Denník N

Je čas ísť do Benátok

Sníva sa nám alebo sa snívame my?

Autor je výtvarník

Na benátskom bienále sa brodím československým pavilónom v Giardini, ktorý je napustený po kolená vodou z lagúny. Zbieram biele škrupiny vajec a vkladám ich do seba. Keď ich vynesiem von, na mramorovom stole, kam ich vykladám, sedí dievčatko s copmi, hompáľa nohami a je z papierového kornútka čerešne, vypľúvajúc kôstky ďaleko od seba.

V obľúbenom bistre na začiatku Via Garibaldi sedia Jirka Ševčík, Miro Marcelli a Jonas Mekas, dávam si s nimi Spritz con Bitter a kávu. Jirka sa chváli, že konečne predal ten kameňolom po otcovi a Miro ukazuje Jonasovi knihu o sexuálnom živote Immanuela Kanta, prichádza William Kentridge ťahajúc za sebou veľké krajčírske nožnice na špagáte, za nimi kráča nos.

Niekto spieva – pekná spoločnosť.

Idem sám po prázdnej pláži na Lide, v parku Grand Hotela des Bains som zakopával tie naštósované škrupiny, vyliahnu sa z nich korytnačky. Ponáhľam sa, aby som stihol koncert v hangári na letisku, hrajú Scissors Sisters, prichádzam včas, pred letiskom už prebieha hustá party, hrajú Gogol Bordello.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie