Poslankyňa a záchranárka z Mariupola: Najviac sa bojíte zajatia. Dcére som povedala, nech si pred vojakmi skryje tvár
Mariupolská poslankyňa a dobrovoľná záchranárka Kateryna Suchomlynova strávila v Rusmi obliehanom meste 21 dní. Odišla z neho 16. marca, odvtedy cestuje po európskych krajinách a vyzýva na záchranu Mariupola. Jej svedectvo uverejňujeme v prvej osobe.
Jasné, všetci sme si uvedomovali hrozbu vojny a snažili sme sa pripraviť, ako sa len dalo. Viete, ako sa hovorí, že keď nechceš vojnu, pripravuj sa na ňu? Presne to sme robili aj my. Ľudia sa učili základy prvej pomoci, zisťovali, kde sú protibombové úkryty, chystali zásoby jedla – všetci sa snažili byť oporou pre svoju rodinu.
Ale kto by sa dokázal pripraviť na to, čo nasledovalo?
Hoci som od roku 2016 dobrovoľnou záchranárkou a už som videla veľa strašných vecí, nikto z nás neočakával to, čo sa začalo 24. februára. Bola to nočná mora, s ktorou vôbec nikto nerátal. Aj keď sa pozriete na tie najdesivejšie filmové horory a dokumenty o hrôzach druhej svetovej vojny, to, čo prišlo koncom februára, bolo oveľa desivejšie.
Ako si môžete predstaviť vojnu? Ako totálne bombardovanie. Psychologicky sme na to boli aspoň trochu pripravení, lebo Mariupol žil osem rokov v susedstve vojny – výbuchmi nás len tak neprekvapíš. Aj preto sme na začiatku nepanikárili a mnohí ľudia zostávali aj naďalej v meste. Jednoducho za tie roky vojny sme už boli dosť odolní.
Žiaľ, ani vedenie krajiny nepredpokladalo, že vojna môže mať až takéto rozmery. Všade vládlo klamlivé ticho pred búrkou. Hovorili sme si „áno, sme pripravení“, „jasné, nepanikárime“, „áno, 5 alebo aj 10 dní bombardovania určite zvládneme“.
Všetci sme sa naučili schovávať ako myši do tých najbezpečnejších miest v našich domovoch a pivniciach. Ale nikto nerátal s totálnym bombardovaním, ktoré by trvalo viac ako mesiac.
Bez jedla, vody aj tepla
My sme žili na ľavom brehu Mariupola, ktorý je riekou odčlenený od hlavnej časti mesta na pravom brehu. Od prvého dňa vojny nás začali bombardovať. Od rána do večera, každý deň v týždni, nonstop.
Prvý týždeň sme ešte s pomocou polície vyvážali seniorov a imobilných ľudí zo štvrtí, ktoré boli ako prvé zasiahnuté bombardovaním. Bol február, vonku mráz a mnohí ľudia zostali bez okien.
Boli to hlavne osamelí seniori, ktorí nedokázali odísť sami. Nachádzali sme ich
