Denník N

Ďakujeme, priatelia, viac už netreba. Ako Charkiv poslal Rusov preč a Putin ho definitívne stratil

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Druhé najväčšie mesto na Ukrajine dennodenne ostreľujú ruské rakety, ktoré zdevastovali obrovské množstvo civilných budov. Napriek tomu sa Charkiv snaží viesť normálny život a jeho vojaci v posledných dňoch získali späť viaceré okupované dediny.

Z výšky vyše 20-poschodového činžiaka vyzerá Saltivka skutočne masívne.

Sovietski plánovači to pri kreslení nového sídliska v druhom najväčšom ukrajinskom meste poňali veľkoryso a dnes patrí Saltivka so svojimi sivými betónovými panelákmi medzi najhustejšie obývané miesta v Európe.

Saltivka. Miesto, kde ste nechceli byť

Teda patrila. Dnes je obrovské sídlisko, do ktorého by sa zmestili aj štyri Petržalky, jedným z najnebezpečnejších miest v Charkive, ktoré od začiatku Putinovej vojny proti Ukrajine čelilo masívnemu ostreľovaniu zo strany Ruska.

Smerom na východ vidíme, ako k nebu stúpa čierny dym a vzduchom sa ozývajú výbuchy. Raz je to paľba Ukrajincov, inokedy delostrelectvo alebo grady z ruskej strany. Tak nám to na druhý deň podľa ich zvuku vysvetlí Vlad, mladý Ukrajinec, ktorý sa zapojil do teritoriálnej obrany Charkivu, a zoberie nás s fotografom bližšie k frontu – do tej najhorúcejšej severnej časti Saltivky.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Pozor, tu sa ostreľuje. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ruské hranice sú na dohľad. Len nejakých 20 kilometrov a za sídliskom sa stále odohrávajú tvrdé boje medzi ukrajinskou a ruskou armádou. Tá sa zo severu, z východu aj juhu snaží obkľúčiť ukrajinské jednotky brániace posledné zvyšky Donbasu, teda Luhanskej a Doneckej oblasti, kde Putin v roku 2014 s proruskými separatistami rozpútal vojnu a teraz ju rozšíril na celú Ukrajinu.

To, ako blízko sa odohrávajú tvrdé boje, vidno nielen na mape, ale možno to počuť aj podľa zvuku výbuchov a vidieť podľa dymu. Kým mesto nezasiahli Putinove ambície dobyť veľkú časť Ukrajiny vrátane Charkivu, žilo v ňom okolo 1,5 milióna ľudí.

Odhadom asi dve tretiny z nich utiekli pred vojnou. Mnohí z nich aj na Slovensko. Pochopím prečo, keď sa s mladým vojakom Vladom prechádzame po rozdrvenom betóne a skle medzi rozostrieľanými panelákmi. Ich severné strany otočené k frontu sú spálené dočierna alebo predierkované ruskými strelami.

Na odstavenej dodávke je napísané: Pozor, tu sa strieľa.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Niektoré strely prebili panely z oboch strán a cez diery vidno na druhú stranu činžiaku. Inde zostali spálené stopy po kazetových bombách a niekde explózie doslova ubrali z častí panelákov.

Obrovské množstvo spálených budov vás zaskočí. Nie je tu vojenská základňa, letisko či sídlo SBU. Predstavte si, že by náš rakúsky alebo maďarský sused začal náhodne páliť do petržalských panelákov. Bez ohľadu na to, či tam je škola alebo žijú ľudia. V Charkive je to realita.

Paneláková story: s huskym a kalašnikovom

Medzi zničenými činžiakmi na severnom okraji mesta stojí opustená základná škola číslo 158.

Okná ma vybité a zíva prázdnotou. Tie šťastnejšie deti, ktoré do nej chodili, sú niekde na západe Ukrajiny alebo v zahraničí. Tie menej šťastné žijú v jednom z podzemných krytov v meste. Najmä v staniciach metra, ktoré sa pre mnohých obyvateľov Saltivky stali domovom už na viac ako dva mesiace.

Vlad nás počas našej cesty okrajovou štvrťou Saltivky zoberie na jedno zo stanovíšť, kde na úplnom konci sídliska pred posledným checkpointom hliadkujú členovia teritoriálnej obrany.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je medzi nimi aj Vladimir, ktorý sa vrátil do svojho rodného Charkiva z Poľska, kde donedávna žil. „Nemohol som ostať len tak sedieť doma a pozerať sa, ako sa mi snažia Rusi zobrať mesto,“ vraví starší Ukrajinec s kalašnikovom v ruke.

V pivnici jedného z panelákov majú rozložené postele, kde oddychujú, povešané samopaly, malé občerstvenie a obrázok Panny Márie. Pred vstupom sedí zamyslene vojak, ktorý si na front zobral svojho huskyho. Pes poslušne sedí pri jeho nohách a pozerá sa na nás svojimi smutnými modrými očami.

To, že prebieha už 71. deň totálnej vojny, ktorú v Rusku volajú eufemizmom špeciálna vojenská operácia, nám o chvíľu pripomenie ruské delostrelectvo. Medzi panelákmi to začne svišťať a Vlad okamžite ukončí náš rozhovor s vojakmi. Utekáme pomedzi bytovky, prebehneme cez školu z jednej strany na druhú, aby sme nasadli do zaparkovaného auta, ktoré nechal Vlad na bezpečnejšej južnej strane.

Po ceste vidíme množstvo kráterov po ruských strelách. Niektoré sú z delostreleckých mín, iné sú väčšie (grady) a tie najväčšie spôsobili húfnice s kalibrom 152 mm. Vtedy si spomeniem na slová Vladimira, ktorý sa vrátil do Charkiva z bezpečného Poľska: „Títo ruskí bastardi po nás iba strieľajú z diaľky, neprídu sem, aby sme si to dali jeden na jedného. Náhodne strieľajú, ako príde.”

Aj vďaka dobrovoľníkom, ako je on, sa v Charkivskej oblasti ruskej armáde vôbec nedarilo. Ak ruský prezident Vladimir Putin očakával, že v tomto najmä ruskojazyčnom meste na východe Ukrajiny budú jeho vojakov vítať s tulipánmi v rukách, mýlil sa. Jeho pokus o blitzkrieg sa skončil fiaskom a definitívne tým stratil posledné sympatie jeho obyvateľov.

Z Charkiva sa nestala metropola Novoruska, ako o tom snívala prokremeľská propaganda.

A kam by sme šli?

Odhodlaní Charkivčania, s ktorými sme sa v meste rozprávali, sú presvedčení, že sa im to ani nikdy nepodarí. Jedným z nich je napríklad Žora. Spolu s ním sa ďalší deň vraciame na sever Saltivky. Ako dobrovoľník tam nosí jedlo a vodu alebo vozí tých, ktorí si odtiaľ nestihli zobrať veci.

Tentoraz vezie Romana, ktorému požičal nepriestrelnú vestu, a odviezol ho k jeho polorozbombardovanej bytovke. Na ulici stretávame babku, ktorá sa rozhodla, že v tejto ostreľovanej časti sídliska zostane. Rozpráva, že tu prežila celý život a nikam nechce odísť.

Neodradilo ju ani to, že v jej dome nejde ani voda, ani elektrina. „Keď to pálilo, bolo to strašné, steny sa triasli, ale prežila som,“ hovorí jedna z mála tých, ktorí sa rozhodli ostať.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Medzi spálenými panelákmi, ktoré sa stali akousi vizitkou „ruskej vojenskej operácie”, sa ukáže, že nie je sama. Na druhej strane ulice stretávame skupinku troch babičiek a dvoch dedkov, ktorí si v kotlíku varia polievku. Nebyť spálenej časti paneláku, človek by si medzi čerstvo rozkvitnutými stromami v príjemnom májovom počasí povedal – aká milá susedská párty.

Je to však príliš optimistická predstava. Vedľa panelákov je na márne kúsky spálené trhovisko. Ako memento pred zhoreným stánkom s kebabom stojí zhorené žiguli. A na mieste, ktoré prišli ruskí vojaci „oslobodiť od ukrajinských nacistov”, sú zase samé krátery po ich raketách. Škôd na civilných objektoch je jednoducho priveľa, aby sa to dalo považovať za nevydarený útok na vojenské ciele.

Metro 2022. Toto nie je sci-fi

Posledná stanica metra v Charkive smerom na sever k nebezpečne blízkej hranici s Ruskom, sa volá Hrdinov práce. Ak chcete vedieť, ako smrdí vojna, tak je to dobré miesto, kam ísť.

V stanici sa tlačí okolo sedemsto ľudí, ktorí pred náletmi ušli do bezpečného podzemia. Metro už nejazdí, ale stalo sa v Charkive bezpečným úkrytom pre zúfalých obyvateľov. Každú stanicu metra strážia policajti, každá má svoju tzv. dežurnú, pani, ktorá dáva všetko a všetkých do poriadku, a do každej nosia dobrovoľníci jedlo a pitie tým, ktorí ho potrebujú.

Táto stanica je vzhľadom na to, že je najbližšie, v podstate medzi ostreľovanými domami (a dobrovoľníci aj v tejto časti mesta nosia nepriestrelné vesty), veľmi husto obývaná. Charkivčania tu bývajú všade – medzi turniketmi, na nástupišti medzi stĺpmi a dokonca aj v niektorých opustených vagónoch v útrobách charkivského metra.

Nikita a Aňa. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Stačí prejsť miestnym labyrintom a ocitnete sa v podzemnom mestečku ľudí, ktorí nechceli odísť z mesta, ale ani sa nechceli dať zabiť náhodnou strelou ruskej armády. „Na začiatku nás tu bolo asi 2,5-tisíc ľudí. Potom mnohí odišli z mesta,“ hovorí nám Žeňa.

Spolu so svojou ženou Janou, dcérkou Aňou a synom Nikitom žijú v opustenom vagóne metra už vyše dva mesiace. „Zbalili sme sa po niekoľkých dňoch. Vyhlásili, aby sme si vzali len to najdôležitejšie a šli sa rýchlo schovať. A to sme aj urobili,“ vraví Žeňa.

Majú tu všetko, čo potrebujú. Teda skoro všetko. Jedlo im nosia dobrovoľníci, v metre sa dá aj umyť – akurát to slnko tu nie je. A tak majú aj deti zvláštny režim. Spať chodia o druhej, tretej ráno. Budia sa na obed.

Žeňa si väčšinu času unavený ťuká do mobilu zabalený v deke a jeho deti sa snažia zabaviť, ako sa dá. Školské hodiny nahradili videá z YouTubu a futbal na ulici hranie sa s mačičkami alebo so psami, ktoré si priniesli ľudia do metra.

Sú tu andulky a čerstvo narodené mačiatka. Niekedy sa, samozrejme, strhne konflikt. Niekedy to niekto preženie s alkoholom. Niekedy je tej biedy na človeka priveľa. Niekedy 85-ročný Vitalij chytí do ruky gitaru a spustí svoje šlágre.

Scény ako z nejakého filmu z druhej svetovej vojny alebo apokalyptického románu o roztopenej planéte. Ako keby som čítal román ruského spisovateľa Dmitrija Gluchovského, ktorý sa odohral o desaťročie skôr, no s prekvapivou zápletkou, kde je hlavný agresor Moskva.

A na ten pach vojny tak skoro nezabudnem. Charkiv 2022, misto heroj, mesto hrdina.

A mimochodom, do tej školy, kde sme behali spolu s Vladom medzi spálenými panelákmi, chodieval práve piatak Nikita. Teraz si maximálne raz za čas zavolá so svojím najlepším kamarátom zo školy, ktorý je s rodinou v inom podzemnom kryte v meste.

Chujovy Charkiv

Jeho mama Jana bola chvíľu odhodlaná, že pôjdu preč z mesta.

„Už sme mali zbalené kufre a mali sme nastúpiť do autobusu do Poltavy, lenže potom padla raketa aj tam a ja som jednoducho odmietla, zasekla som sa,“ rozpráva Jana. Sedíme spolu vo vagóne, je tam šero a Žeňa listuje prstom po jednom zo spravodajských kanálov na Telegrame. Jeden z najobľúbenejších má príznačný názov Chujovy Charkiv.

Rad za radom sa v ňom objavujú správy, kam do podvalu sa treba skryť, keď ruská raketa zabije nejakého civilistu alebo v jednej z blízkych dedín zničia najmodernejší ruský tank. Teraz sú Ukrajinci v Charkivskej oblasti podľa stále prichádzajúcich notifikácií na koni.

Zničená škola na Ševčenkovej. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Na začiatku sa síce dostali čiastočne do mesta, ale vybili si zuby,“ rozpráva tridsiatnik Žora. Za normálnych okolností by pracoval ako automechanik, hneď po prvých dňoch ruskej ofenzívy sa však prihlásil do teritoriálnej obrany a potom začal pomáhať ako jeden z dobrovoľníkov, vďaka ktorým sa rodiny v metrách, ako tá Žeňova, alebo babky a dedkovia na severe Saltivky dostanú k najpotrebnejším veciam.

Žora spomína, ako sa počas prvých dní vojny učil narábať s kalašnikovom. Celý Charkiv začali po okruhoch brániť vojaci a dobrovoľníci. Vojaci šli na prvé línie a Žora sa dostal na piaty a potom na štvrtý okruh. „Strieľali sme po diverzantoch, ktorí sa snažili prekĺznuť dnu,“ hovorí.

Ruská armáda sa nakoniec musela stiahnuť a v dňoch, keď sme prišli do mesta, sa jej v Charkivskej oblasti veľmi nedarilo. Ukrajinci vytlačili ruských okupantov z viacerých dedín, ktoré sme mali na dohľad z mamutieho činžiaku hneď v prvý deň. Jednou z nich je napríklad Ruska Lozova.

A v nej zažila dva mesiace ruskej okupácie Aňa.

Vojna zabíja všetkých. Aj tigre

Hneď ako sa jej podarilo so svojimi tromi psami dostať do Charkivu, zamierili do miestnej zoologickej záhrady, kde pracuje a ktorá sa teraz stala aj jej domovom. Prespáva tam medzi zvieratami a cíti sa bezpečne.

Zoo v Charkive má medzi Ukrajincami veľmi dobré meno a toto leto ju mali otvoriť úplne vynovenú. Areály a voliéry sú novučičké. „Lenže prišla vojna,“ rozpráva Stanislav Kišinskij, riaditeľ zoologickej záhrady, z ktorej sa stalo útočisko nielen pre zvieratá, ale aj tých, ktorí sa o ne starajú.

„Vždy sme boli ako jedna veľká rodina so zvieratami, ktoré sú tu s nami. Sme taká rodinná zoo,“ rozpráva Stanislav a na pleci sa mu škerí malá opička. Zoo má v Charkive dobrú polohu. Keď v centre mesta dopadli ruské strely, pred tlakovou vlnou ju ochránila masívna historická budova prestížnej Charkivskej univerzity.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Viktoria a Miky. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Charkiv, to nie sú len budovy nadčasovej brutalistickej sovietskej architektúry, ale aj metropola študentov s veľmi kvalitnými univerzitami, ktoré sa pre vojnu zavreli. Inokedy živé mesto plné mladých ľudí sa vyprázdnilo.

Aňa z okupovanej Ruskej Lozovej však neváhala ani na sekundu, kam sa vyberie, keď sa jej podarilo evakuovať zo svojej dediny. Rozprávala nám, ako ruskí vojaci strieľali po všetkom, čo videli – do domov, dokonca aj do miestneho pravoslávneho chrámu.

„Našťastie sa nám nestalo nič také, ako sa odohralo v Buči,“ hovorí Aňa a myslí na obete vrážd či znásilňovaní ruských vojakov v Kyjivskej oblasti.

Ruskí vojaci si podľa nej maximálne brali veci z domov. Hľadali najmä alkohol a terorizovali obyvateľov, ktorých nútili odísť do blízkeho ruského mesta Belgorod. Aňa to odmietla a spomína, ako sa niektorí vojaci zo vzdialenejších ruských regiónov divili, aký majú dobrý záchod s kúpeľňou a cesty v dobrom stave.

Spolu s ňou sa pod ruskou okupáciou ocitli aj zvieratá v blízkom Ekoparku, ktorý sa nachádza neďaleko za Charkivom. „Mnohé zvieratá tam zomreli na infarkt, od šoku z tých výstrelov,“ rozpráva Aňa.

Ruskí vojaci dokonca zabili tínedžera, ktorý sa s ďalšími dobrovoľníkmi rozhodol dostať preč opustené zvieratá, a dvoch zamestnancov našli po ruskom ostreľovaní mŕtvych.

Významná expertka na primáty, Viktoria, nám v časti, kde žijú šimpanzy aj orangutany, rozpráva, za akých dramatických okolností vozili opustené zvieratá z ekoparku do miestnej zoo.

„Šimpanz Miky dostal po dvoch týždňoch v chlade a bez jedla zápal pľúc a bol na tom veľmi zle,“ vraví Viktoria počas toho, ako sa mu venuje. A Miky ju pozorne počúva. Medzitým sa vyliečil a teraz veľmi živo komunikuje s Viktoriou. Keď mu po rusky povie, aby si doniesol pohárik na vodu, donesie si, a keď sa ho spýta, či si chce pozrieť fotografie na jej mobile, ukáže jej, že áno.

„Všetkému rozumie, je ako človek,“ smeje sa Viktoria, keď sa pýtam, ako je to možné. A Miky je zvedavý aj na fotografie môjho kolegu Tomáša Benedikoviča, ktorý si k nemu spoza skla ľahne a ukazuje mu zábery na svojom fotoaparáte.

Z ekoparku evakuovali aj orangutana Vasiu. „Má 150 kilogramov, museli ho chytiť šiesti. A keď ho ukrajinská hliadka zbadala cez okno, veľmi sa preľakla a poslala nás rýchlo ďalej, hneď to šlo plynulejšie,“ smeje sa Viktoria.

Nie všetky príbehy sa však skončili tak veselo. V malých klietkach oproti sebe leží pár bielych tigrov Abat a Alba. Prišli o svoje tri mláďatká. A malý jaguár, tiež z Feldmanovho ekoparku, je stále vo veľkom strese z vojny, ktorú zažil neďaleko Charkiva.

Mesto síce zamestnancom zoo stále vypláca mzdy, ale vzhľadom na vojnové podmienky a exodus ľudí nemá financie na bežné náklady. „Zachraňujú nás dary, mnohé máme zo zahraničia. Dokonca tu boli experti z európskej asociácie zoo, aby preskúmali, ktoré zvieratá by si mohli zapožičať iné záhrady,“ hovorí Stanislav.

Zoberte si napríklad stravu – denne jej zožerú dve až tri tony. „Veľmi nám pomáhajú farmári, ktorí teraz prišli o svojich zákazníkov,“ rozpráva Stanislav. „Zatiaľ sme však v bezpečí, nemáme sa na čo sťažovať,“ dodáva riaditeľ zoo.

Ako pômocť zoo v Charkive

Škola na ulici Ševčenka také šťastie nemala. Tak desať minút jazdy od ZOO je úplne v troskách a pripomína zbombardované Drážďany. „Do tejto školy chodieval môj 17-ročný vnuk Anton,“ rozpráva nám Tamara, ktorá si popri zdevastovanej škole kráčala po humanitárnu pomoc.

Spolu so svojou mamou je teraz Anton v Nemecku. „Jeho mama vyštudovala prekladateľstvo s nemčinou,“ vysvetľuje nám jeho babka Tamara. Jej sa však z Charkivu za svojou dcérou nechce.

Hemingwayov bar, ktorý už neexistuje

Dôsledky ruskej vojenskej agresie nevidno len v Saltivke. Úplne v strede Charkiva je napríklad totálne zničená budova, kam kedysi chodili miestni intelektuáli debatovať o svete. Bar Starý Hem, ktorý bol venovaný Ernestovi Hemingwayovi, je doslova vymazaný z mapy mesta.

Akoby si bager ubral lyžicou z prednej časti historickej budovy a vy sa už len pozeráte, ako zo stropu ešte zázrakom visí jeden luster a v obývačke zostal po celej tej skaze stáť jeden obraz.

Neďaleko na najhlbšej stanici metra, Puškinskej, je ďalší podzemný úkryt. Tento je však komornejší, keďže v centre býva aj menej ľudí. Každý má svoje súkromie a jedno z dievčat má vo svojom kúte aj školskú lavicu, kde sa učí za počítačom.

Kedysi tu bol bar. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Tlaková vlna z iného výbuchu v meste dokonca poškodila aj miestnu synagógu, z ktorej sa takisto stalo útočiskom pre tých, ktorí sa boja ruských výstrelov.

A tak sa synagóga stala domovom pre 86-ročnú Larisu, ktorej rodina sa kedysi musela skrývať pred nacistami. Teraz sa schovávajú pred ruskými vojakmi. „A máme tu všetko, čo potrebujeme, a cítime sa tu bezpečne. Akoby ani nebola vojna,“ rozpráva spokojne Larisa.

Je piatok, pomaly sa začne šábes a v miestnej kuchyni už majú na tradičnú sviatočnú večeru upečenú chalu, ktorá svojím tvarom pripomína vianočku. Aj vo vojnových podmienkach dodržiavajú kóšer pravidlá. V synagóge sú aj krabice s humanitárnou pomocou, ktorú rozdávajú všetkým obyvateľom bez ohľadu na ich vieru.

V jej podzemí žije teraz niekoľko desiatok ľudí. Keď im spomenieme slová ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, ktorý obvinil židov, že bojujú s ukrajinskými nacistami, a vyhlásil, že Hitler mal sčasti židovskú krv, chytajú sa za hlavy.

Bývanie v synagóge. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Prosím vás, odkážte mu, že tu v Charkive sme ešte žiadneho nacistu nevideli,“ smejú sa židovskí obyvatelia Charkiva, ktorí sa rozhodli zostať v meste.

Humanitárnu pomoc však roznášajú aj v pravoslávnych či katolíckych chrámoch. Pri jednom z nich stretneme Alexeja. Dobrovoľníka, ktorý už raz pred vojnou utiekol z Donecka. „Ocitol som sa v Charkive a našiel si tu ženu,“ rozpráva mladý hudobník, klarinetista. Všetci mu teraz kladú stále tu istú otázku.

Stále tá istá otázka

„Prečo neodídeš preč, keď tu máš znovu vojnu? No, ja neviem, nechcem ísť odtiaľ preč. Tu sa cítim doma a už nikam nepôjdem,“ rozpráva Alexej, ktorého byt sa nachádza v rozostrieľanej časti Saltivky.

„Aj ja som posledné dva mesiace žil v metre. Na stanici architekta Beketova. 68 dní,” vraví Alexej.

Po covide prestal so ženou fajčiť, ale keď prišla vojna, znovu sa z nich stali tuhí fajčiari. Rozpráva, ako si zvykol na výbuchy a že teraz vie rozoznať, kedy strieľajú Ukrajinci a kedy padajú ruské grady. A ako viacero jeho kamarátov a známych už prišlo o život alebo svoje byty.

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

„Pozrite sa, ruské rakety dopadli aj sem, uprostred parku,“ ukazuje nám Alexej na miesto v príjemnom parku neďaleko pravoslávneho chrámu, kam sa chodia ľudia kúpať a oddychovať. Podobne ako väčšina ulíc v centre aj ten je veľmi pekne upravený. Ak niekam dopadli strely, okamžite nabehla upratovacia čata a vyčistila chodníky.

„Od tohto nás išli ľudia oslobodzovať? Mali sme tu všetko, čo potrebujeme. Nechcem ten ich ruský svet,“ rozpráva, keď ide odniesť bandasky s vodou do stanice metra, kde kedysi býval. Stretávame tam Larisu, ktorej otec kedysi bojoval v druhej svetovej vojne.

Osemdesiatnička Larisa si vyberá jednu z kníh, ktoré sú vyložené v stanici. „Nedokážem žiť bez kníh,“ hovorí. Nikdy by si nepomyslela, že by Rusi začali bombardovať jej mesto. A nikdy im neodpustí.

Ktosi pred zničenú hasičskú stanicu v meste napísal na kartón: „Ďakujem, priatelia. Viac už netreba.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie