Denník N

Učiteľka z Narnie: Deti nepodceňujte, treba s nimi hovoriť aj o smrti a živote na úteku

Batoh 6-ročného Omrana zo Sýrie. Čo by ste si na útek zbalili vy? Foto – archív školy Narnia
Batoh 6-ročného Omrana zo Sýrie. Čo by ste si na útek zbalili vy? Foto – archív školy Narnia

Deti sa na pezinskej základnej škole Narnia venovali mesiac téme utečencov. O tom, ako deťom vysvetliť takú ťažkú tému, hovorí učiteľka Monika Mitanová.

Keď nastupuje do auta, prehodí dve detské sedačky do kufra, aby sme sa zmestili všetci. Berie nás do základnej školy Narnia v Pezinku. Učiteľka MONIKA MITANOVÁ pri šoférovaní hovorí napríklad o tom, že nechápe, čo je na celomesačnom vyučovaní o utečencoch na škole také zvláštne. Veď úlohou učiteľov je vychovávať deti k tolerancii, k scitlivovaniu, k pomoci druhým.mm

Keď vystupujeme pred Narniou, pýtame sa, ako s deťmi hovorila o vojne. Či pre nich nie je náročné hovoriť o smrti a o takých vážnych veciach, ako je útek z domova. Povie len, že deti netreba podceňovať.

Hovoria to aj rodičia, s ktorými sa rozprávame na chodbe. Deti to zvládnu, ak im všetko vysvetlíte trpezlivo a citlivo. Koniec koncov, nie je to prvý ťažký celomesačný program. Po celý mesiac sa už venovali napríklad SNP, druhej svetovej vojne, v novembri zasa Nežnej revolúcii.

Vo vašej škole ste mali celý október mesiac pre utečencov v rámci vyučovania. Prečo si myslíte, že je dôležité o tom s deťmi hovoriť?

Celá spoločnosť žila touto témou. Utečenci prichádzali a kto si pustil televízor, rádio, pozrel noviny, videl, že médiá hovorili najmä o tom. Rozmýšľali sme nad tým, že ak túto tému vynecháme, či to nebude jednak necitlivé a akoby sme nežili v dnešnej dobe. Deti o tom tiež počujú doma a v médiách, tak sa nám zdalo dôležité sa tejto témy chopiť a využiť ju ako príležitosť na prehlbovanie tých hodnôt, ktoré na našej škole chceme rozvíjať. Tie hodnoty sú rôzne, ale niektoré z nich sú hodnoty tolerancie, rešpektu, scitlivovania voči iným kultúram. Učenie detí tomu, že sme súčasťou jednej veľkej planéty, na ktorej sa potrebujeme navzájom, a keďže sme aj kresťanská škola, chceli sme aj rozvíjať hodnotu pomoci.

Čo bolo hlavnou myšlienkou projektu?

Nazvali sme ho Kto je môj blížny – alebo cudzinci medzi nami a rozprávali sme sa o tom, ako sa z cudzinca, ktorého nepoznáme a ktorého sa možno bojíme, pretože je iný ako my –  má iné vlasy, iné zvyky, hovorí iným jazykom –  stane náš blížny. Rozprávali sme aj príbeh o milosrdnom Samaritánovi, kde Ježiš mení otázku Kto je môj blížny? na Kto sa stane mojím blížnym?

Ako to deti pochopili?

Pre deti to vôbec nebol problém. Skôr to bol problém pre nás, lebo sme nevedeli, ako to bude vnímané. Je to citlivá téma a my nemáme odpovede na všetky otázky. Spoločnosť žije v takých rôznych extrémoch, preto sme si ako škola museli definovať, čo je naša úloha. Zhodli sme sa, že naša úloha nie je suplovať politikov, súdiť ich, riešiť veci, ktoré má za úlohu niekto iný. To, čo musíme robiť, je vychovávať deti a smerovať ich k istým hodnotám. Poskytovať pomoc ľuďom, ktorí ju potrebujú. Vôbec sme sa nesústredili na hodnotenie toho, čo robia politici, hoci sme naozaj deti viedli k tomu, že je dôležité, ako sa spoločnosť zachová. Keď som zbabelý dnes, možno to ovplyvní, aký zbabelý budem v budúcnosti.

Čo presne ste s deťmi robili?

Rôzne cvičenia na prvom a druhom stupni. Potom spoločný projekt, ktorý deti robili s rodičmi, aby sa o tom mohli rozprávať aj doma a v rodinách. A napokon to boli besedy s ľuďmi, ktorí poskytovali pomoc utečencom na rakúsko-maďarských hraniciach. Tam deti zistili, že sú to ľudia ako my. Majú rovnaké starosti, choroby, potreby, trápenia, túžby a myslím, že to bolo veľmi silné.

Ako vyzerali cvičenia na tému utečencov?

Tie boli smerované od všeobecného prijímania rôznosti až ku konkrétnej téme utečencov. Najprv sme si púšťali videá o rôznych jedlách v rôznych krajinách. Americké deti skúšali rôzne jedlá zo Švédska, Nórska, Afriky a nepoznali ich. Pozerali sme aj video o tom, v akých rôznych posteliach deti spia. Cieľom bolo zistiť, že ľudia sú rôzni a je to v poriadku. Potom sme pri obrázku bežca s deťmi premýšľali, kam uteká, prečo uteká, ako vieme zistiť, či je to bežec, ktorý trénuje, alebo človek, ktorý musí utiecť pre nejakým nebezpečenstvom. Deti si tiež kreslili do kufra veci, ktoré by si zobrali, a rozprávali o tom. Čítali sme z Robinsona Crusoea a rozmýšľali sme o tom, čo mu chýbalo, čo potreboval, čo by ocenil, keby mal nejakú pomoc.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Utečenecká kríza

Teraz najčítanejšie