Nový predseda PS Michal Šimečka: Pre Slovensko by bolo lepšie, ak by táto vláda dovládla

Podporte kampaň na 50 evakuačných sanitiek pre Ukrajinu od Nadácie otvorenej spoločnosti a Dárku pro Putina.

Michal Šimečka (38) je novým predsedom strany Progresívne Slovensko a podpredsedom Európskeho parlamentu. V rozhovore hovorí:

• čo ho formovalo v politike a koho volil v prvých voľbách,
• prečo pracoval pre Borisa Zalu zo Smeru a ako vnímal jeho stranu,
• čo si myslí o Eduardovi Hegerovi a jeho vláde,
• kto je jeho politický vzor a ako ovplyvnil jeho postoj k Hlasu
• aj ako ho ovplyvňuje, že jeho otec je známy novinár.

Ak sa nemýlim, v utorok máte narodeniny. Budete mať 38 rokov, predsedom politickej strany ste sa stali vo veku 37 rokov. Je to tak akurát na vedenie politickej strany?

Podľa mňa je to dobrý vek na vedenie politickej strany aj dobrý vek na politiku celkovo. Asi som mladší než niektorí iní predsedovia politických strán, ale zase nie o toľko. Je to vek, v ktorom súčasní predsedovia strán, ktoré sú vo vláde, už boli v parlamente a mnohí už boli predsedami svojich strán a lídrami opozície. Možno som aj rád, že som nebol v slovenskej politike až tak dlho ako niektorí kolegovia, lebo nemám niektoré zlozvyky a nánosy, ktoré sú so slovenskou politikou spojené.

Napríklad?

Napríklad – a týmto je PS podľa mňa výnimočné – máme trochu iný štýl, ako si riadime stranu. Nemáme jedného predsedu alebo predsedníčku, ktorý to založil, potom je tam naveky a na ňom to stojí a padá. Myslím si, že aj politika, ktorú sa snažím robiť v Európskom parlamente, je odlišná od tej, ktorú vidíme napríklad v koalícii alebo v dnešnom parlamente. Je menej o osobných útokoch a hádkach, celom tom divadle a viac o racionálnej diskusii a normálnej slušnej politike. Je to niečo, čo si z Európskeho parlamentu odnášam sem.

Mal som v štúdiu pred časom Richarda Sulíka a on povedal, že je to teda skôr riadna erózia, keď za päť rokov vystriedate štyroch predsedov. Povedal aj to, že s demokraciou by sa to nemalo preháňať a že stranu treba riadiť autokratickejšie.

Ja si to nemyslím a nebudem riadiť stranu ako Richard Sulík. Ale, samozrejme, nechcem im do toho nejako rozprávať. Oni majú svoje štruktúry a svoju stranu. A my tiež. U nás to tak nikdy nebolo. Ja vnímam to, že máme štvrtého predsedu, ako dôkaz, že PS je založené, stojí a aj padne na hodnotách, ktoré všetci zdieľame. Nie na jednom zakladateľovi, ktorý všetko kontroluje, ani na jednom predsedovi, ktorý rozhoduje aj o tom, aký kávovar sa kúpi.

Máte 38 rokov. To znamená dvadsať rokov dospelého života. Ak som to dobre spočítal, tak prvé voľby, na ktorých ste sa zúčastnili, boli parlamentné voľby v roku 2002. Koho ste volili a prečo?

Volil som asi SDKÚ. Nepamätám si všetky voľby, ale vtedy sa volilo SDKÚ.

Nie úplne každý, boli ľudia, ktorí volili Smer, a voľby vtedy vyhralo HZDS.

Podľa mňa som stopercentne volil SDKÚ.

A prečo? Lebo to bolo obdobie, keď Mikuláš Dzurinda mal za sebou už štyri roky premiérovania v širokej koalícii a vlastne bol vnímaný skôr ako kontroverzný politik.

Bolo to presne pred obdobím, keď sa rozhodovalo, či vstúpime do Európskej únie a NATO. Modernizačný a proeurópsky étos, ktorý SDKÚ niesla, bol pre mňa najsilnejším kritériom. Aj pre všetkých ľudí, s ktorými som bol vtedy v komunite. Tak sa to bralo, že voľba SDKÚ, respektíve tej časti politického spektra je voľba do Európskej únie a do NATO. Nakoniec to tak aj bolo.

Vtedy prvýkrát kandidoval so stranou Smer aj Robert Fico. Ten tiež hovoril, že Slovensko má ísť do Európskej únie, akurát nie s holými zadkami. Ako ste vtedy vlastne rozmýšľali o Robertovi Ficovi?

Od začiatku mi nebol sympatický a to sme ani nevedeli, čo všetko sa zo Smeru vykľuje. Vždy tam bolo niečo z autoritárskej politiky. Potom neskôr mi to začalo byť zjavné, že Smer na rozdiel od iných sociálnodemokratických strán v Európe v skutočnosti nie je o ideách alebo nejakom cieli pre spoločnosť, ale že je to výťah na koncentráciu moci a bohatstva. Všetko, čo potom nakoniec nasledovalo, aj spôsob, akým strana vznikla, akoby tomu napovedalo.

Pre západnú Európu bývalo – a možno ešte stále je – typickejšie, že mladí ľudia sú skôr zelení a ľavicovejšie orientovaní. Ja si pamätám obdobie nultých rokov na Slovensku. Tak ako ste aj vy povedali, 18-roční ľudia často volili SDKÚ, v podstate pravicovú stranu, ktorá potom presadila rovnú daň. Ako ste vtedy rozmýšľali o politike?

Ja som bol dieťa VPN a to výrazne formovalo, a doteraz formuje, ako uvažujem o politike. Mal som päť rokov, keď bola revolúcia. A keďže môj otec aj môj starý otec sa na tom zúčastnili, tak som už ako malé dieťa sedel a hral sa v priestoroch, kde VPN zasadala. Všade naokolo bol dym a ja som tam niekde ťahal nejaké malé auto. Čiže som to doslova nasával už aj bez toho, aby som o tom uvažoval alebo to vedel spracovať.

Neskôr, keď som bol tínedžer, definujúci moment bol boj proti Mečiarovi. Zaspával som počúvajúc Slobodnú Európu, Štefana Hríba a celú tú partiu, lebo to počúvali naši. Pamätám si aj ten žiaľ, smútok a zmar vo volebný večer v roku 1994. To mi utkvelo v pamäti, i keď som, samozrejme, nevedel úplne domyslieť dôsledky.

Čiže názorovo ste šli v línii rodiny? Neprišla mladícka rebélia a úplne iný politický názor, ako ste doma počúvali?

Nie.

Spomeniete si na politický postoj z mladosti, za ktorý by ste sa dnes hanbili, alebo ste sa minimálne posunuli veľmi ďaleko?

Nepamätám si na nijaký politický výstrelok z čias puberty.

V roku 2004 sa konali prezidentské voľby, ktoré boli zaujímavé tým, že do druhého kola postúpili Mečiar a Gašparovič. Vtedy ste boli voliť? Veľa ľudí sa rozhodovalo, či vôbec ísť.

Nepamätám si úplne presne, ale myslím si, že som bol voliť Gašparoviča.

Vyštudovali ste politológiu a v roku 2011 ste sa stali poradcom europoslanca Borisa Zalu, zvoleného za Smer. Čítal som si nejaké vaše rozhovory, kde ste povedali, že ste to brali ako výsostne odbornú spoluprácu, boli ste zahraničnopolitickým poradcom. Dá sa to oddeliť? V roku 2011 sme o Smere vedeli všeličo od Hedvigy Malinovej, ako ju ponižovali Robert Fico a Robert Kaliňák, videli sme nástenkový a emisný tender, vládu s Vladimírom Mečiarom. Dá sa ísť pracovať pre europoslanca z tejto strany a tvrdiť, že to je len odborné?

Ono to naozaj bolo čisto odborné. Ja som vtedy pracoval aj pre českého europoslanca Libora Roučka. Obidvaja boli v tom istom zahraničnopolitickom výbore v rámci tej frakcie. Libor Rouček bol dokonca podpredsedom europarlamentu a podpredsedom frakcie, mal na starosti celú politiku susedstva, rozširovania a zahraničné vzťahy EÚ.

To bola moja náplň práce, z toho som mal aj doktorát na univerzite v Oxforde a bolo to niečo, v čom som mal expertízu a mal som čo ponúknuť. Zvlášť v takých veciach, ako boli vzťahy EÚ s Ruskom, Tureckom či Balkánom. No moja podmienka bola, že nechcem mať nič spoločné so stranou Smer ani s českou ČSSD. A obaja to rešpektovali.

Rozumiem, že ste sa nezapájali do činnosti týchto strán, ale neprekážalo vám, že tam značka Smer za menom Borisa Zalu visí?

Rozumiem, že moji politickí oponenti na Slovensku to budú zneužívať, taká je, bohužiaľ, politická realita. No ja si za svojou odbornou robotou stojím. V podobne expertnej pozícii som potom pracoval pre českého ministra zahraničných vecí Lubomíra Zaorálka a istú chvíľu aj pre Zuzanu Čaputovú.

Nejde mi len o Smer, ale aj o tú trajektóriu. Zala, Smer – sociálna demokracia, aj keď karpatského typu. Rouček a Zaorálek českí sociálni demokrati. Neboli ponuky z iných skupín alebo bolo prirodzené, že ste robili pre sociálnych demokratov?

Vtedy som prijal ponuku preto, lebo šlo o zahraničný výbor. Rozhodoval som sa, či sa posuniem z akademického sveta, alebo pôjdem robiť ako mnoho mojich spolužiakov do biznisu či investičných bánk. Kľúčové pri spolupráci so všetkými ľuďmi, s ktorými som pracoval, bolo to, či sa zhodujeme v otázkach, ktoré súvisia s náplňou práce.

Teda?

Teda ako by mala vyzerať EÚ, ako by mala vyzerať európska zahraničná politika, aké silné má mať Únia zahraničné a bezpečnostné inštitúcie. Nie so všetkými vecami, ktoré sa v sociálnodemokratickej frakcii riešili, som súhlasil, ja som tam bol ako liberál. Ale fakt je ten, že európska sociálna demokracia bola v otázke európskej integrácie tá, ktorá vždy zastávala jasný postoj. Aj keď som mal problém s tým, že najmä pre nemeckú sociálnu demokraciu platilo, že ich porozumenie pre Rusko a vzťah s Ruskom boli väčšie, než bolo pre mňa komfortné.

Čiže európska sociálna demokracia nie preto, že by ste boli srdcom ľavičiar, ale preto, že boli jednoznačne proeurópski?

A ešte aj dodnes sú. V zahraničnom výbore to v tom čase fungovalo tak, že najbližšiu spoluprácu sme mali s Edom Kukanom (v tom čase europoslanec za SDKÚ vo frakcii Európskej ľudovej strany, pozn. redakcie), ktorý sa venoval presne týmto istým témam.

Nedávno ste o Smere napísali, že Slovensko potrebuje pravý opak tejto strany, lebo Fico „nemá problém hlasovať a chodiť na demonštrácie s fašistami, umožnil rozkradnúť stovky miliónov eur, býval u Bašternáka a sociálne sa správal jedine ak k Bödörovi, Kaliňákovi a Počiatkovi“. Bola doba, keď ste túto stranu považovali za akceptovateľnú? Napríklad v čase, keď Fico po voľbách v roku 2016 hovoril o potrebe byť súčasťou jadra EÚ?

Nikdy som tomu neveril. Smer je čisto oportunistická štruktúra s omnoho zhubnejším dosahom, než sme si mysleli v minulosti. To je prirodzené, lebo sme nemali všetky informácie, dnes už toho vieme oveľa viac. Keby to vtedy Ficovi vyhovovalo, tak by bol konzervatívec, presne ako Viktor Orbán. Ten bol na začiatku liberál a dnes už je krajná pravica.

To je podobný princíp, idey a ideológia sa dosadzujú podľa toho, čo je práve najvhodnejšie pre štruktúru, ktorej hlavným cieľom je koncentrovať moc a peniaze. Preto sa dnes Fico posunul do extrému k fašistom – myslí si, že mu to vyhovuje.

Fico už v roku 2016 kritizoval sankcie proti Rusku, napríklad na samite Európskej rady v Bratislave. Veľa vecí, ktoré dnes formuluje v oveľa radikálnejšej forme, hovoril aj vtedy. Bolo to v čase, keď ste robili pre Lubomíra Zaorálka a keď sa postoj strednej Európy k Rusku riešil veľmi aktívne. Urobila vtedy Únia chybu v prístupe k Rusku?

Áno. Mnohým to bolo jasné už vtedy, dnes už je to jasné asi každému. Sankcie mali byť tvrdšie, aj keď už vtedy mali byť bezprecedentné. No ich prijatie trvalo dlho a bolo zjavné, že na nich neexistuje zhoda, trvalo mesiace, kým Angela Merkelová vyrokovala kompromis. To všetko spolu s tým, že sa sankcie obchádzali cez Bielorusko a rôzne iné mechanizmy, povzbudilo Putina k tomu, že si myslel aj teraz, že reakcia Európskej únie bude slabá. Keby sme vtedy boli razantnejší nielen v otázke sankcií, ale aj v podpore Ukrajiny, bola by aj dnes Putinova kalkulácia iná. No vtedy ani americký prezident Barack Obama netlačil na razantnejšie sankcie.

Nevrátime sa k takému postoju postupne aj teraz? Šok z vojny vyprchá, prestaneme vnímať hrozbu z Ruska ako akútnu a my začneme byť v našich postojoch laxnejší?

Hrozí to. Všetci sme sa trochu dali upokojiť tým, ako rýchlo, razantne a jednotne zareagovala Európska únia v prvých dňoch. V tom je inak vidieť badateľný posun oproti roku 2014, ale aj oproti všetkým iným krízam, ktorými Európska únia prechádzala. No je fakt, že zároveň s tým zostali plyn a ropa mimo sankcií, a aj odstrihnutie od SWIFT-u sa netýkalo všetkých ruských bánk, ale len tých, s ktorými nerobíme biznis.

A odvtedy sme tempo výrazne zvoľnili. Ubehlo niekoľko týždňov a žiadne rázne kroky sa nedejú, hoci sme videli všetky tie zverstvá a vojnové zločiny, ktoré hraničia s genocídou. Po skúsenosti z roku 2014 je nesmierne krátkozraké myslieť si, že sa to nejako utrasie. Riziko väčšej eskalácie aj väčších masakrov na východnej Ukrajine, podľa mňa skôr rastie.

A čo s tým?

Kľúčové bude, čo urobí Olaf Scholz a nemecká sociálna demokracia. V Taliansku, Španielsku či vo Francúzsku sa politické elity aj verejná mienka presúvajú k tomu, že musíme pristúpiť k embargu na ropu a potom aj na plyn. Kľúčové bude, čo urobí Nemecko. To, že nás Orbán dnes vydiera vetom na embargo na ropu, sa deje len preto, lebo vidí, že ani Olaf Scholz v tom nie je taký dôsledný.

Kto vás v slovenskej debate o týchto témach najviac teší a kto najviac rozčuľuje?

Teší ma – a to musím oceniť, hoci som opozičný politik – že vláda v debate o tom, kam sa Slovensko má postaviť, robí dobrú robotu. Špeciálne premiér Heger, minister zahraničných vecí a minister obrany veľmi dobre rozumejú, v akom historickom momente sa nachádzame a čo sú slovenské záujmy.

Problém na Slovensku nie je v zahraničnopolitickej línii, ale v tom, ako to zvládame doma, napríklad integráciu ľudí utekajúcich z Ukrajiny. Tam sa to zadrháva. Čo sa týka zvyšku politickej scény, pozitívne ma prekvapilo, že sa dokonca aj Boris Kollár priklonil k tomu, že je dobré, aby sme na Slovensku mali posilnenú prítomnosť NATO.

Prítomnosť vojakov NATO na našom území podporil aj Pellegriniho Hlas.

Áno. V niečom nesúhlasím s postojom, ktorý má Richard Sulík, hlavne v dnešnej debate o rope. Mali by sme si priznať, že Slovnaft a MOL mali investovať oveľa viac, aby sme dnes boli lepšie pripravení a nemuseli bojovať o výnimky, ktoré sú vlastne v prospech jednej firmy. Lebo ja si nemyslím, že prinesú lacnejší benzín pre všetkých.

Eduarda Hegera ste pred mesiacom a pol prijali už ako podpredseda europarlamentu v Bruseli. Akým je premiérom?

Lepší než prechádzajúci.

Ako Igor Matovič?

To určite. Máme dobrý a korektný vzťah, premiér robí všetko pre to, aby koalíciu udržal pokope. No jeho najväčším bremenom je Igor Matovič a Boris Kollár. Stále majú vplyv, sú schopní rozbíjať vládne vzťahy a vládnutie paralyzovať. To je najväčšia slabina Eduarda Hegera ako jeho premiéra.

Možno sú Hegerovým bremenom, ale aj jeho parlamentnou väčšinou. Bez nich by mu zostalo pomerne málo poslancov. V reakcii na nevydanie Roberta Fica ste Eduarda Hegera vyzvali, aby Sme rodina z koalície vyhodil. K čomu by to viedlo?

To si musia spočítať oni. Boris Kollár celý posledný rok torpéduje vládu, jej programové vyhlásenie a najmä jej leitmotív, teda boj proti korupcii a čistenie inštitúcií od vplyvu Roberta Fica. Boris Kollár to v každom kroku a konzistentne torpéduje. Preto si myslím, že Sme rodina už malo byť z koalície preč, koniec koncov, vyzývali sme na to už minulý rok.

No znamenalo by to menšinovú vládu, v ktorej by sa ešte SaS a OĽaNO rozhádali na sociálnej pomoci pre rodiny. A možno by to smerovalo k predčasným voľbám. Vy si myslíte, že je to momentálne najlepšie riešenie pre krajinu? Teda koniec vlády a predčasné voľby?

Každý, kto to myslí so Slovenskom dobre, by si mal priať, aby sme v momente, keď máme vojnu, utečeneckú a inflačnú krízu, mali dobre fungujúcu vládu, ktorá dovládne do konca volebného obdobia. Ale ak sa ukáže, že spolu nevedia fungovať, tak potom čo s tým? Potom sa asi vláda musí rozpadnúť. Opakujem, bolo by dobré, vzhľadom na okolnosti, aby vláda dovládla…

…to vravíte napriek tomu, že ste predsedom opozičnej strany?

Vzhľadom na okolnosti, ale nie za každú cenu. Keď sa ukáže, že sú natoľko rozhádaní, že sa vláda rozpadáva, potom je lepšie mať predčasné voľby. Je to v zásade na nich.

Povedali ste, čo je lepšie pre Slovensko, no čo je lepšie pre Progresívne Slovensko? Mať voľby alebo strana potrebuje čas, aby ste vyzbierali peniaze na kampaň?

Takto som nad tým neuvažoval. Progresívne Slovensko je pripravené na predčasné voľby, ak by boli. No neviem odhadnúť, čo je pre nás výhodnejšie z taktického hľadiska.

V sobotu vás zvolili za predsedu Progresívneho Slovenska. Kam sa strana posunie, teda okrem toho, že mi poviete, že máte byť plnoformátovou stranou, čo ste už zopakovali viackrát?

Moja ambícia je posunúť Progresívne Slovensko, aby sme – okrem tém, kde nám voliči veria, že sme silní – boli tým, čo ste vraveli. Plnoformátovou stranou, ktorá má silný ekonomický a zdravotný program a má na to špičkových ľudí. Musíme presvedčiť voličov, že sa politika dá robiť inak. To je dnes výzva. Mnoho cieľov, ktoré má súčasná vláda v programovom vyhlásení či v pláne obnovy, je dobrých. Dá sa s nimi súhlasiť.

Problém je v exekúcii. Máme tu ustavičný chaos, hádky, nič sa nedoťahuje. Aj veci, ktoré sa prijímali v pláne obnovy, sú polovičaté a nikto už neverí, že sa to dá robiť normálne, civilizovane a kompetentne. Nejde len o to, že chcem, aby Progresívne Slovensko uspelo. Najbližšie voľby budú zlomové, budú o budúcnosti demokracie na Slovensku.

Prečo ste voličov o tom nepresvedčili za tieto dva roky? Prespali ste ich? Ja to nejdem pripisovať len vašej bývalej predsedníčke Irene Biháriovej, nakoniec, vy ste boli posledné dva roky podpredsedom strany tak ako Michal Truban, na ktorého si tiež viac spomínam cez motivačné podcasty a grilovania steakov než cez politickú prácu. V eurovoľbách v roku 2019 ste víťazili v mestách, ktoré vám o rok zobral Igor Matovič. No napriek nepopularite jeho vlády ste si ich nedokázali zobrať naspäť. Čo robíte zle?

Súhlasím, že naše ambície by mali byť vyššie aj vzhľadom na hrozbu výsledku volieb v roku 2024 a čo môžu priniesť. Ťažko sa mi to hodnotí. Viem si predstaviť, že aj za uplynulé dva roky sme mohli viac investovať do posilnenia odborných kapacít či nových ľudí. To všetko chcem ako novozvolený predseda robiť. Ale nechcem kritizovať, čo všetko sa podarilo alebo nepodarilo za bývalej predsedníčky. To by nebolo úplne férové.

Slovenská politika je do veľkej miery o lídroch, vždy to tak bolo. Môžete strhnúť masy? Čítal som si komentár na konzervatívnom portáli Štandard, kde Jaroslav Daniška napísal: „Šimečka nič nereprezentuje. Je to progresívny liberál, zastáva presne to, čomu v Bruseli verí každý čelný politik, novinár a úradník. Niektorí sú bývalí kresťanskí demokrati, niektorí sú liberáli, niektorí zelení, ale v skutočnosti sú jeden kartel.“ Ako beriete kritiku z úplne iného brehu politiky, kde o vás tvrdia, že pre slovenského voliča môžete byť príliš bruselský?

Ja som progresívny liberál. Súčasťou mojich hodnôt je viera v silnú Európsku úniu, lebo je to v najlepšom záujme Slovenska. Súčasťou mojich hodnôt je aj boj proti klimatickej kríze, lebo to je téma, ktorá sa nás týka všetkých. A áno, súčasťou mojich hodnôt je aj rovnosť a ľudské práva. Nechce sa mi veriť, že niekto môže tvrdiť, že to nie sú slovenské, ale nejaké bruselské hodnoty. Veď všetky sú súčasťou našej ústavy.

Hodnoty Progresívneho Slovenska sú rovnako slovenské ako európske, lebo sú súčasťou nášho emancipačného príbehu v dejinách a sú súčasťou našej štátnosti. Toto nie je problém. Problém je ukázať, že politika sa dá robiť inak, ako to predvádza Sulík či Matovič. Sem chcem priniesť skúsenosť z Európskeho parlamentu, kde sa dá uspieť tak, že viete viesť dialóg a dohodnúť sa. Aj s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíte.

To je ponuka, ktorú musí dať Progresívne Slovensko: odbornosť namiesto hádok. Ak mi niekto povie, že nikto taký sa nedá zvoliť, tak budem reagovať, že v prezidentských voľbách zvíťazila Zuzana Čaputová, ktorá niesla aj hodnoty, o ktorých hovorím.

Boris Zala raz o vás povedal, že na rozdiel od väčšiny vedenia Progresívneho Slovenska viete robiť politiku, respektíve že rozmýšľate politicky. V čom je podľa vás politické remeslo?

Ak mám nejaký politický vzor, bol by to americký prezident Barack Obama. Jeho víťazstvo v roku 2009 bolo pre mňa formatívne a nedávno som čítal jeho memoáre, ktoré vyšli asi pred rokom. Ukazuje remeslo politiky v podobe, ako by som ju chcel robiť, a trúfam si povedať, že sa mi to v niečom aj darí. Barack Obama presne vedel, čomu verí.

V niečom bol idealista, ale narážal na reálnu politiku a záujmy rôznych hráčov, ktorí v politike boli. A on sa to snažil skĺbiť. Trápil sa s tým, ale neodflákol to. Na každom kompromise, ktorý urobil, je vidieť, ako ho vážil na lekárnických váhach. Urobil chyby, samozrejme, aj vo vzťahu k Rusku. Ale bol to politik, ktorý sa snažil nachádzať balans medzi ideálmi a tým, čo je v politike možné. Som pevne presvedčený, že to je jediná cesta, ako uspieť.

S kým sa podľa princípu hľadania dohody aj s niekým, s kým nesúhlasíte, budete vedieť dohodnúť na Slovensku? Kde budú vaše hranice? Na sneme ste spomenuli, že si neviete predstaviť spoluprácu s Hlasom, ale povedzme že by bol Pellegrini v opozícii. Rokovali by ste s ním aspoň ad hoc o nejakých otázkach?

To teraz takto presne hovoriť nechcem. Po skúsenostiach spred dvoch rokov je naším cieľom dostať sa do Národnej rady. Všetky otázky, ktoré s tým súvisia, budeme riešiť potom. Úplne jasne sme ako strana zo spolupráce vylúčili Smer a fašistov, nových či starých, nech sú v rôznych stranách. Z komunálnej kampane sme vylúčili koaličnú spoluprácu so stranou Hlas a ja som za seba povedal, že si ju neviem predstaviť ani v parlamente, lebo človek musí niekde hľadať hranice medzi tým, čomu verí, že je správne, a nejakým pragmatizmom. Ja tú líniu v tejto chvíli kreslím takto.

Zaujímavé je, že pri tom pragmatizme nehovoríte o Borisovi Kollárovi a Sme rodina, teda o hnutí, ktoré vyhadzujete z vlády Eduardovi Hegerovi.

Ja ho nevyhadzujem, ja len vyzývam premiéra, lebo vidím, že Boris Kollár vládu ťahá ku dnu. Keby sa to udialo skôr a vláda by sa udržala, bola by podľa môjho názoru lepšia a vedela by lepšie presadzovať veci, s ktorými často súhlasím, ale vidím, že ich nevedia dotiahnuť do konca.

Ste synom editora a komentátora Denníka N Milana M. Šimečku, často to rôzni politici spájajú či kritizujú. Ako tento vzťah reálne vstupuje do vašej politiky alebo ju ovplyvňuje?

Opäť je to vec, ktorú budú zneužívať moji politickí oponenti. Taká je, žiaľ, politická realita. My máme s otcom dobrý vzťah, rozprávame sa o veľa veciach, aj o politike. Ale skôr o tej európskej, o politike so širším presahom do budúcnosti, nie o domácej. Ale tým sa to pre mňa končí. Ja som v politike sám za seba.