Apológia menšiny
Práve menšina – vždy a všade – sa ukázala ako symbol ľudského ducha, záruka budúcnosti.
Autor je ruský dramatik, satirik, scenárista, publicista, toho času emigrant
„Hlavnou cnosťou našich ľudí je, že sa nehýbu,“ sformuloval predminulé storočie ruský publicista Bašuсkij. „Krajina otrokov,“ zopakoval istý Lermontov…
A boli to nádherné časy! Éra úplnej jednoty medzi ľudom a vladárom. Menšina, ktorá tajne uctievala Západ a snažila sa zbaviť Rusko jeho národnej identity (tá spočívala najmä v tom, že sa nehýbala), bola v tom čase už definitívne porazená a vďačná väčšina sa ponáhľala pásť pri nohách…
Mená tých, ktorí padli, poväčšine nie sú známe. Len pretvorený Nestor Kukoľnik, ale aj toho si pamätáme ako autora apolitického Škovránka. Nebyť Glinku, vystrašený tvorca drámy Ruka Najvyššieho spasila vlasť by upadol do zabudnutia…
Ale Lermontov – ten je tu živý ako nikdy predtým so svojou zvláštnou, osobitou, nervóznou a žlčovitou láskou k Vlasti. Láska – napriek ťaživému poznaniu jej histórie a mravov, láska – „pre čo, neviem ani sám“… A hľa – v škole sa to stále učí! (Mimochodom, mal by byť z učebných osnov odstránený. Čo je to za propagandu „zvláštnej“ lásky v ére triumfu normatívnej lásky?)
A predsa.
Práve menšina – vždy a všade – sa ukázala ako symbol ľudského ducha, záruka budúcnosti. Jej príslušníci vytiahli svoje národy z ich stádovitého bytia v „malom“ čase do veľkého, všeľudského; do bieleho svetla – zo zúženého tunela okolností…
Väčšina sa týmto okolnostiam (akýmkoľvek!) prispôsobuje, menšina sa ich snaží zmeniť. Poetickými úvahami, intelektuálnymi analýzami, veľkými objavmi, geniálnymi vynálezmi…
