Keď je výhodou byť hluchý a starý. Do pivnice to aj tak nestíhame, hovoria ľudia, ktorí prežili ruský útok v domove dôchodcov
Povedali mu, že musí mŕtvych zakopať na záhrade domova. Nechcel. Naložil telá do auta a šiel smutným pohľadom uplácať pracovníkov márnice. Keď to urobil po prvý raz, cítil úzkosť. Po druhý raz už nie… Riaditeľ geriatrického centra v ukrajinskom Černihive nechcel svojim klientom spôsobiť väčšiu traumu než ruskí vojaci.
Tretí deň po tom, čo ruské vojská prekročili hranice Ukrajiny neďaleko severoukrajinského Černihiva a rýchlo dosiahli okraje mesta, prestala fungovať elektrina. Vo februári je tu šero po celý deň. Tí, ktorí zle vidia, sa smiali bystrozrakým.
Osemdesiatšesťročný Albert svojmu spolubývajúcemu, o dva roky mladšiemu Nikolajovi, povedal: „Teraz si na tom rovnako ako ja. Už si konečne nemôžeš stále čítať a ignorovať ma. Tak sa so mnou poď rozprávať.“
Aspoň niekto mal z blížiaceho sa frontu nejaký úžitok.
Ibaže o ďalšie dva dni zmizol plyn a s ním aj teplo. Vzápätí prestala tiecť voda. Niekoľkoposchodový dom plný ľudí zostal rovnako ochromený ako jeho obyvatelia. Albert sa prestal smiať.
„Evakuácia?“ Riaditeľ černihivského domu pre ľudí s vysokým vekom a invalidných občanov Viktor Vladimirovič Kulaga sa pozrie na rozpadávajúce sa balkóny a muža s palicou pred nimi. Tá otázka mu zrejme pripadá nevhodná. Stará sa o stovky starých aj veľmi starých ľudí. A o desiatky mladších, ktorí sa nedokážu sami najesť, umyť či dôjsť na záchod. Viac než 400 klientov je na ňom a jeho tíme celkom závislých. A 215 z nich nedokáže vôbec vstať z postele.
„Tak evakuácia vravíte,“ hovorí a chytá sa za bradu.
Prebaľovanie, utešovanie, láskavé zaobchádzanie
Keď 24. februára vstúpili na Ukrajinu ruské vojská, riaditeľ Kulaga vedel, že ľudia, ktorých má na starosti, sú prví na rane. K hraniciam s Bieloruskom, odkiaľ vyšli ruské tanky, je to z Černihiva necelých 80 kilometrov a ústav stojí na jednej z príjazdových ciest do mesta.
Na druhej strane mu napadlo, že to, čo je v čase mieru pre ľudí starých, nemohúcich a s hendikepom nevýhodou, sa teraz môže stať záchranou – nikto ich nechce, nikto nepotrebuje, nikto o nich nestojí.
Ani ruskí vojaci nie.
Ibaže jeho predpoklad, že Rusi nebudú bezdôvodne strieľať na civilné objekty, hlavne nie na domovy dôchodcov, sa nenaplnil. Tri dni po začiatku invázie bola ruská vojenská technika na záhrade domova. V okolitom lesoparku vzdialenom asi 200 metrov od budovy sa tvrdo bojovalo. A boje trvali niekoľko dní.
"Hneď začiatkom marca som prosil vedenie mesta, aby niečo podniklo. Mali sme v izbách šesť stupňov Celzia. Naši ľudia si už naozaj nezacvičia, aby sa zahrali. Navyše, ako iste chápete, hygiena ležiacich je náročnou vecou. A naraz sme nemali ani vodu, ani plienky, ani teplo… nič. Tak sme sa začali správať naozaj ako za vojny."
Myslím si, že riaditeľ Kulega je hrdý. Hrdý na to, že nepredstaviteľne ťažkú situáciu zvládol. A teraz sa už smeje, keď ako správny odchovanec socialistického školstva hovorí: "Nemohli sme brať ohľady na normy, čo sa týka stravovania ani lôžka…"
Aké normy! Ľudia ležali celé dni vo vlastných
