Som doktorka, učiteľka, úradníčka a sestrička, som všetko, hovorí Kvetoslava Berkyová z Rudnian, ocenená prezidentkou
Kvetoslava Berkyová viac ako päťdesiat rokov pomáha rómskej komunite v Rudňanoch. Je pripravená ošetriť vyrážky, rany po bitke, ale aj rečniť v Bruseli. V nedeľu večer si od prezidentky prevzala medailu za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v sociálnej oblasti, najmä v oblasti práce s marginalizovanými komunitami.
Na stretnutie v Rudňanoch deň pred odovzdávaním vyznamenaní prišla s dvadsaťročným Dávidom Tulejom.
Pred stretnutím ste povedali, že ak s vami máme robiť rozhovor, musíme sa stretnúť aj s Dávidom. Prečo?
Lebo on je veľký príklad toho, aké dôležité je venovať sa rómskej mládeži, a aj toho, čo robím. Ale najprv vám Dávid musí povedať svoj príbeh, aby ste to pochopili. Potom sa rozprávajte so mnou.
Dávid, tak rozpovedzte.
Keď som mal šesť rokov, rodičia sa rozviedli a odišli. Nás, šesť súrodencov, si vzali dedko a babka do Rudnian. Začal som chodiť do školy, ale nevedel som po slovensky a nešlo mi to ani v druhej triede. Doma sme sa rozprávali len po rómsky, učiteľka stále hovorila, že patrím do špeciálnej školy. Dala zavolať babku a my sme nerozpoznali, že ak pôjdem do špeciálnej školy, bude rozdiel v tom, čo so mnou môže byť ďalej. Babka s tým teda súhlasila.
Dnes už hovoríte rýdzou slovenčinou.
Dávid Tulej: Tam sa mi začali venovať a naučil som sa po slovensky hovoriť aj čítať, písať. Po čase som začal chodiť aj na súťaže v prednese poézie. Stretol som pani Berkyovú. Mal som cieľ, že budem tiež tak pracovať a pomáhať ľuďom v osade ako ona. Poslala ma na školenie. V živote som z Rudnian nikde nebol, išiel som sám do Prešova, navigovala ma celý čas cez telefón. Hovorili nám tam o dôležitosti vzdelávania. A to som už vedel aj od pani Kvety. Išiel som o vzdelávaní prednášať aj na základnú školu v Rudňanoch.
Vy ste išli hovoriť o dôležitosti vzdelania na základnú školu, z ktorej vás poslali na špeciálnu školu a kde vám znemožnili študovať ďalej, a teda sa aj zamestnať?
Dávid Tulej: Áno, mám veľa školení, certifikátov, nemám trému. Tak ma pozvali a išiel som. Ale sám nastúpiť na učilište alebo strednú nemôžem. Pre každého som „z osobitky“. Vyhľadal som aj psychológov, dali mi potvrdenie. Chcel by som študovať sociálnu prácu. Nebola chyba vo mne, že som skončil v špeciálnej škole. Nehanbím sa za to, ale je mi do plaču.
Pani Berkyová, je to tak, že jazyková bariéra najviac oberá rómske deti o budúcnosť?
Je toho viac. Ale áno, v školách hovoria: „Cigáni nevedia čítať a písať.“ Ale ja vidím, že všetko sa dá. Malé deti nevedeli povedať ani slovo po slovensky a naučila som ich všetko, odpovedať na otázky aj básničky. Hovorila som najprv po rómsky, potom po slovensky. Treba chcieť. A motivovala som ich lízankami.
Vy sama ste ako dieťa urobili prijímačky na strednú zdravotnú školu, ale nevzali vás. Po šesťdesiatke ste vyštudovali SOU. To už ste za sebou mali veľa úspechov.
Veľmi som chcela po deviatke študovať za zdravotnú sestru. Keď mi prišlo vyrozumenie
