Denník N

Magda Vášáryová: Tu nebudú mešity, toto schytá niekto z nás

Magdaléna Vášáryová. Foto N – Tomáš Benedikovič
Magdaléna Vášáryová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ivete Radičovej zazlieva prílišné emócie, vo voľbách podporí Luciu Žitňanskú. Poslankyňa Magda Vášáryová hovorí, že sa bojí, na kom si Slováci nenávisť k utečencom vybijú.

Ako sa má váš manžel Milan Lasica?

Čím ďalej, tým lepšie. Dúfam, že bude môcť aj čo najskôr hrať. A aj tí, čo za komunizmu dvadsať rokov hlasovali, aby nemohol pracovať, ho budú môcť vidieť.

Ako to zvládate vy?

Je to veľmi dobrý prostriedok na chudnutie.

Končíte definitívne v politike?

Povedala som to už pred rokom a nemením svoje rozhodnutie. Medzitým som založila Inštitút pre kultúrnu politiku a stala sa predsedníčkou Živeny, 146-ročnej ženskej organizácie. Vytvorila som si znovu, ako v roku 1993, priestor v mimovládnom sektore. Tých 6 – 7 rokov aktívneho života, ktoré mi zostávajú, im chcem venovať.

Čo robí Živena?

Združuje aktívne ženy, ktoré sa zaujímajú o kultúru a postavenie ženy v spoločnosti. Mojou úlohou je pomôcť ju zmodernizovať. Jednou z priorít je a vždy bola kvalita vzdelania. Od pani Pietrovej cez Šoltésovú alebo Terku Vansovú až po Zoru Jesenskú. Chceme zdôrazniť, že tým, kto odovzdáva civilizačné hodnoty novým generáciám, sú ženy – matky a staré matky. A tomu by sa mali prispôsobiť aj programy našich kultúrnych inštitúcií. Mimovládna organizácia nedokáže všetko, ale môže mať vplyv a hlavne prináša nové myšlienky a podnety.

Pôjdete v marci voliť?

Samozrejme. Budem voliť Most-Híd a Luciu Žitňanskú. Lucia je rodená politička, vzdelaná a kompetentná, čo pri ministroch a bývalých ministroch nebýva vždy skutočnosťou, a je rozhodnutá pokračovať vo svojej reforme justície. Vo svete je známe, že kvalita našej  justície je jedným z kameňov, o ktorý sa potkýname. Budem Luciu podporovať a pokúsim sa jej aj v kampani pomôcť. Myslím, že v parlamente musí byť. Nakoniec to bola ona, kto presadil zverejňovanie zmlúv na internete. Čechom sa to dodnes nepodarilo. My nad tým len mávame rukou a pritom je to obrovský pokrok. Mnohé z káuz by dnes vôbec neboli známe. Keď asistenti pána poslanca Beblavého objavili ďalšiu kauzu, napísala som aj na Facebook, aby sme nezabudli, že to je možné vďaka Lucii Žitňanskej. Okrem toho, Most je normálna politická strana, a nie nejaké náhodné zoskupenie ľudí, ktoré nemá štruktúry.

Spomenuli ste Miroslava Beblavého, ktorý je váš bývalý stranícky kolega z SDKÚ, dnes podpredseda Siete. Prečo nie Sieť?

Zatiaľ som nečítala program Siete, vy áno?

Majú ho zverejnený na stránke.

Pri Moste-Híd mi je to jasné – jasný transatlantický cieľ, jasná podpora EÚ, jasná podpora spolupráce strednej Európy a k tomu Luciin justičný program. To sú štyri body, ktoré sú pre mňa veľmi dôležité.

Magdaléna Vašáryová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Magdaléna Vášáryová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Myslíte si, že v politike chýba Iveta Radičová?

Neviem. Postavila sa do polohy, že jej všetci ublížili, a musím sa priznať, že to sa mi nepáči. Obeť vzbudzuje všeobecné sympatie, ale ako predsedníčka Živeny si uvedomujem, že desať rokov nebudeme mať ženu premiérku. Aj vy novinári píšete – Radičová, obeť Dzurindu a Mikloša, čo podľa mňa nie je pravda. A na tých, čo proti nej hlasovali, napríklad OKS, sa pomaly zabúda.

Prečo nebudeme mať ženu premiérku?

Pretože dovolila, aby ju videli v priamom prenose ako bezmocnú. Zazlievala som jej, že plakala, keď odchádzala z parlamentu. Je mi jasné, že vláda sa nedala udržať, lebo Sulík, lebo Matovič, lebo OKS – na to netreba zabúdať, na tých štyroch. My sme sa ich snažili presvedčiť, že to je hlúposť. Ale keď som jednému z poslancov od Sulíka povedala – pozrite sa na ústavu, vláda padne, keď budete proti nej hlasovať. Odpovedal mi – no a čo, keď je to v ústave! Čo to je Biblia? Onemela som, a to sa mi stáva zriedka.

To, že Iveta Radičová prejavovala emócie, bolo mnohým sympatické.

Určite, ale čo na tom chcete postaviť? Ja mám Ivetu rada, je skvelou profesorkou sociológie, ale vlády sa menia, to je bežné. To len vtedajšia situácia s očakávaným nástupom Fica bola taká alarmujúca.

A naozaj plakala? Vybavujem si len jej veľmi vážnu tvár tesne po hlasovaní.

Žena sa ani v politike nemusí hrať na chlapa, ale dôležité je nebyť nepredvídateľne emocionálna. To je pre ženy v politike rozhodujúce. Nemyslím si, že keby bolo v politike viac žien, bude čistejšia, krajšia, menej korupčná, pretože spomeňte si na ženy okolo Mečiara, Slotu, Pavla Ruska. Do poslednej chvíle im držali chrbát. Myslím si, že ženy dokážu byť presne takisto korupčné a zlé. Nie je to o počtoch žien a mužov, ale o tom, aká je kvalita demokracie. A aká je, ak je zastúpenie žien len 27 percentami ako v našom parlamente. V strednej Európe je to však tak. Keď sa v Česku žena stala ministerkou obrany, urobili médiá všetko pre to, aby ju zničili.

Ak po nej novinári išli, tak pre kauzy, a nie preto, že bola žena.

Možno si vy novinári neuvedomujete, že každú verejne známu osobu, najmä ženu, môžete zabiť novinami ako muchu. O mužoch nikdy nenapíšete, že im trčia chlpy z košele alebo sú neoholení, ale ako zničili bývalú ministerku školstva v Česku? Odfotili ju s prsami. Nečudujem sa, že Angela Merkelová chodí v uniforme. Dala tak najavo – nebudete sa mnou takto zaoberať. To veľmi oceňujem.

Lucia Žitňanská by neplakala?

Určite nie. Hoci tú vládu by ona v takej konštelácii tiež neudržala.

V parlamente ste mali často ostré konfrontácie s poslancami. Je ťažké počúvať niektorých kolegov?

Som demokratka a zásadne sa vyhýbam kritizovaniu slovenských voličov. Toto sú ľudia, ktorých voliči poslali do parlamentu, a sú tu preto, lebo mnohí z nich majú viac preferenčných hlasov ako ja. Rešpektujem to. Je, samozrejme, ťažké byť osem rokov z desiatich v opozícii, pokiaľ máte proti sebe Slotu, Mečiara a potom 83 kolesíkov, aby som to povedala populárne. Môžete urobiť veľa vecí, hlavne niektoré hlúposti zastaviť. Tak, ako som teraz pomohla zastaviť rozpustenie 700-ročného Archívu mesta Bratislavy. Venovala som sa tomu štyri mesiace.

Skôr ma zaujímalo, aké je počúvať tie ich reči.

Ale to sa ich voličom páči. Oni hovoria to, za čo získali hlasy. A keď niekto bude stáť polhodinu v pléne za pultom a rozprávať: ja som včera pri božom slniečku stál na moste a díval som sa do tej vodičky a tak ďalej, tak mám možnosť vstať a odísť, čo veľmi často robím, lebo vtedy je pre mňa sedenie tam stratou času. Neviem, prečo ste vy novinári naučili ľudí, že pracujú len tí poslanci, ktorí sedia pred kamerami v pléne. Nie tí, čo konštruktívne vystupujú, diskutujú vo výboroch. Tým ste veľmi oslabili pozíciu parlamentu.

Snažíme sa skôr upozorňovať na tých, ktorí do parlamentu vôbec nechodia.

Ale napriek tomu všetkému môžu mať aj takí poslanci najvyššie preferencie, lebo sa stretávajú s ľuďmi v regiónoch. A aj to je ich práca. Parlament nie je prvá trieda základnej školy.

V parlamente jeden poslanec podpisoval druhého do prezenčky, to bolo ako v prvej triede.

Dobre, to sa stalo a bol to pán Slota a stalo sa to raz. Ale ešte stále nevieme, čo si počať s parlamentom. Všimnite si, že v prieskumoch naši ľudia nedôverujú svojim ústavným inštitúciám, a tomu by sme mali venovať prioritnú pozornosť. Nedôvera k vlastným ústavným inštitúciám oslabuje demokratický režim. Slováci dôverujú Európskej komisii oveľa viac ako slovenskému Ústavnému súdu. Hoci dnes sa tomu ani nečudujem.

Nedávno ste po mediálnom výbore povedali podpredsedovi parlamentu Miroslavovi Čížovi zo Smeru „ vy starý komunista“. Bolo za tým nejaké hlbšie poznanie jeho osoby?

Takéto bulvárne informácie vás zaujímajú? Bolo to po skončení výboru. Pán poslanec a znovu podpredseda parlamentu Číž je naozaj starý komunista – vumlák. Viete, čo bol VUML? Večerná univerzita marxizmu-leninizmu. Nahnevalo ma, že sa stavia do pozície moralistu! Voči mne. Ale takých poslancov s typickým komunistickým myslením je tam viac. Pán predseda európskeho výboru Blaha, pán Martvoň.

Podľa čoho to poznáte?

Páči sa im centralizácia moci, heslo: vyhrajte voľby, potom môžete všetko, obmedzovanie slobody občanov v rôznych oblastiach, schvaľovanie zákonov proti podnikateľom a podobne. Okrem toho sme s pánom Čížom trochu na nože, lebo v minulom období, keď ma pozývali na konferencie do zahraničia, písali ešte s jedným pánom poslancom, že moja účasť nie je v záujme Slovenskej republiky. To písali o mne aj počas komunizmu, keď ma nepúšťali na zahraničné festivaly.

Aj vám to niekedy pán Číž vysvetlil?

Nie. Tým druhým bol pán poslanec Zala.

Svoje vystúpenie v Českej televízii o utečencoch, ktoré malo veľký úspech, ste ukončili poďakovaním za pozvanie a poznámkou, že slovenské televízie vás nepozvú. Prečo je to tak?

No a vy so mnou robievate rozhovory?

Nedávno s vami kolega Karol Sudor urobil rozhovor o hudobných kvótach.

Pre televízie to, čo hovorím, asi nie je zaujímavé. Teraz som po ôsmich rokoch urobila rozhovor do televízie .týždňa. Pýtala som sa pána Kordu, s ktorým sa poznáme tridsať rokov, prečo až teraz, a on mi úprimne povedal, že mu to nenapadlo. Ale to tak veľmi často býva. Na našich kariérach – mojej a nakoniec aj môjho muža to aj vidno. Najprv nás museli uznať Česi a potom sa to prenieslo následne na Slovensko. A so zákazmi to bolo naopak. Najprv na Slovensku a až potom, po čase, aj v Česku.

To ste mi hovorili, že ste to tak mali aj vo filme.

Neštudovala som VŠMU, takže ma v slovenských filmoch ešte dlho dabovali, kým v Česku som už dávno hovorila svojím hlasom. Po česky.

Prečo si myslíte, že to tak je?

Možno sa Česi už zbavili stredovekého pocitu, že bývalé herečky a ešte k tomu blondíny musia byť hlupane. Jeden veselý príklad: keď som sa v marci 1990 stala veľvyslankyňou vo Viedni, tak som mala v predsieni tri koše s listami. Z Česka mi chodilo „Magdičko, držíme vám palce, nedejte se, je to těžký post“. Z Moravy, to bol najväčší kôš, mi prišli klobásy, vína, všetko možné – „Magdičko, aby ste nehladovala“. Zo Slovenska prišlo len pár pozitívnych reakcií, ale  aj list od slovenskej roty vojakov, kde dopodrobna rozpisovali, ako ma zabijú. Aj náš vtedajší priateľ pán Vladimír Mináč sa na mňa pozrel a s neskrývaným opovrhnutím povedal – toto má byť veľvyslankyňa? Ale dnešná mediálna smršť, ktorá sa teraz prehnala nad mojou hlavou, je úplne iná. Odložila som si typické české aj slovenské reakcie, pretože 95 percent z nich bolo pozitívnych. To je na tom neuveriteľné. Doteraz bolo na niektoré moje výpovede 70 percent negatívnych reakcií, až hejterských, a zvyšok pozitívnych. Niežeby som nebola na anonymy zvyknutá, ale tento fenomén považujem za zaujímavý a poprosila som moju priateľku Oľgu Gyarfášovú, či to nechce spracovať.

Magda Vášáryová v Českej televízii

Ako mladej herečke vám chodili neznášanlivé listy?

Keď sa objavíte na prvej stránke časopisu, všetci psychopati sa ozvú a ja som pre nich dodnes veľmi príťažlivá. Možno preto, že som nikdy nebola miláčikom všetkých a vždy som otvorene hovorila svoje názory. Chudáci režiséri a predsedovia strán. Tak hovorím aj o probléme utečencov, ktorý sa stal zrazu problémom všetkých. Ja sa akurát zaoberám už tým, kde sa nenávisť, ktorú ľudia teraz cítia, vybije. Pretože na Slovensku nebudú mešity a nebude to ani tak, ako chce pápež, aby každá fara mala jednu sýrsku rodinu s deťmi. Na tých by sa mohli niektorí vyzúriť. Ako tú nenávisť spracujú? Ako sociologička si kladiem otázku, kde a na kom sa vyzúria. Obávam sa, že obeťou bude niekto z nás, tu na Slovensku. V našich dejinách sme to už zažili, aj vieme, aké je to nebezpečné. Hystéria sa už nedá zastaviť, už žije svojím životom, tetky sa boja, že ich budú znásilňovať, komunisti sa boja o kresťanské hodnoty a cirkevní hodnostári sú ticho.

V Českej televízii ste povedali, že kresťanstvo máme len ako folklór, že v skutočnosti nie sme kresťania, lebo sa neprejavujeme v zmysle kresťanských hodnôt. A hoci pápež povie „otvorte brány“, my ich neotvoríme. Nie je to aj chyba našich cirkevných hodnostárov?

Niektorí naši cirkevní hodnostári sa ešte stále nezmierili ani s druhým vatikánskym koncilom z rokov 1962 až 1965. Aj preto vypudili pána arcibiskupa Bezáka, preto nedovolili Antonovi Srholcovi roky byť kňazom. Biskupi sa dnes správajú, ako keby tiež museli vyhrať voľby ako Smer. Samozrejme, je veľa cirkevných charitatívnych organizácií, ktoré pracujú v tých najťažších podmienkach medzi utečencami, a to si treba vážiť. A my sa dnes pozeráme na nášho zamračeného premiéra, ako posiela slovenských vojakov na maďarsko-srbskú hranicu, aby nás bránili pred tými ženami s deťmi so zablatenými topánkami. Vraj nás pred nimi ochráni, pred ženami s deťmi! Kde sme sa dostali?

Dá sa s verejnou mienkou niečo robiť?

Vy novinári robíte, čo sa dá, brzdíte, pretože ste si uvedomili, aké je to nebezpečné. No už vás ľudia veľmi nepotrebujú. Hecujú sa sami na sociálnych sieťach.

Vidíte nejakú možnosť, ako to zastaviť?

Prezident urobil, čo mohol, niektorí politici vystúpili, vrátane mňa, aj keď riskujeme, že budú na nás na ulici pľuť. Keď som sa vrátila na začiatku v roku 1993 z Viedne, nielenže ľudia na mňa na ulici pľuli, ale ešte aj kopali do auta, v ktorom som sedela. Som zvyknutá na takéto reakcie. Ale zvolebnieva sa a to znamená, že ľudia sa viacej začínajú prejavovať. Nedávno pri hroboch na mňa jeden vyletel a kričal, aby takí idioti ako ja už odišli z politiky.

Magdaléna Vašáryová. foto N - Tomáš Benedikovič
Magdaléna Vášáryová. foto N – Tomáš Benedikovič

Ublíži Slovensku, ak bude Smer znovu vládnuť?

Dôležité bude, aká to bude vláda, a aj to, ako sa budú niektoré osobnosti správať a ako sa budú ozývať mimovládne organizácie. Dúfam, že zase nenaletia ako na „komplexnú reformu rómskej otázky“ pána ministra Kaliňáka. Z pohľadu histórie sú ďalšie štyri roky výzvou a otázkou, kam sa Slovensko zaradí. A zase Ficova smerácka sláva… pozrite sa, ako dopadol pán zakladateľ Mečiar. Plus 7 dní o ňom napísal článok, ktorý nazval Tárajko. Vláda je, samozrejme, dôležitá, ale nehádžme na ňu zodpovednosť za celý štát. Áno, rozhoduje o mnohom, ale o mnohom rozhodujeme aj my občania.

Napriek tomu, o čom hovoríme, kedy bolo na Slovensku najlepšie?

Teraz. Môj otec sa narodil za prvej svetovej vojny do biedy, bol ako vojak záložník v druhej svetovej vojne, v 50. rokoch bol proskribovaný, to bol čo za osud? A nedožil sa demokracie. Keď mi ľudia píšu a sťažujú sa, že tak zle ako teraz ešte nebolo „nigdá“ a že za komunizmu bolo lepšie, hneď im odpisujem: A kde žijú vaše deti? A oni odpovedia, že – no môj syn je v Británii a dcéra v Amerike. Ja sa ich pýtam – a vy ste ich tam pustili, do kapitalizmu? Do toho hrozného liberálneho sveta? A poradím im: Okamžite ich zavolajte a pošlite do Moskvy. Tam už je zase komunizmus. Ale to už im pripadá asi naozaj absurdné a viac sa neozvú.

Takto s nimi diskutujete?

Áno. A je to veľmi zaujímavé. Zrazu sa v takých výmenách objavuje to, čo je v strednej Európe veľmi charakteristické – schizofrenické myslenie. My, Stredoeurópania, chceme zjesť koláč už dnes a zároveň si ho chceme odložiť na zajtra. Ide o nedostatok logiky alebo precízneho uvažovania? Neviem, ako by sme sa toho mohli zbaviť. Ale nie je to len slovenská záležitosť, ale celej strednej Európy. Ale aby sme neboli takí negatívni, o tom, kam dlhodobo Slovensko pôjde, aj tak rozhodne malá ambiciózna skupina ľudí – napríklad ako voľakedy tí, ktorých dnes nazývame štúrovci. Na Slovensku v podstate nikto okrem priateľov o nich nevedel, nikto nesníval o slovenčine okrem nich a pozrite sa, čo dosiahli. Aj Trnavčania sa musia naučiť mäkčiť.

Kto tou skupinou môže byť dnes?

Môžu to byť ľudia okolo pána prezidenta, pretože má rešpekt a ľudia mu dôverujú. Som šťastná, že máme takého prezidenta. Môže to byť  združenie mimovládnych organizácií, ako keď sme bojovali, aby sme aspoň v poslednom prieskume dosiahli 51 percent preferencií za vstup Slovenska do NATO. Lebo bez NATO by sme dnes neboli v EÚ. Dodnes to niektorí nepochopili. Dôležité je, aby sa tí ľudia stretli, a potom ešte, aby všetci chodili voliť.

Takže neodchádzate z politiky znechutená?

Nie, prečo? Politika je správa vecí verejných, a keď už máme svoj štát, tak musíme robiť aj politiku. Chápem, že keď dieťa už v rodine počuje, že na vine všetkého sú vždy tí druhí, tak možno sa aj pri štúdiu politológie naučí, že to tak nie je, ale v krízových situáciách bude reagovať ako jeho rodičia. To tak je! Ale tých synov a tie dcéry vychovávame my, matky a staré matky, a na nás to je, zodpovednosť, ako ich vychováme. Či im vtlačíme do hlavy, že Slováci boli vždy a aj budú len malým, nevýznamným štátikom v strede Európy, bez ambícií, len obeť druhých, ako sa nám to snaží vtlačiť náš premiér, alebo si uvedomíme, čo sme dosiahli, a kriticky sa pozrieme na seba a svoju minulosť, prestaneme si klamať do očí a to nám narovná chrbtice. Napríklad by stačilo, keby sa dnešná mladá generácia opýtala svojich starých rodičov, odkiaľ majú tie strieborné príbory. Alebo komu patrili tie domy, v ktorých bývajú. To by bolo dobré sa spýtať, aby sme mali jasno.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie