Namiesto šablí majú jadrové hlavice
Rusko 21. storočia znamená pre Európu to isté čo Tatári 13. storočia.
Autor je imunológ
Od 24. februára tohto roku mi pri sledovaní každodenných správ prichodia na um obrázky z filmov. V mestách, v ktorých sa pred týmto dátumom žilo presne tak ako u nás a do ktorých by sme vlakom pricestovali v priebehu jedného dňa, horia domy a sú v nich zabíjaní ľudia.
Obraz prvý – Andrej Rublev
Do kniežacieho mesta vtrhnú Tatári privedení kniežacím mladším bratom, ktorý sa chce takto dostať k moci. Tatári mesto vyplienia a podpália. Obyvateľov mesta mučia a zabíjajú; aj ženy a deti. Koho nezabijú, toho znásilnia alebo odvlečú. Pritom sa chechcú. Nakoniec z veže chrámu zhodia zvon. Tatári potrebujú jeho kov na svoje šable.
Ten film sa odohráva v 15. storočí, ale tie obrázky sú presne také isté ako skutočné zábery z dnešných horiacich ukrajinských miest a dedín. Jediný rozdiel je, že dnešní dobyvatelia neprišli na koňoch, ale na tankoch, a neprišli z Mongolska, ale z Ruska. Vraždia a znásilňujú rovnako, len namiesto zvonov kradnú rovno celé železiarne a oceliarne.
Kto by si však pozrel ruskú televíziu, zistil by, že podľa Rusov nemá Ukrajina historický nárok na existenciu, že Ukrajina je vlastne Rusko, že aj iné európske štáty vrátane Slovenska sú vlastne Rusko a že Rusko si tam vlastne môže robiť, čo chce.
Obraz druhý – Zrkadlo
Pri stole z tmavého dreva stojí 12-ročný Ignat, v rukách drží otvorenú knihu a číta z nej dvom bytovým vílam (áno, na víly môžete natrafiť nielen v lese): „Bolo to Rusko, ktoré pohltilo mongolskú expanziu na svojich šírych priestranstvách. Tatárom sa nepodarilo prekročiť naše západné hranice a kresťanská civilizácia bola zachránená. Aby sme to dosiahli, museli sme byť úplne osamotení, oddelení od Európy…“
Ignat čítal úryvok z listu, ktorý v roku 1836 napísal Puškin svojmu priateľovi filozofovi Čaadajevovi ako odpoveď na Čaadajevov prvý Filozofický list uverejnený rok predtým. Filozof v ňom vyslovil názor, že Rusko si je za svoju biedu vinné samo, pretože nemá žiadnu tradíciu, ktorá by Rusov vzdelávala a vychovávala: „… Nemáme minulosť ani budúcnosť. Sme izolovaní od ostatného ľudstva, chýba nám akýkoľvek vlastný vývoj, akýkoľvek skutočný pokrok… Máme obrovskú krajinu, ale duchovne sme celkom bezvýznamní ako medzera v poriadku sveta.“
