň prinieslo:

O 9.20 ich vidia schádzať na recepciu, v hotelovej reštaurácii si dávajú raňajky.

O 10.05 už pozorujú, ako Lán zostáva čakať pred budovou ÚV SSM a Laso vo vnútri u vrátnika hľadá Ďuríčkovú. „Vrátnik niekam telefonoval a potom LASOVI oznámil, že Ďuríčková nie je prítomná.“

O 10.10 vchádzajú do vedľajšej budovy, kde bol Rybí bufet. Eštebáci idú za nimi a odsledujú: „Podišli k pultu a obaja si zakúpili šalát a rožky.“

Aj z návštevy bufetu vyplynulo rovnaké zistenie – nijaký pokus o kolaboráciu s Američanmi, iba sa najedli. Lasica so Satinským potom prechádzajú pražskými uličkami.

O 11.45 ŠtB sledovanie ukončuje, Laso a Lán v tej chvíli sedia v kaviarni.

Tajní znova vyhodnocujú: „Správanie objektov bolo normálne.“ Či sledovanie prerušili, pretože nijaké závažné poznatky neprinieslo, správa ŠtB nijako neobjasňuje.

Viera Satinská vraví, že na týchto dokumentoch z českého archívu sa ešte dokázala pobaviť. „Bolo mi to smiešne, lebo sa mi videlo, že eštebáci použili veľa ľudí, techniky, áut a nič z toho.“ Jednak dvojica s americkou rozviedkou nespolupracovala, a navyše podľa Satinskej vedeli, že tajných majú za pätami.

Aj Lasicova manželka Magda Vášáryová hovorí, že vedeli, že po nich ŠtB ide, len netušili, ako masívne. „Prekvapilo ma, akú intenzitu venovali Milanovi. Nebezpečie Milana Lasicu nebolo v tom, že niekde niečo plánoval proti republike, ale v myšlienkach, ktoré išli z vecí, čo robili, alebo z predstavení.“

„Režim sa myšlienok a tej voľnosti, smiechu bál. Najhoršie je vysmiať sa niekomu. Vtedy to ťažko znášajú,“ hodnotí Vášáryová.

Lasicove pamäti sa zhodujú so záznamami ŠtB

Lasica verejne zvykol spomínať príhodu z hotela Paríž, ktorá korešponduje so záznamami z pražského sledovania. Vracia sa k nej aj vo svojom denníku V krátkosti, ktorý vyšiel vlani po jeho smrti. Opisuje, ako im v hoteli raz povedali, že ich ubytujú až o chvíľu, aby zatiaľ išli do kaviarne. „Julko si odskočil na toaletu, a keď sa vrátil, povedal, že tam prišiel za ním recepčný a upozornil ho, že nám na izbu namontovali odpočúvacie zariadenie. Nič príjemné,” napísal Lasica.

Aj v záznamoch ŠtB z 1. februára 1979 je zmienka, ako museli na izbu čakať v kaviarni: „Dotazovali sa na objednanú izbu. Po odpovedi, že izba bude voľná po druhej hodine, si LÁN a LASO uložili batožinu na recepcii. Potom odišli do kaviarne hotela.“

V zázname sa zároveň uvádza, že Satinský odbiehal na WC: „Počas obeda LÁN niekoľkokrát opustil reštauráciu na WC. (Tu bez kontroly).“ Keďže ho eštebáci na toalete nekontrolovali, mohol ho tam prísť recepčný varovať.

Lasica v pamätiach napísal, že hneď po príchode na izbu zapol rádio po drôte. „Z filmov som vedel, že keď vás odpočúvajú, treba zapnúť rádio. V rádiu hrali poľské ľudové piesne a my sme ich spievali z celej sily. Zrazu rádio prestalo hrať. Tak sme začali mať režimistické reči, akože Husák je fajn chlapák. Nakoniec som Julovi povedal, že mi je ľúto, že nie sme buzeranti, lebo na tých manželských posteliach by sme to mohli využiť. Potom sme zaspali. Večer, keď sme sa vracali do hotela, pribehla za nami recepčná a s plačom sa nám ospravedlňovala. Bolo nám jej ľúto.“

Pražské sledovanie z roku 1979 nebolo ojedinelou akciou namierenou proti L & S. V hľadáčiku ŠtB už boli dlho.

Ďalšie zachránené dokumenty sa viažu k začiatku 70. rokov, keď na Slovensku dostali zákaz a začali vystupovať v divadle Večerní Brno. Do Brna jazdili každý mesiac na dva až tri dni.

Čo sa udialo, kým ich zakázali?

Na Slovensku ich zakázali zhruba desať rokov po ich prvom spoločnom vystúpení v bratislavskej Tatre v roku 1959. Vtedy už boli, povedané dnešným slovníkom, populárnymi celebritami. Známi boli z televíznych programov, pôsobili v legendárnom Divadle na Korze a práve v tomto období vytvorili slávne predstavenia Soirée a Radostná správa pre všetkých, ktorí majú problémy s mechúrom.

Touto hrou reagovali na príchod tankov Varšavskej zmluvy na územie Československa v auguste 1968. Teoretik humoru a niekdajší riaditeľ Divadla na Korze Kornel Földvári v knihe Svet pre dvoch hodnotil, že v Radostnej správe L & S „nevyjadrili svoj názor po lopate, ostali verní vlastnej poetike. Bez výnimky zvážneli všetci diváci pri záverečnej scéne, keď sa dvojica nevie zbaviť agresívneho neokrôchanca, ktorý im vliezol na javisko a odmieta ho opustiť“.

Lasica sa priamo v hre vysmieva aj príslušníkom Štátnej bezpečnosti, adresuje im štipľavý odkaz v momente, keď so Satinským napodobňujú televízny kvíz: „Vám, milí diváci, ďakujem, že ste ma počas celej súťaže tak trpezlivo sledovali, a vám takisto, milí pracovníci bezpečnosti, že ste ma tak trpezlivo sledovali.“

Medzi divákmi mali veľký úspech, čo komunistických funkcionárov znepokojilo. Dvojica veľmi rýchlo pocítila dôsledky normalizácie. Spochybňovať inváziu vojsk Varšavskej zmluvy bolo pre nové Husákovo vedenie komunistickej strany, ktoré mala Moskva úplne v područí, neprípustné.

V júni 1970 im zakázali na Slovensku vystupovať. Divadlo na Korze zaniká v roku 1971, na podnet kultúrneho atašé generálneho konzulátu ZSSR v Bratislave ho zrušil minister kultúry Miroslav Válek.

Toto rozhodnutie niesli ťažko. Satinský si do svojho rodinného klebetníka Gundžovníka zapíše jedinú vetu: „Divadlo na Korze z hygienických a iných technických dôvodov zrušili.“

Na jeseň 1971 začali úspešne pôsobiť v spomínanom divadle Večerní Brno s hrou Ako vzniká sliepka. Nijaká idylka sa však nekonala, sú pod dohľadom eštebákov. Do hotelovej izby im inštalujú odpočúvacie zariadenie, a kým vystupujú na javisku, v tajnosti im prezerajú osobné veci ponechané v izbách. Samozrejme, všetko fotografujú, aby mali dôkazy.

Nazrime opäť do archívnych dokumentov, ako takéto utajené akcie prebiehali.

V apríli 1972 ŠtB navrhuje ich monitorovanie v brnianskom hoteli Avion v rámci utajovanej akcie „SAD“, ktorú iniciujú pre ich „nepriateľský postoj voči nášmu zriadeniu“.

Očividne to nebolo prvýkrát, čo sa ich tam chystajú špehovať, pretože v návrhu spomínajú, že Satinského v hoteli pred dvoma mesiacmi navštívil kultúrny pracovník, ktorého ŠtB rozpracovávala pre rozširovanie protištátnych tlačovín. Satinskému tiež pripisovali, že robí spojku medzi „poprednými exponentmi pravice v Bratislave (Dubček) a v Prahe (Smrkovský)“.

Aj pre tieto podozrenia vidia eštebáci ako nanajvýš potrebné nasadiť do hotelovej izby odpočúvacie zariadenie a ísť im prezrieť osobné veci. Nepotrebovali na to súhlas žiadneho sudcu, stačilo ich rozhodnutie.

Tajní vedia, že si objednali tri izby, lebo pricestovali s ešte jedným kamarátom. Kľúčová bude Satinského izba, na ktorej sa zvyknú schádzať. „Tu všetci hrávajú karty a popíjajú alkohol,“ konštatuje eštebák v návrhu na nasadenie odposluchu.

Štyria eštebáci popoludní 15. apríla 1972 vnikajú nebadane do hotelovej izby, aby tam nainštalovali odpočúvacie zariadenie. Odmontujú širokú lištu pri stene. „Za ňu na ľavej strane je vydlabaný priestor na zabudovanie úkonu.“ Cez piateho eštebáka, ktorý je v inej izbe, skontrolujú, či je dobrá počuteľnosť odposluchu.

„Po oznámení, že počuteľnosť je veľmi dobrá, bol prístroj zasadrovaný, celá lišta opäť na všetkých miestach prišraubovaná a všetko dané do pôvodného stavu,“ zapísal do správy eštebák. „Akcia prebehla bez porúch.“

Po odcestovaní L & S domov do Bratislavy odpočúvacie zariadenie bez komplikácií demontovali za asi 30 minút.

O dva týždne do hodnotiacej správy zaznamenávajú: „Akcia nesplnila svoj účel, pretože záujmové osoby sa na kontrolovanej izbe zdržali veľmi krátko a prehodili spolu niekoľko bezvýznamných slov. Počuteľnosť bola veľmi dobrá, priebeh akcie nebol ničím narušený.“

V augustovej správe, teda o štyri mesiace neskôr, sa už objavuje „kladné hodnotenie“ nasadzovaných odposluchov do izby: „Boli zistené politické názory objektov Lasicu a Satinského, ďalej zistené ich rozsiahle styky na pravicovo orientované osoby z celej ČSSR (hlavne z oblasti kultúry).“

Písomnosti s podrobnosťami v archíve chýbajú. Ako pravicovo orientované osoby v tomto období označovali komunisti, ich represívne zložky aj vtedajšie médiá prakticky každého, kto sa kriticky staval k vláde jednej strany a porušovaniu základných ľudských práv.

Desiatky fotografií po prehrabaní vecí v izbách

Ďalšie dokumenty sa týkajú už prehliadok hotelových izieb. Eštebáci vnikali do zamknutých hotelových izieb s cieľom prehrabať im batožinu, aby zistili, či Lasica so Satinským nepricestovali s protištátnymi letákmi alebo knihami, prípadne aby nafotili ich poznámky a tak získali prehľad, na čom komici pracujú a aké majú plány.

Prehliadky robievali v čase ich vystúpení v divadle, vtedy mali istotu, že ich v hoteli nečakane nevyrušia. Samozrejme, v hľadisku sedeli ďalší eštebáci, ktorí by dali vedieť, ak by sa čosi mimoriadne udialo a akcia v hoteli by bola ohrozená.

Záznam z prehliadky Satinského izby z apríla 1972 zachytáva, ako ju odomkli aj zamkli centrálnym cylindrickým kľúčom.

„V priebehu prehliadky som nájdené záujmové materiály (adresy stykov objekta a rôzne jeho poznámky) na mieste odfotografoval. V izbe objekta som nič neodomykal ani neuzamykal žiadne zámky, pretože objekt nemal v izbe nič uzamknuté. Záujmové materiály, ktoré som v izbe našiel, mal objekt uložené v malej taške na zips, v ktorej mal čistiace a toaletné prostriedky,“ zapísal do záznamu jeden zo štyroch eštebákov, ktorí do izby vnikli.

Celý nájdený poznámkový blok Satinského aj s adresárom nafotili, dovedna spravili 65 snímok, tie sa nezachovali.

Rovnaký scenár sa odohral aj v Lasicovej izbe, celú ju prezreli: „Počas prehliadky bol nájdený iba občiansky preukaz objekta, telefónne čísla a termíny predstavení objekta. Bolo spravených osem snímok.“ V izbe potom dali všetko do pôvodného stavu, aby si sledovaný umelec nič nevšimol. „Akcia bola dobre zaistená a prebehla bez narušenia.“

Keď tajní zistili, že sa v hoteli ubytoval aj ich ďalší kamarát Ján Roháč, ktorý bol uznávaným režisérom v Prahe a režíroval aj hru Ako vzniká sliepka, s ktorou Lasica a Satinský v tom období vystupovali v Brne, prezreli aj jeho veci a nafotili ich.

V batožine mu objavili rôzne poznámky, korešpondenciu a adresár, čo zaznamenali na 86 snímok. „Materiály, ktoré by dokladovali nepriateľskú činnosť objekta, nájdené neboli,“ uzatvára správa z prehliadky Roháčovej izby.

Osobitnou kapitolou boli špicli, ktorí chodievali na ich verejné vystúpenia. Zapisovali si, čo sa tam povedalo, a podávali o tom hlásenia. Keď Lasica spomínal na obdobie spred roku 1989, hovorieval, ako ich dokázali rozoznať: „Divák, ktorý bol v službách moci, sa prejavil okamžite, zabúdal sa smiať.“

Zakrátko prišli ďalšie zákazy, už nesmeli vystupovať ani v Čechách a na Morave. Jediným cieľom predstaviteľov vtedajšej moci bolo dvojicu L & S vytlačiť kamsi úplne na okraj záujmu, úplne ich znechutiť a zlomiť.

„Mysleli si, že po nás ani pes neštekne,“ konštatoval v denníku Lasica. Prednosť mala v tom čase organizovaná zábava s jednoduchým neškodným humorom. A aby sa mohli komunisti tváriť, že Lasicu so Satinským úplne nezakázali, rozhodli, že môžu účinkovať v operete na Novej scéne v Bratislave.

Keď po rokoch dostal Lasica otázku, či si vie predstaviť zúfalejší nápad, reagoval: „Áno – keby nás volali do baletu.“

Stand-up komik Hudák: Pre mladých je to absurdné

Pre mladšiu generáciu je už ťažko predstaviteľné, že sa za socializmu pod ostrým drobnohľadom ocitala akákoľvek umelecká činnosť. Nesmelo sa čokoľvek a kdekoľvek povedať. Za všetkým sa hľadali bočné úmysly a zámer poškodiť vládny režim. Texty sa ešte pred premiérou posudzovali, hľadali sa v nich dvojzmysly, ktoré by mohli spochybňovať vedúcu úlohu komunistickej strany.

„Obmedzenia slúžili na udržanie mocenského monopolu, aby sa nešírili myšlienky, ktoré neboli v súlade s politikou komunistickej strany,“ vraví predseda Správnej rady ÚPN Jerguš Sivoš.

Obľúbený stand-up komik Tomáš Hudák, ktorý posledné roky spolupracoval s Lasicom, sa domnieva, že ľuďom narodeným po roku 1989 musí pripadať takéto sledovanie umelcov smiešne. „Predstava, že by sa dnes niekto unúval špehovať celé dni stand-up komikov alebo nebodaj napichnúť telefóny Petre Polnišovej či Ferovi Jokovi, je absurdná. Nedozvedeli by sa nič iné ako to, čo už od nich verejne môže počuť ktokoľvek z ich vystúpení či mediálnej produkcie.“

Práve to je podľa Hudáka zásadný rozdiel medzi komediálnymi tvorcami dnes a vtedy. „Pred rokom 1989 v sebe toho komici dusili oveľa viac, ako bolo toho, čo išlo naozaj von. Veľakrát však aj z toho mála ľudia pochopili, čo im v skutočnosti chceli odovzdať.“

Hudák s Lasicom príliš nerozoberal minulosť, z toho mála však pochopil, že si so Satinským pridobre uvedomovali, že jednou z najväčších snáh eštebákov bolo nejako ich kompromitovať. „Zaznamenať foto- alebo audiomateriál, ktorý by raz a navždy u občanov rozptýlil predstavu o ich morálnej a osobnostnej integrite. Hanbiaci sa umelec je totiž vydierateľný umelec,“ dodáva úspešný stand-up komik Hudák.

Na udavačstvo zlákali ich kolegov

Zhruba rok po veľkej sledovacej akcii v Prahe Lasica so Satinským opäť narazili na cenzúru a zákaz. Pár dní pred premiérou im v roku 1980 zastavili hru Náš priateľ René. Kritizovali v nej, že sa ľudia podriaďovali diktátu zhora. V hre sa snaží notár presvedčiť umelcov, aby sa podvolili jeho predstavám, a tí konštatujú: „Čo je toto za povolanie? Keby som bol zostal doma, mohol som si krásne pytliačiť, mohol som mať nakradnuté a takto? Furt sa len nagľamuješ, všetci sa z teba smejú a nakoniec sa ešte aj urazia.“

Komunisti sa naozaj urazili a hra Náš priateľ René skončila v zásuvke na desať rokov. Uviedli ju až po Nežnej revolúcii, v roku 1990.

Lasica: Vládcovia sa smiechu boja

K ozajstnej autorskej tvorbe sa mohli vrátiť až v apríli 1986, keď odpremiérovali v bratislavskom Štúdiu S (dnes L + S) svoju hru Deň radosti. Aj v nej si uťahujú z politikov a ľudí, ktorí sa tvária ako osobnosti, hoci nimi nie sú. V jednom z dialógov Pesimista hovorí Optimistovi: „Vy ste vzácna povaha… nedôverčivá, kade vietor, tade plášť, alibista – skrátka osobnosť.“

Súčasťou Lasicovho denníka V krátkosti sú aj jeho poznámky z marca 1986, z ktorých vyplýva, že až do premiéry žili v napätí, či im hru predsa len nestopnú. Lasica sa zamýšľa, ako roky neslobody ľuďom berú nádej, ale nemali by rezignovať: „Nemožno len nadávať, uškŕňať sa, mávať rukou, to vedie k úplnému zhlúpnutiu. Treba mať cieľ a usilovať sa o niečo. Najmôjdušu. To jediné má zmysel. Usilovať sa byť slušným človekom, napríklad. To je celkom pekný program. Brániť sa smiechom proti tomu, aby sme nezblbli. Aby nás doba neprevalcovala, nevygumovala. Smiech je skvelá obrana. Preto sa vládcovia smiechu boja. Tam strácajú istotu.“

A pridáva aj názor na politikov: „Človek pri moci rezignoval na svoju ľudskú totožnosť, pretože sa stotožnil s nejakým… neviem vlastne čím. S niečím, čo mu dáva pofidérny pocit dôležitosti, ale čomu sám neverí, a preto sa ustavične bojí. A kto sa bojí, robí nielen hlúposť, ale aj svinstvá.“

Hoci by sa mohlo zdať, že sa už v tomto období striasli záujmu eštebákov, písomnosti z ÚPN dosvedčujú, že im pokoj nedali. V apríli 1984 ŠtB zakladá zväzky na ich preverenie, Lasicovi dáva krycie meno Kuna a Satinskému Parazit.

V spisoch k obom umelcom zaevidujú, že sa „v krízových rokoch 1968 až 1969 skompromitovali svojou negatívnou činnosťou na kultúrnom poli“ a majú nepriateľské postoje voči kultúrnej politike KSČ, a preto ich treba rozpracovávať.

Za problém považujú aj ich styky na kapitalistické zahraničie, najmä kontakty s filmovým režisérom Milošom Formanom, ktorý žil v USA. Dvojicu L & S obviňujú aj z toho, že vyviezli „závadné texty“ do vtedajšej Juhoslávie.

Cieľom previerky bolo preveriť prakticky všetko – ich politické postoje ku kultúrnej politike KSČ, s kým sa stýkajú, akú poštu dostávajú, čo práve tvoria – a odkontrolovať ich na služobných cestách. Nasadili na nich aj tajných spolupracovníkov ŠtB.

Podľa archívnych dokumentov išlo o televízneho dramaturga Pavla Pašku a televízneho režiséra Petra Opáleného. Obaja sú vo zväzkoch ŠtB evidovaní ako agenti, čiže vedomí spolupracovníci. Paška pre potreby ŠtB používal krycie mená Starec a Pavol, Opálený zase Opál.

ŠtB sa v prípade Lasicu a Satinského ešte spoliehala na informácie od dôverníčky Bety, čo bola herečka Beatrix Uličná. Tajným bola ochotná vynášať, čo sa dozvedela v práci na Novej scéne, kde obaja pôsobili.

Režisérovi Opálenému sa za bývalého režimu darilo, nakrútil viac televíznych filmov, spolupracoval aj s dvojicou L & S. Spis o tom, ako prebiehala jeho spolupráca s ŠtB, sa nezachoval. To, že bol jej aktívnym spolupracovníkom, vyplýva z vyúčtovaní financií na agentúrnu činnosť za roky 1984 až 1989, kde sa jeho meno nachádza 32-krát, raz dostal odmenu 500 KČs.

Opálený má 75 rokov a žije v Bratislave. S Lasicom robil aj po prevrate, k televíznemu filmu Súboj, ktorý režíroval, spolu napísali v roku 1990 scenár. Opálený potom podnikal, vlastnil firmu Slovenská národná káblová televízia a ešte mal Opax Studio.

Denník N sa ho snažil zastihnúť doma, ale neúspešne. Neozval sa ani na odkaz zanechaný v schránke.

Čo všetko eštebáci zozbierali na L & S v období 1984 až 1989 a čo mali od udavačov, bolo zničené.

Je dôležité poznať zradcov

Vášáryovú ani Satinskú neprekvapilo, keď sa zo zachovaných dokumentov dozvedeli, že na ich manželov bol nasadený aj režisér Opálený. Samotní umelci to vraj tušili.

„Julo ho spomínal, nie že by bol najlepší kamoš, to nikdy. Ale ako človeka, ktorý sa vyskytoval, ako Julo hovoril. O Opálenom sa vyjadroval, že bol málo talentovaný tvorca. Akoby neuznával to jeho umenie, čo si pamätám,“ povedala Viera Satinská.

O možných zradcoch sa so Satinským doma rozprávali. „Niektorých svojich kamarátov Julo podozrieval. Ale nechcem ich identifikovať. Niektorí sú už mŕtvi,“ podotkla Satinská s tým, že ju mrzí, že bol obsah spisov skartovaný. Pre poznanie vlastnej histórie je podľa nej dôležité vedieť, kto boli zradcovia.

Július Satinský bol vášnivý pisateľ listov a veľa ich písal aj manželke Viere, s ktorou sa vzali v roku 1985, išlo o jeho druhé manželstvo. Viera Satinská bola psychiatričkou a krátko po sobáši sa im narodili dcéra Lucia a syn Ján.

Zistenie, že eštebáci im preverovali aj korešpondenciu, ju zasiahlo. „Je to odporný pocit, veľmi odporný, hoci tam nič protištátne nebolo. Žiadne nemravnosti. Ale to, že písal o deťoch, také tie milé, bežné veci. Ako si spomenul, čo bolo v kuchyni… Je to absolútny zásah do vnútorného sveta.“

V 80. rokoch bola Satinská radovou lekárkou, podľa svojich slov nijako nevyčnievala. „Nepopieram, bola som v komunistickej strane. Dlho sa už za to hanbím.“ Do strany vstúpila z obavy, že ak odmietne, sestru vyhodia zo školy, mamu zrušia ako riaditeľku a otec nebude môcť byť prednosta.

Satinská vraví, že nikdy nebola straníckou funkcionárkou a žila v presvedčení, že ŠtB nemala dôvod sa o ňu zaujímať. Preto ju teraz zaskočilo, že v spisoch vedených na manžela trikrát našla aj svoje meno. Spomenula si, ako sa voľakedy pozastavovala nad sesternicou, ktorá robila na generálnej prokuratúre a zo strachu ju prosila, aby sa do telefónu nepredstavovala ako Satinská.

„Keď som sa vydala, hovorila mi, Vierka, netelefonuj mi do práce, alebo vieš čo, nepredstavuj sa ako Satinská. Povedz pôvodné meno. Akoby jej to mohlo robiť problémy, že jej bude nejaká Satinská volať do práce,“ približuje Satinská, ako to vtedy brala.

Lasicova manželka Magda Vášáryová bola za bývalého režimu obsadzovaná filmová aj divadelná herečka, po prevrate pôsobila v diplomacii a v politike. Spisy si teraz prezrela zbežne, lebo „nechce všetku tú špinu čítať“. Sama vyrastala v rodine, ktorá bola prenasledovaná.

Eštebáci ju prvýkrát vypočúvali, keď mala iba sedem rokov, otca – profesora literatúry neraz vzali na výsluch a doma nevedeli, kedy sa vráti. Aj ona sa stretla s obmedzeniami, v roku 1973 nemohla rok pracovať. Keď začala žiť s Lasicom, záujem eštebákov iba pokračoval. V pamäti jej utkvelo hlavne neustále odpočúvanie.

Výčitky pre Antichartu

„Stále nás odpočúvali. Po čase som už s nimi hovorila – pán kapitán, prepojte ma na moju matku, lebo potrebujem s ňou hovoriť,“ spomína Vášáryová, ako komunikovala s eštebákmi, čo kontrolovali ich hovory.

Pokúsila sa ŠtB niekedy získať Satinského a Lasicu na spoluprácu? Pracovník ÚPN Sivoš odpovedá, že v spisoch nič také nie je. „Nemyslím si, že k tomu došlo, pretože Satinský bol vnímaný ako doslova antisocialistický živel a Lasica tiež nemal pozitívny vzťah k režimu.“

Lasica v Štrasserovej knihe rozhovorov Lenže ja som iba komik… z roku 2005 hovoril: „Nikdy ma neoslovili, aby som vstúpil do komunistickej strany. Takže sa mi ľahko hovorí, že som nebol v strane. Nikto ma ani neoslovil, aby som spolupracoval. Viem o ľuďoch, ktorí boli oslovení, aj o ľuďoch, ktorí odolali, a aj o takých, ktorí neodolali, lebo si mysleli, že by zle dopadli. Ale tí, čo odolali, sú dôkazom toho, že sa to dalo.“

Mnohí umeleckej dvojici zazlievali, že v roku 1977 podpísali Antichartu, ktorá bola protireakciou na zverejnenie Charty 77, ktorá sa prihlásila k dodržiavaniu ľudských a občianskych práv. Lasica ich podpisy vysvetľoval ako kompromisné riešenie. Tvrdil, že bolo pre nich prijateľnejšie kompromitovať sa Antichartou než vyjsť na javisko a urobiť pre komunistov nejakú prvoplánovú agitáciu.

„Nikdy som nebol odvážny. Skôr som mal sklony k zbabelosti. Keď som sa začiatkom 70. rokov ocitol v ‚nemilosti‘, všelikto sa mi snažil pomáhať, bolo ich dosť a vždy bolo treba v mene návratu urobiť nejaký kompromis. Vyvrcholilo to Antichartou, ktorú som podpísal v nádeji, že budeme môcť robiť to čo predtým. Bola to, pravdaže, ilúzia, lebo to, čo bolo predtým, sa už nevrátilo. Ale podpis toho dokumentu bol pre mňa menším zlom ako ‚angažovaná satira‘,“ konštatuje Lasica vo svojom denníku V krátkosti.

K podpisu Anticharty sa vo svojom vnútri opakovane vracal. V novembri 2010 si do denníka zaznamenal: „Je to sranda. Komunisti nám vyčítajú, že sme v 1977 podpísali Antichartu. Ako keby nacisti vyčítali židom, že išli do koncentráku. Prečo ste sa tam nechali nahnať, hovorili by. Prečo ste sa nám nepostavili na odpor? Hanbite sa!“

Za koniec „súboja s režimom“ podľa zápiskov v denníku považoval, keď v máji 1989 dostali titul zaslúžilý umelec. „Ku…, chceli ho dať iba mne, Julovi nie. Povedal som, že ho nechcem, ak ho nedajú aj jemu. Neviem, či som mu urobil dobrú službu, ale bol to jeden z mojich odvážnych činov, ku ktorému mi nikto neblahoželal. Ani sa nečudujem.“

Najhoršie na nemilosti podľa Lasicu bolo, že nikto nikdy nevydal nijaký písomný zákaz, a tým väčšie bolo ohrozenie. Niektorí ľudia sa s nimi báli aj stretnúť, ďalší zase udávali aj to, čo nepovedali. „Nikdy by som už nechcel zažiť niečo také. Bolo to permanentné ponižovanie, striedajúce sa so zábleskami nádeje,“ hodnotí v denníku.

V novembri 1989 prakticky hneď podporovali masové protesty, ktoré donútili komunistov vzdať sa moci.

Lasica po Nežnej revolúcii vyrátal, že za tridsať rokov dostali tridsať zákazov a vyhodení. Kritizoval, keď sa objavovali názory, ako bolo za komunizmu lepšie. Trval na tom, že sa nám vypomstí, ak si pred minulosťou budeme zatvárať oči.

„Pamäť si nesiete ako batoh na chrbte, môžete sa tváriť, že idete ráznym krokom a že nemáte na chrbte nič, ale ten batoh tam je. Potom si niekde sadnete, aj s tým batohom, a vy sa tvárite, že tam nie je. Potom si večer unavený ľahnete a zistíte, že vás tlačí,“ vysvetľoval kamarátovi Jánovi Štrasserovi v knihe Lenže ja som iba komik.

Satinský v roku 1999 v rozhovore pre týždenník Domino fórum odhadoval, že kým sa naozaj zbavíme komunizmu, potrvá tridsať až päťdesiat rokov, v prípade eštebákov tvrdil: „Kto niekomu reálne ublížil, zaslúži si pľuvanec.“

Prečo je potrebné otvárať archívy

Je dôležité otvárať archívy a hovoriť o tom, čo Štátna bezpečnosť páchala, tvrdia Vášáryová aj Satinská.

„Julo sa mi aj vysmieval, že som strážkyňa pravdy. Ja potrebujem všetko vedieť, ako to naozaj bolo, a potom sa už s tým nejako vyrovnám,“ objasňuje Satinská. Keď si prvýkrát dokumenty z archívov prečítala, nemohla večer zaspať a mala aj zlé sny.

Obáva sa toho, že si ľudia neuvedomujú, aký zlý bol eštebácky režim a ako zasahoval do životov. „V súvislosti s tým, čo sa okolo nás deje, aj s vojnou a vplyvom veľkého ruského brata, tak si myslím, že je nesmierne dôležité, aby sme to vedeli, čo sa dialo. Lebo naozaj verím, že keby to všetci ľudia vedeli, tak by to už nechceli. A ja mám teraz strach, že sa to môže vrátiť,“ varuje Satinská.

Vášáryová si myslí, že nebyť zákazov a obmedzení, na ktoré dvojica umelcov neustále narážala, Slovensko mohlo byť oveľa ďalej. „Uvedomte si, čo všetko by urobili pre slovenskú kultúru a vôbec pre kultivovanosť Slovenska, keby mohli tých 20 rokov voľne pracovať. Ľudia, ktorí stále mali nejaké výhrady voči myšlienkam slobodne tvoriacich a tvorivo mysliacich ľudí, tak tí vlastne spôsobili, že nie sme tam, kde sme mohli byť.“

Aj podľa Vášáryovej sa treba zaoberať tým, čoho sa ŠtB a komunisti dopustili. „Zaujíma ma to z hľadiska očisty spoločnosti. Aby sme ďalším, ktorí idú po nás, povedali: Počkajte, ale keď budete zle voliť, tak toto sa môže vrátiť. A musíte počítať s tým. Nemôžete dovoliť, aby ste volili len tak, lebo má niekto jamky alebo nejaké lepšie okuliare, alebo sa vám lepšie páči. Myslím, že v tom je to poučenie z histórie,“ podotkla Vášáryová.