Je čas ísť do Benátok
Sníva sa nám alebo sa snívame my?
Autor je výtvarník
Na benátskom bienále sa brodím československým pavilónom v Giardini, ktorý je napustený po kolená vodou z lagúny. Zbieram biele škrupiny vajec a vkladám ich do seba. Keď ich vynesiem von, na mramorovom stole, kam ich vykladám, sedí dievčatko s copmi, hompáľa nohami a je z papierového kornútka čerešne, vypľúvajúc kôstky ďaleko od seba.
V obľúbenom bistre na začiatku Via Garibaldi sedia Jirka Ševčík, Miro Marcelli a Jonas Mekas, dávam si s nimi Spritz con Bitter a kávu. Jirka sa chváli, že konečne predal ten kameňolom po otcovi a Miro ukazuje Jonasovi knihu o sexuálnom živote Immanuela Kanta, prichádza William Kentridge ťahajúc za sebou veľké krajčírske nožnice na špagáte, za nimi kráča nos.
Niekto spieva – pekná spoločnosť.
Idem sám po prázdnej pláži na Lide, v parku Grand Hotela des Bains som zakopával tie naštósované škrupiny, vyliahnu sa z nich korytnačky. Ponáhľam sa, aby som stihol koncert v hangári na letisku, hrajú Scissors Sisters, prichádzam včas, pred letiskom už prebieha hustá party, hrajú Gogol Bordello.