Denník N

Vety, ktoré nemajú začiatok ani koniec. Cenu Dominika Tatarku získal básnik Erik Jakub Groch

Erik Jakub Groch. Foto N – Andrej Bán
Erik Jakub Groch. Foto N – Andrej Bán

Ocenenie autorovi udelili za zbierku poézie Viety.

Viety. Novotvar zložený zo slov vietor a vety. Sú to „vety v pohybe“, vysvetľuje nám autor. Vety, ktoré sa vznášajú a nebažia po finálnom význame. Vety, na ktoré si treba počkať. Niekedy dni, inokedy mesiace či dokonca roky.

Počkal si na ne básnik, vydavateľ a knižný grafik Erik Jakub Groch. V zbierke s rovnakým názvom zhrnul svoju tvorbu posledných rokov. A za svoje Viety (Skalná ruža, 2021) získal Cenu Dominika Tatarku za rok 2021.

Ocenenie sa udeľuje od roku 1994, medzi doterajších laureátov patria napríklad Pavel Vilikovský, Mila Haugová, Alta Vášová, Tomáš Janovic či Ľubomír Longauer.

Od veršov k vetám

Vety nie sú tým, čo by sme od básnika očakávali. Predstavujeme si, že jeho úlohou sú verše. Poslušné riadky básní uložené do slôh, viazané rýmom či aspoň rozoznateľnou témou alebo príbehom. Aj v Grochovej skoršej tvorbe klasické verše nájdeme.

Teraz tu však máme vety. Samostatne stojace či až tróniace útvary, navzájom oddelené belosťou priestoru „medzi“. Oči kĺžu po básňach, no rýchlo sa zabrzdia pri každej jednej vete. Cítiac, že je tam čo robiť.

Sú to zápisky zenbudhistu, mystika alebo systematického filozofa?

Vykročenie z mantinelov verša akoby signalizovalo, že tu ide o väčšiu ambíciu. A zároveň o vzdanie sa akýchkoľvek ambícií. Protiklad? Pre Grocha nie. Jeho vety môžu hovoriť čosi úplne zásadné, ich zapisovateľ pritom môže zároveň tvrdiť, že nie je ich pánom: „Vyplavujú sa samy od seba, z pamäti, z podvedomia, z driemajúcich zdrojov,“ píše v komunikácii s Petrom Borkovcom.

„Výber slov je prírodný výber,“ zaznieva hneď na začiatku zbierky. Podnety neprichádzajú len zvnútra, ale aj zvonku. „Hlasy sa miešajú tak, že ich rozlíšim až po mnohých rokoch,“ tvrdí básnik.

Čakanie v ústraní

Básnik Erik Jakub Groch sa formoval v prostredí miniatúrnej scény košického undergroundu so silným napojením na českú neoficiálnu kultúrnu scénu. November 89 ho cez aktivity Občianskeho fóra dokonca na chvíľu vtiahol do premeny spoločenského zriadenia.

Politická očista a reforma krajiny však nebola parketa, na ktorej by mal zotrvať. Nakoniec to nebola ani živá kultúra a tep mesta. Grochove kroky smerovali do dedinskej samoty pri Levoči.

To je miesto, odkiaľ aj dnes prehovára, tam čaká na verše a na vety. Je to útočisko, ktoré

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie