Prečo sa mi v Keni neupravila krv? Po mesiaci jedenia ugali mi pomohla rada trénera Mateja Tótha

Ja verzus cukor 0:1.

Nech som sa v Keni akokoľvek snažil, keď po dvoch aklimatizačných týždňoch prišli ťažké tréningy, musel som si priznať, že ich bez cukru úplne nezvládam. A nemyslím teraz prírodný cukor – v banánoch, v melónoch či mangu sme ho mali každý deň prebytok –, hovorím o umelých sladidlách, aké poznáme zo Západu.

Cítil som, že je čas na keks či sladenú vodu a potreba prijať ich bola stále akútnejšia. Ako potvrdzujú odborníci, túžba prijať rafinovaný cukor je takmer vždy hra mozgu, nie reálna potreba organizmu, no možno práve preto hru vyhrávajú len tí najsilnejší. Po jednom z tréningov prišiel moment, keď som k nim nepatril. V Itene som zašiel do najväčších potravín, aké tu majú, a hľadal som niečo, čo by chuť na sladké ukončilo. S prekvapením som však zistil, že to nie je taká jednoduchá úloha, ako som očakával.

Ako som už spomínal, Iten síce stále nemôžeme označiť za moderný, ale zároveň je na africké pomery dostatočne vyspelý a rýchlo si osvojuje pokročilé výdobytky zo zahraničia. Turné po itenských potravinách však ukázalo, že „moderná“ strava sem ešte nedorazila. Žiada sa povedať, že našťastie.

Tak ako v najväčších potravinách, aj v ostatných menších obchodoch sladkosti takmer nepredávali. Našli ste napríklad lekvár či nátierku z čokolády, klasické cukrovinky tu však chýbali. Keksy reprezentovalo čajové pečivo, sladké vody boli zastúpené v podobe džúsov. V celom Itene som našiel len tri produkty, ktoré poznám aj z domu, a ak si ich dám, mám pri tom výčitky – Coca-Cola, tyčinka Snickers a keksy Oreo. Netuším prečo práve a len tie, nimi sa však zoznam sladkostí v meste začínal aj končil.

Roztrhol som modrý obal a vypočul mozog. Túžba po sladkom bola aspoň na určitý čas preč.

Responderi a nonresponderi

Na druhej strane podobné hľadanie sladkostí bolo počas mesiaca v Itene skôr výnimkou, inak som sa snažil jesť tak ako domáci bežci. Konzumovať hlavne zeleninu, ovocie, a ak som si dal mäso, pochádzalo z okolitých fariem. Veril som, že aj to pomôže k pozitívnej zmene krvného obrazu.

O to väčšie bolo moje rozčarovanie, keď som na 10. deň po návrate z Kene pozeral na výsledky z laboratória. Na prvý pohľad sa totiž zdalo, akoby som žiadne sústredenie neabsolvoval. Rozhodujúce parametre, ktoré mali indikovať lepšiu schopnosť krvi transportovať kyslík po tele, nevykazovali žiadne zlepšenie. Skôr naopak.

Hodnoty pri červených krvinkách, železe aj hemoglobíne dokonca mierne klesli. Najviac ma však sklamali retikulocyty. Ide o mladé červené krvinky, ktorých objem mal vplyvom vysokej nadmorskej výšky jednoznačne stúpnuť. Odber však ukázal pokles, a to až o približne tretinu. Jediný signifikantný posun k lepšiemu sa ukázal pri feritíne, teda množstve zásobného železa, ktoré stúplo o takmer 40 percent.

Keď som zisťoval možné príčiny iného výsledku, v aký som dúfal, našiel som niekoľko štúdií, ktoré ukazujú, že ani vydarený tréningový pobyt vo vysokej nadmorskej výške nemusí zákonite garantovať želané zmeny v krvi. Odpoveď organizmu na vysokohorský pobyt je výsostne individuálna a už výskum z roku 1997 hovorí o takzvaných responderoch a nonresponderoch. Myslí tým ľudí, ktorí na vysokú nadmorskú výšku reagujú pozitívne, a takých, u ktorých sa prejaví len minimálne, respektíve záporne.

„Zrejme budem patriť k nonresponderom,“ volal som sklamaný trénerovi Štefanovi Merešovi, ktorý sa ma snažil upokojiť tým, že môže ísť aj o falošnú anémiu. Tá sa často objavuje pri vytrvalostných športoch, keď sa vplyvom fyzickej aktivity zvýši celkový objem krvnej plazmy, a môže sa preto zdať, že v krvi akoby došlo k zriedeniu jej komponentov vrátane železa či červených krviniek, aj keď v absolútnych číslach mohol ich počet narásť. Tréner Mereš následne dodal, že na overenie tejto hypotézy by bola potrebná návšteva hematológa, a sľúbil, že sa na moje výsledky spýta aj iných trénerov, ktorí majú s pobytom nad 2000 metrov bohatšie skúsenosti.

Tréner Mateja Tótha mal pravdu

Z odpovedí, ktoré dostal, ma najviac povzbudila tá od chodeckého trénera Mateja Spišiaka, ktorý so svojím zverencom Matejom Tóthom a aj počas vlastnej chodeckej kariéry zažil desiatky sústredení vo vysokej nadmorskej výške. K výsledkom krvných testov napísal, že nie sú žiadnou tragédiou a netreba ich preceňovať.

Dodal, že aj Matej Tóth dosiahol najlepšie výkony vtedy, keď krvné parametre ukazovali priemerné, niekedy aj podpriemerné čísla. Stalo sa to aj v sezónach, keď absolvovali sústredenie v stredných a následne vo vysokých horách, presne tak, ako to predpisujú atletické poučky.

Tréner Spišiak ma ubezpečil, že nemusí ísť o žiadnu zdravotnú chybu, ktorá by mala viesť k zhoršeniu výkonnosti, pretože krvný obraz ovplyvňuje celá škála faktorov. Odporučil, aby som sa pri hodnotení bežeckého sústredenia viac zameral na osobné pocity a sledoval aj iné ukazovatele ako krv. Napríklad frekvenciu srdca, hladinu laktátu či ďalšie parametre. Ak by som sa cítil zle, potom by to bola otázka na lekára, inak nebol dôvod na paniku.

Ďalšie dni dali Matejovi Spišiakovi za pravdu. Niežeby to po návrate bolo zlé, no po troch týždňoch, keď by sa mal efekt vysokohorského sústredenia prejaviť naplno, som sa začal pri behu cítiť výnimočne dobre. A bol to výborný pocit.

Netreba si pod ním predstavovať nič surreálne, išlo skôr o jemné detaily, no keď človek robí určitú aktivitu roky a venuje jej stovky hodín, podobné nuansy spozoruje pomerne ľahko. Najzreteľnejšie som si ich uvedomoval na členitých úsekoch, ktorými som bežal niekoľko sto ráz, a dokážem preto predpokladať, ako veľmi ma to či ono stúpanie unaví. Náhle však bola únava citeľne menšia a stúpanie často akoby ani neexistovalo. Podobné pocity poznám z dní, keď mám v čase vrcholiacej atletickej sezóny najlepšiu formu, tentoraz však boli ešte intenzívnejšie.

Že by k tomu pomohla aj kenská strava?

Ugali, tajomstvo kenského úspechu?

Minimálne v Itene platilo, že domáci bežci konzumovali zdravé, prírodné jedlá bez priemyselných farbív, pridaného cukru či nezdravých tukov. Ak by aj po takejto strave túžili, museli by zájsť do Eldoretu. V polmiliónovom meste už striedmej africkej kuchyni konkurujú potraviny zo Západu, čo opäť dobre ilustruje počet sladkostí. Ak som v Itene našiel tri druhy cukroviniek, v Eldorete ich bolo stonásobne viac. Bez preháňania. V lepších obchodoch – zatiaľ ich nie je veľa – by ste regály nerozoznali od tých v Európe.

V Itene však ešte stále dominuje domáca farmárska strava a platilo to aj na ubytovaní, kde sme trávili tréningový mesiac. Raňajky tvorila praženica s cibuľou, sladkým variantom bola hrianka s arašidovým maslom a banánom.

K najčastejším hlavným jedlám patrila ryža so šošovicou alebo s hrachom, zemiaky s fazuľou alebo kapustou či cestoviny s kuracím mäsom. Rajčiny, cibuľa a cesnak boli k dispozícii vždy, rovnako ako všadeprítomné banány. Nechýbali ani tradičné kenské jedlá ako čapátí – niečo ako slaná palacinka, či sukuma – zelená rastlina podobná kelu – a, samozrejme, kenské národné jedlo ugali.

Na ugali som bol pred príchodom do Kene obzvlášť zvedavý, keďže som o ňom čítal ako o tajomstve kenského bežeckého úspechu a aj tunajší vytrvalci často žartovali, že sú najlepší práve vďaka svojmu národnému jedlu. O to väčším prekvapením bolo spoznanie toho, ako ugali chutí. Respektíve, budem úprimný, ako nechutí.

Ugali nie je nič viac a nič menej ako zmes kukuričnej múky a vody. Múka sa varí vo vode dovtedy, kým nevznikne biela lepkavá kaša hustotou podobná tej, akú u nás robíme zo zemiakov. Keď kaša stuhne, dá sa krájať a práve tak zvyčajne putuje na tanier.

Kaša však nemá takmer žiadnu chuť. Aspoň my Európania sme mali ten pocit. Akoby sme jedli nedochutenú prevarenú krupicovú kašu. Ak sme aj nejakú chuť rozpoznali, zdala sa nám mdlá a nevýrazná, v úplnom rozpore s tým, ako jedlo vnímajú Keňania. Tí tvrdili, že ugali je sladké, a aj preto ho majú tak radi.

Keď som neskôr v potravinách v Itene márne hľadal sladkosti, napadlo mi, či aj častá konzumácia umelých sladidiel nebude dôvodom, prečo jemnú chuť ugali už nevnímam ako sladkú. Odpoveď som hľadal aj v odborných štúdiách, tie to však nepotvrdili. „Rýchle občerstvenie fyzicky neovplyvňuje chuťové poháriky, ale môže ovplyvniť chuť a preferencie jedla,“ povedala na základe rozsiahleho výskumu odborníčka Linda Bartoshuková z americkej Yalovej univerzity.

Mimochodom, keď spomínam odborníkov, jeden z nich prišiel zo Švédska do Kene, aby analyzoval zloženie ugali. „Hovoril som mu, nech si domov zoberie, koľko chce, tvrdil však, že ho musí variť v tejto nadmorskej výške, v kenskej vode a v kenských hrncoch,“ hovorí írsky misionár Colm O’Connell v knihe Behanie s Keňanmi. A čo zistil? „Absolútne nič.“

Vajce nejem, z toho sa priberá

Aj keď je stravovanie v Itene zo zdravotného hľadiska takmer ukážkové a choroby ako obezita a cukrovka sa tu vyskytujú len minimálne (podľa oficiálnych dát, ktoré mapujú obezitu vo svete, sa u kenských mužov obezita vyskytuje v 2,9 % prípadov, na Slovensku je to 21,7 %, u mužov z USA 36,4 %), keď hovoríme o vrcholovom športe, kenská strava má aj limity. Ani profesionáli si totiž často nemôžu dovoliť výživové doplnky či iónové nápoje, ktoré by im pomohli k ešte lepším bežeckým výkonom. Prípadne sú uvedené suplementy v krajine nedostupné. V Keni to priznali viacerí bežeckí tréneri, keď som sa ich pýtal na medzery v potenciálnom kenskom napredovaní.

Kenská striedma strava z miestnych polí a fariem je bezpochyby výborným a zdravým základom pre (športový) život, pre profesionálov však nie vždy úplne stačí, čo úzko súvisí s tunajšou nižšou životnou úrovňou. A potvrdzuje to aj odborník z USA Jason Karp: „Je to ďalšia oblasť nespochybniteľného potenciálu… Ak by mali individuálny tréning, ako aj peniaze, vďaka ktorým by mohli jesť viac a kvalitnejšie, obloha by bola pre nich limitom. Určite by každý nebol ako Eliud Kipchoge, ale veľké množstvo z nich by sa dostalo na top úroveň.“

Medzi kenskými bežcami ma zaujalo aj to, že hoci jedia minimálne množstvá, svoju stravu a postavu si pozorne strážia. Občas až zbytočne úzkostlivo. Ako napríklad Justine Kiplagat, bežec, ktorý každé ráno po tréningu uvarí v malom dome vajcia a vyráža do ulíc, aby ich predával. Za jedno predané vajce zarobí v prepočte šesť centov, deň je úspešný vtedy, keď predá sto vajec. Jedno ráno som sa k nemu pridal a pri čakaní na potenciálnych kupcov sa priznal, že často býva hladný. Vajce si však dať nechcel, lebo „z toho sa priberá“. Na raňajky sme preto zašli na melón.

A čo hrozí Keňanom, keď do Itenu dorazí strava zo Západu? Rozprávať by o tom vedel Paul Chelimo, medailista z posledných dvoch olympiád, rodák z Kene, ktorý sa v roku 2010 presťahoval do USA a dnes Spojené štáty reprezentuje. Chelima som stretol na pretekoch v Eldorete, a keď som sa pýtal na začiatky v Amerike, neubránil sa smiechu. Počas prvých mesiacov poriadne pribral a stálo ho veľa námahy, kým sa vrátil do formy, s akou pricestoval z Kene.

Kávu nepijú, radšej čajové listy v mlieku

Je to svojím spôsobom paradox. Máme všetky materiálne prostriedky na bežecké napredovanie, no chýba nám bežecký talent. Keňania ho majú na rozdávanie, no životná úroveň im často nedovolí rozvinúť ho naplno.

Aj ja som toho príkladom. Keňa mi naplno ukázala, že nikdy nebudem takým vytrvalcom, akých tu behajú stovky, no zároveň som videl, že ani neprekonateľné prekážky nie sú dôvodom vzdávať sa. Nakoniec, to som ani neplánoval.

Do Afriky som cestoval v snahe bežecky sa posunúť, a keďže mesiac dopadol po športovej stránke dobre, vracal som sa so smelými ambíciami.

Vďaka pozvoľnému úvodu mi vyšla aklimatizácia a neskôr som aj náročnejšie tréningy zvládol bez problémov. K produkcii červených krviniek, a teda aj k lepšej vytrvalosti mala pomôcť vysoká nadmorská výška a výhodou mala byť aj kenská prírodná strava.

Navyše na rozdiel od Keňanov som mal k dispozícii všetky potrebné vitamíny a minerály a takisto železo. S jeho množstvom mám permanentný problém – u vytrvalostných bežcov nič výnimočné – a potvrdili to aj krvné testy pred odletom do Kene. Preto som železo suplementoval každý deň, pre lepšie vstrebávanie spolu s vitamínom C, a dúfal som, že sa vďaka tomu krvný obraz upraví.

Dokonca som úplne vynechal kofeín, ktorý vstrebávanie železa limituje. Aj keď mám kávu veľmi rád, v Keni som si ju dal len raz. Na prekvapenie to nebol až taký problém, pretože miestni kávu takmer nepili. Radšej si uvarili kenský čaj, a to tak, že čajové listy prevarili v kravskom mlieku. Keďže som vyrastal na dedine, kde sa každé ráno začínalo šálkou priamo z maštale, kenský čaj si ma rýchlo získal.

Aj nevýrazné ugali – inak skvelý zdroj pre bežcov takých potrebných sacharidov –, som si dal vždy, keď bolo v kuchyni. Takže takmer každý deň.

A ako sa sústredenie prejavilo na bežeckých výsledkoch? Hneď na prvých pretekoch na dráhe sa mi podarilo v behu na 3000 metrov zlepšiť si osobný rekord o takmer 10 sekúnd (8:27,5 s) a následne vyhrať halové majstrovstvá Slovenska na 1500- aj na 3000-metrovej trati. Chystal som sa aj na marcovú Majcichovskú desiatku, čo sú vzhľadom na ideálny profil trate najkvalitnejšie cestné preteky na 10 kilometrov na Slovensku, pre pandémiu ich však presunuli. Ako náhradu som absolvoval iný beh na 10 kilometrov, a hoci mal náročný členitý profil, výsledný čas nebol ďaleko od osobného rekordu. Navyše pocity pri behu boli opäť výborné.

A ešte jeden návrat ku krvným testom. Na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave dokončovali veľkú štúdiu na slovenských bežcoch, a keďže som bol jej súčasťou, dostal som sa k ďalším krvným výsledkom. Odber bol na 40. deň po návrate z Kene a namerané hodnoty boli porovnateľne lepšie ako tie po desiatich dňoch.

Je preto pravdepodobné, a upozorňoval ma na to aj tréner Spišiak, že som prvý odber absolvoval príliš skoro. Navyše súčasťou výskumu na FTVŠ boli aj výkonnostné testy na bežiacom páse, ktoré tiež dopadli veľmi dobre. Ak by som preto mal mesiac v Keni hodnotiť výlučne zo športového pohľadu, jednoznačne sa oplatil. Záleží však na tom?

Bude to dlhá cesta

V kontexte toho, čo som v Keni videl a zažil, mi naháňanie sa za osobnými rekordmi pripadá trochu malicherné. Či sa zlepším alebo nezlepším, či vyhrám alebo prehrám, môj bezstarostný život sa tým nijako nezmení. Keňanom však ide o všetko. Ak sa v silnej bežeckej konkurencii nepresadia, takmer určite zostanú žiť v chudobe.

Kým pre väčšinu z nás je beh prežitok, Keňania behajú pre život. Pre lepší život, v ktorom sa nebudú musieť strachovať o to, či budú mať čo jesť na druhý deň.

Samozrejme, nechcem tým povedať, že pre to, čo som videl v Keni teraz, prestanem behať alebo stratím chuť zlepšovať sa. To určite nie. Akurát mi neublíži, ak si po nevydarených pretekoch či po zbabranom tréningu pripomeniem, že behám hlavne pre radosť, nie preto, že od toho závisí život mňa a mojej rodiny.

A aký bude ďalší osud Itenu? Trend z uplynulých rokov naznačuje vzostup. Malé mesto dynamicky napreduje, modernizuje sa a jeho obyvatelia si rýchlo osvojujú výdobytky zo zahraničia. Pribúda tu stále viac murovaných domov, teplá voda už nemusí byť len fikciou a prekvapí aj kvalitný mobilný internet. Je pozoruhodné, aký presah môže mať šport, keď dokáže generovať taký progres. Platí totiž, že nebyť behu, Iten by bol zrejme dodnes len križovatkou dvoch poľných ciest.

Ešte zásadnejšou otázkou však zostáva, či sa systém podarí nastaviť tak, aby sa prostriedky, ktoré beh vytvára, dokázali vrátiť k tým, ktorí by si ich zaslúžili najviac – k bežcom a bežkyniam. „To je veľmi ťažké predpovedať,“ zamyslel sa Jason Karp.

Dôležité podľa neho bude, ako na novú situáciu zareaguje Kenská atletická federácia a ako využije peniaze, ktorých objem bude bezpochyby narastať. Podľa amerického odborníka by bol ideálnym systém, ktorý efektívne podporí mladé talenty a zároveň zabezpečí čo najväčšiemu počtu bežcov zárobok na živobytie. „Je však zrejmé, že to bude dlhá cesta.“