Denník N

Sme cépečkári, ale nie sme votrelci, máme to tu radi

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Prisťahovalcov z východu, juhu a zo Záhoria sme sa pýtali, prečo v Bratislave ešte nemajú trvalý pobyt a či je fér, že mesto za nich nedostáva dane. Cépečkárom je aj raper Vec.

Človeka prekvapí, že malý starší Peugeot 106 zaparkovaný v širšom centre Bratislavy niekoho rozčúli natoľko, že by mal chuť na ňom prepichnúť pneumatiky. Vďaka ešpézetke začínajúcej na NZ, ktorá ho priraďuje k majiteľovi z okresu Nové Zámky, je však to prekvapenie o niečo menšie.

Miša, pôvodom zo Štúrova, si svoje malé auto našla pred domom neďaleko hlavnej železničnej stanice s prepichnutými pneumatikami hneď trikrát v priebehu trištvrte roka. „Keď sa to stalo prvýkrát, povedala som si, že to bola náhoda, niekomu som obsadila miesto, kde zvykol parkovať,“ spomína. „Po treťom raze som pochopila, že to asi úplná náhoda nebude.“

V Bratislave sa nikdy nestretla s tým, že by mal niekto problém s jej pôvodom, ale tentoraz jej napadlo, že asi niekomu v susedstve môže prekážať. Trebárs, že je to človek, čo nemá rád Maďarov a myslí si, že aj jej Peugeot šoféruje nejaký Maďar.

„Ale potom som raz popri mojom aute našla prepichnutý aj jeden Vranov nad Topľou. Tak som si povedala – nie som v tom sama. Očividne tam niekto rezal pneumatiky všetkým cezpoľným.“

Rozdeľujú nás autá

Miša žije v Bratislave už od roku 2002. Prisťahovala sa, tak ako väčšina, za prácou. I keď ju incidenty s pneumatikami v tom čase celkom rozčuľovali, nikdy nezískala dojem, že by v Bratislave existovala nejaké nevraživosť medzi cépečkármi a domácimi.

„Ono to bolo skôr tak, že sme v okolí mali nejakého čudného človeka, ktorý si takto niečo dokazoval. Ani normálne pri bežnom šoférovaní po Bratislave nemám pocit, že sa niekto ku mne správa škaredo len preto, že som NZ. Tak, ako ja nerozdeľujem ľudí podľa toho, odkiaľ sú, nerobí to podľa mňa ani väčšina Bratislavčanov.“

Veľmi podobne hovorí Peter. Mladý Prešovčan prišiel v roku 2009 do hlavného mesta na vysokú školu a po nej zostal pracovať v bratislavskej firme, ktorá robí v cestovnom ruchu. „Jasné, že občas niekto niečo napíše proti východniarom na Facebooku, ale reálny život nevyzerá tak ako na Facebooku,“ hovorí.

„Jedna z mála vecí, čo sa mi stala – na auto mi niekto nalepil nálepku s tromi postavičkami z Káčerova a nápisom Organizovaná jednotka pre boj s východom. Ale to sa stalo viacerým mojim kamarátom, ktorí majú auto s prešovskou poznávacou značkou. Raz mi ešte jedna pani, ktorá rozdávala letáky, vyčítala, že my východniari berieme miestnym robotu, ale to sa naozaj stalo len raz.“

Mimochodom, vlajku s nálepkou „Bratislava bez východniarov“ si nosili niektorí fanúšikovia hokejového Slovana Bratislava na finálové zápasy extraligy s Košicami v apríli 2012. O sezónu neskôr hral Slovan už v KHL.

Exodus z Bratislavy pred dušičkovým víkendom. Foto N – Vladimír Šimíček

Koľko je vlastne cezpoľných?

Obrázok o tom, koľko je v Bratislave vlastne cezpoľných, sa dal dobre urobiť uplynulý dušičkový víkend. Najprv v piatok na preplnenej hlavnej stanici a potom v sobotu či nedeľu dopoludnia na poloprázdnych bratislavských uliciach.

Železničná spoločnosť hovorí, že pred sviatočným víkendom prepraví až dvojnásobok cestujúcich. Najprv zo západu na východ a potom, v nedeľu, z východu naspäť. Štátny prepravca hlásil, že už niekoľko dní dopredu mal vypredaných sedemdesiat až deväťdesiat percent miesteniek v rýchlikoch a IC vlakoch smerujúcich do Košíc.

Bratislavská samospráva nemá presné čísla, koľko ľudí bez trvalého pobytu v hlavnom meste žije, lebo nie sú nikde evidovaní. No odhaduje, že je ich približne 100-tisíc, z toho asi polovica na najväčšom sídlisku v Petržalke. Práve tam chceli problémy s parkovaním vyriešiť spoplatnením väčšiny parkovacích miest.

Parkovacie kartičky mali stáť 60 eur na rok pre Petržalčana s trvalým pobytom a pre cezpoľného bez neho až trinásťnásobne viac, čiže 800 eur. V utorok sa rozhodlo, že nový parkovací systém sa zatiaľ odkladá. Miestna radnica rátala s tým, že systém cezpoľných presvedčí, aby svoje autá odpratali preč. Kam? „To už je ich vec,“ odpovedal prednosta Petržalky Miroslav Štefánik v rozhovore pre Denník N.

Juraj zo Senice žije na tomto sídlisku u priateľky, ktorá má v Petržalke vlastný byt a je tu aj prihlásená. On sa to zatiaľ urobiť nechystá, čaká na to, čo bude a či si časom nekúpia iný byt spolu. Svoje auto so senickou ešpézetkou chce tak či tak predať, a ak by miestna časť preňho zaviedla 800-eurový poplatok, jeho rozhodnutie by to len urýchlilo. „Úprimne, to auto už asi nemá ani takú hodnotu, akú by som musel zaplatiť za to, že s ním môžem parkovať.“

S plateným parkovaním však súhlasí. „Mať auto nie je samozrejmosť, nikto ti to nekáže. Keď niekto zaberá verejný priestor, a tým o tento priestor oberá iných, mal by za to aj zaplatiť.“

To isté hovorí aj Miša, ktorá sa nedávno presťahovala do centra, kde ako nerezident cez pracovné dni prakticky parkovať nemôže. „To ma prinútilo odparkovať auto do Ružinova, pred rodinný dom známych, ktorí s tým súhlasia,“ hovorí.

„Ale znamená to, že keď potrebujem auto, musím sadnúť na MHD a skočiť si poň. No cez týždeň používam len MHD a je to podľa mňa dobre, tak to má byť. Bratislava je preplnená a ľudia parkujú hlava-nehlava. Keď napríklad pri mojej práci na Leškovej namaľovali čiary, prišlo nám čudné, ako málo miest tam je, že by sa ich zmestilo viac. No keď sa to utriaslo, tak vidím, aký je tam zrazu poriadok a že tá ulica vyzerá krajšie. Ľudia už neparkujú hocijako.“

Sme tu skoro ako doma

Väčšina z tých, s ktorými sme hovorili, už Bratislavu považujú za svoj domov. „Ja tak hovorím obom mojim mestám. Keď idem do Štúrova, poviem, že idem domov, ale o dva dni to zopakujem pri Bratislave, keď sa sem vraciam.“

Raper Branči Kováč alias Vec, ktorý v Bratislave býva už desať rokov, o sebe vraví, že je cezpoľný naozaj už len trvalým pobytom. „Ale miliónkrát som túto tému riešil, pretože veľakrát mi v textoch zostala taká tá rétorika, že som cépečkár. Aj keď tu žijem už desať rokov a mám všetky návyky Bratislavčana. Dokonca som sa minule pristihol, ako nadávam na cépečkárov, keď som nemal kde zaparkovať.“

Raper Vec je z Calex City, teda zo Zlatých Moraviec, no doma je už aj v Bratislave. Foto – FB Brančiho Kováča alias Veca

Pochádza zo Zlatých Moraviec, no na Bratislavu si zvykol veľmi rýchlo. „Od šestnástich rokov som chodieval do Bratislavy, mali sme tu strýka, dvakrát som bol na prázdninách v Petržalke,“ spomína. „Je to paradoxné, lebo väčšinou sa chodí z Petržalky na prázdniny na vidiek. A bol som očarený. Mne sa páčilo toto prostredie, aj preto, že sa mi páčil rap a sídliskové prostredie veľkého mesta k tomu patrí. Ja som si hovoril – konečne som tu.“

Od prihlásenia trvalého pobytu ho podobne ako ostatných odrádza byrokracia, ale aj fakt, že to vlastne nemôže urobiť, lebo tu nevlastní byt. „Bývam v priateľkinom byte, a i keď by nebol problém s tým, či by mi dala súhlas, ešte k tomu nedošlo.“

Nad tým, že za ľudí bez trvalého pobytu Bratislava nedostáva podielové dane, i keď im poskytuje mnohé služby, sa niektorí zamýšľali, niektorí nie. „Nenapadlo mi to, ale tak zatiaľ to ani nemám ako ovplyvniť,“ hovorí Juraj zo Senice.

Miša si myslí, že voči Bratislave to fér nie je. „No, bohužiaľ, kým si tu nekúpim byt, nie je iná možnosť. Ale zase si nemyslím, že Bratislava až tak tratí práve mnou. Môžem však povedať, že keď si kúpim byt, okamžite si trvalý pobyt prihlásim. Je to pre mňa aj praktické, aj zodpovedné voči tomuto mestu.“

V okruhu svojich známych má pritom kamaráta, ktorý rozmýšľa inak. „Kúpil si práve byt, ale povedal mi, že trvalý pobyt si nechá, lebo on je hrdý lokálpatriot a chce, aby dane zaňho zostali v rodnom meste. Tomu nerozumiem.“

Cépečkárske mesto?

Na debatu o domácich a cépečkároch sa pozerá ešte inak pri zamyslení, kto je vlastne skutočný Bratislavčan. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1921 žilo v Bratislave len niečo vyše 90-tisíc ľudí. Odvtedy sa oficiálny počet obyvateľov zvýšil takmer päťnásobne.

Na Dušičky sa Bratislava vyprázdnila. Plné boli vlaky smerujúce na východ. Foto N – Vladimír Šimíček

O charaktere mesta trochu vypovedá aj to, že v tunajšom najvýznamnejšom športovom klube, hokejovom Slovane Bratislava, sú Bratislavčania vo výraznej menšine. „Slovan má momentálne v A mužstve pre KHL štyroch svojich odchovancov, Christiána Pavlasa, Patrika Lužu, Patrika Bačika a Samuela Petráša,“ vymenúva marketingový riaditeľ klubu Milan Vajda.

„Všetci sú produktom mládežníckych kategórií Slovana z posledných rokov, dvaja z nich sa podieľali na bronzových medailách slovenskej juniorky z majstrovstva v Kanade na prelome rokov.“ Vajda vysvetľuje, že tento stav nie je daný len tým, že Slovan sa po vstupe do KHL stal niečo ako celonárodným zástupcom v tejto súťaži. Bolo to tak aj v minulosti.

„Slovan už od svojho vzniku začiatkom 20. rokov minulého storočia svojím významom presahoval rámec Bratislavy, bol vždy tak trochu celoslovenským klubom. Keď v roku 1979 získal historicky prvý federálny hokejový titul slovenského klubu, tešilo sa celé Slovensko. Tradične silné a úspešné zastúpenie v Slovane mali dlhodobo chlapci z Topoľčian, Popradu či Liptova.“

Podľa prieskumov klubu z minulej sezóny tvoria mimobratislavskí fanúšikovia asi štvrtinu návštevníkov domácich zápasov. Pozrieť sa na KHL chodia ľudia z okolitých krajov, trnavského, nitrianskeho či vzdialenejšieho trenčianskeho.

Väčšina z tých, ktorí sa do Bratislavy prisťahovali, však vraví, že k deleniu ľudí na Bratislavčanov a cépečkárov už dochádza naozaj výnimočne, tak, ako to bolo pri parkovaní v Petržalke. Hlavné mesto považujú za svoje a chcú sa k nemu tak správať. Zaujímajú sa o to, čo sa tu nové stavia, občas sa aj zapoja do projektov, ktoré sa snažia kultivovať verejný priestor. „V rámci práce som napríklad bola pri čistení a skrášlení podchodu na Trnavskom mýte,“ hovorí Miša.

„Podstatné je, že nedelím ľudí podľa toho, odkiaľ sú, ani neviem, koľkí moji kamaráti sú cépečkári. Ale asi je ich dosť, lebo mladú Bratislavu výrazne tvoria cezpoľní.“

Podľa Veca je dôležité len to, aby každý, kto sa sem prisťahuje, rešpektoval ostatných, ale aj dodržiaval to, čo od neho mesto chce. „Nemám tiky sa na všetko sťažovať ako niektorí, ktorí si nevedia zvyknúť. Vždy rešpektujem pravidlá oblasti, v ktorej som a žijem, lebo to robiť treba.“

Autor je Záhorák, ktorý začína s vybavovaním trvalého pobytu v Bratislave

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie