Denník N

Učiteľka z Narnie: Deti nepodceňujte, treba s nimi hovoriť aj o smrti a živote na úteku

Batoh 6-ročného Omrana zo Sýrie. Čo by ste si na útek zbalili vy? Foto – archív školy Narnia
Batoh 6-ročného Omrana zo Sýrie. Čo by ste si na útek zbalili vy? Foto – archív školy Narnia

Deti sa na pezinskej základnej škole Narnia venovali mesiac téme utečencov. O tom, ako deťom vysvetliť takú ťažkú tému, hovorí učiteľka Monika Mitanová.

Keď nastupuje do auta, prehodí dve detské sedačky do kufra, aby sme sa zmestili všetci. Berie nás do základnej školy Narnia v Pezinku. Učiteľka MONIKA MITANOVÁ pri šoférovaní hovorí napríklad o tom, že nechápe, čo je na celomesačnom vyučovaní o utečencoch na škole také zvláštne. Veď úlohou učiteľov je vychovávať deti k tolerancii, k scitlivovaniu, k pomoci druhým.mm

Keď vystupujeme pred Narniou, pýtame sa, ako s deťmi hovorila o vojne. Či pre nich nie je náročné hovoriť o smrti a o takých vážnych veciach, ako je útek z domova. Povie len, že deti netreba podceňovať.

Hovoria to aj rodičia, s ktorými sa rozprávame na chodbe. Deti to zvládnu, ak im všetko vysvetlíte trpezlivo a citlivo. Koniec koncov, nie je to prvý ťažký celomesačný program. Po celý mesiac sa už venovali napríklad SNP, druhej svetovej vojne, v novembri zasa Nežnej revolúcii.

Vo vašej škole ste mali celý október mesiac pre utečencov v rámci vyučovania. Prečo si myslíte, že je dôležité o tom s deťmi hovoriť?

Celá spoločnosť žila touto témou. Utečenci prichádzali a kto si pustil televízor, rádio, pozrel noviny, videl, že médiá hovorili najmä o tom. Rozmýšľali sme nad tým, že ak túto tému vynecháme, či to nebude jednak necitlivé a akoby sme nežili v dnešnej dobe. Deti o tom tiež počujú doma a v médiách, tak sa nám zdalo dôležité sa tejto témy chopiť a využiť ju ako príležitosť na prehlbovanie tých hodnôt, ktoré na našej škole chceme rozvíjať. Tie hodnoty sú rôzne, ale niektoré z nich sú hodnoty tolerancie, rešpektu, scitlivovania voči iným kultúram. Učenie detí tomu, že sme súčasťou jednej veľkej planéty, na ktorej sa potrebujeme navzájom, a keďže sme aj kresťanská škola, chceli sme aj rozvíjať hodnotu pomoci.

Čo bolo hlavnou myšlienkou projektu?

Nazvali sme ho Kto je môj blížny – alebo cudzinci medzi nami a rozprávali sme sa o tom, ako sa z cudzinca, ktorého nepoznáme a ktorého sa možno bojíme, pretože je iný ako my –  má iné vlasy, iné zvyky, hovorí iným jazykom –  stane náš blížny. Rozprávali sme aj príbeh o milosrdnom Samaritánovi, kde Ježiš mení otázku Kto je môj blížny? na Kto sa stane mojím blížnym?

Ako to deti pochopili?

Pre deti to vôbec nebol problém. Skôr to bol problém pre nás, lebo sme nevedeli, ako to bude vnímané. Je to citlivá téma a my nemáme odpovede na všetky otázky. Spoločnosť žije v takých rôznych extrémoch, preto sme si ako škola museli definovať, čo je naša úloha. Zhodli sme sa, že naša úloha nie je suplovať politikov, súdiť ich, riešiť veci, ktoré má za úlohu niekto iný. To, čo musíme robiť, je vychovávať deti a smerovať ich k istým hodnotám. Poskytovať pomoc ľuďom, ktorí ju potrebujú. Vôbec sme sa nesústredili na hodnotenie toho, čo robia politici, hoci sme naozaj deti viedli k tomu, že je dôležité, ako sa spoločnosť zachová. Keď som zbabelý dnes, možno to ovplyvní, aký zbabelý budem v budúcnosti.

Čo presne ste s deťmi robili?

Rôzne cvičenia na prvom a druhom stupni. Potom spoločný projekt, ktorý deti robili s rodičmi, aby sa o tom mohli rozprávať aj doma a v rodinách. A napokon to boli besedy s ľuďmi, ktorí poskytovali pomoc utečencom na rakúsko-maďarských hraniciach. Tam deti zistili, že sú to ľudia ako my. Majú rovnaké starosti, choroby, potreby, trápenia, túžby a myslím, že to bolo veľmi silné.

Ako vyzerali cvičenia na tému utečencov?

Tie boli smerované od všeobecného prijímania rôznosti až ku konkrétnej téme utečencov. Najprv sme si púšťali videá o rôznych jedlách v rôznych krajinách. Americké deti skúšali rôzne jedlá zo Švédska, Nórska, Afriky a nepoznali ich. Pozerali sme aj video o tom, v akých rôznych posteliach deti spia. Cieľom bolo zistiť, že ľudia sú rôzni a je to v poriadku. Potom sme pri obrázku bežca s deťmi premýšľali, kam uteká, prečo uteká, ako vieme zistiť, či je to bežec, ktorý trénuje, alebo človek, ktorý musí utiecť pre nejakým nebezpečenstvom. Deti si tiež kreslili do kufra veci, ktoré by si zobrali, a rozprávali o tom. Čítali sme z Robinsona Crusoea a rozmýšľali sme o tom, čo mu chýbalo, čo potreboval, čo by ocenil, keby mal nejakú pomoc. V záverečnej fáze sme rozprávali o vojne v Sýrii, o ľuďoch, ktorí prichádzajú, prečo prichádzajú. Mali sme rôzne príbehy piatich ľudí, konkrétne, veľmi osobné. Nielen zo Sýrie, utečencov a migrantov z krajín, ktoré opustili z rôznych dôvodov. Zamýšľali sa nad tým, čo hľadali, prečo utiekli, čo by im pomohlo. Keby sme ich stretli v našej krajine, aké sú ich očakávania, čo by sme im mohli dať my. To bola práca s konkrétnym príbehom.

Čo deti najcitlivejšie vnímali?

Myslím, že počuť o vojne a uvedomiť si to, že keď oni si balili svoje veľké dovolenkové kufre a fotili si ich, prišli na to, čo si my všetko berieme len na dva dni, aké všelijaké vymoženosti máme. Náhradné oblečenie a tak ďalej. Zrazu videli tých ľudí a deti, ktoré utekajú v podstate s ničím a majú len malé kufríky a sú odkázaní na pomoc iných. Zapôsobilo na nich, keď videli malé deti, ktoré držia ich otcovia v náručí. V prezentácii lekárky z hranice videli choré deti. Akoby zrazu prišlo k momentu, že už to nie je cudzinec a neznámy, zrazu sa mu zahľadím do očí a už je blízky. To bol, myslím si, ten najsilnejší moment, keď zistili, že tí ľudia sú reálni. Že ich niekto stretol, podal im ten banán, tú horalku, oblečenie. Videli fotky ľudí celých od blata, lebo strašne pršalo. Vtedy to tak spoznali, že sú to ľudia, ktorí potrebujú pomoc. A vtedy, myslím si, padli aj tie najsilnejšie otázky: Kde spia, keď prší? Keď videli, že sú tam ľudia len v sandáloch, bez ponožiek, bez topánok, ktorí krívajú, to bolo pre nich silné. Už to nebol len niekto v telke, ale stal sa reálnym.

Chceli deti zrazu aj konkrétne pomôcť?

Robili sme pre nich aj zbierku. Na záver sme tie veci chceli zobrať na rakúsko-maďarskú hranicu, lenže teraz už sú iné miesta, kde je potrebná pomoc.

Čo vlastne znamená, že máte hodnotový program? V iných školách som sa s niečím takýmto nestretla. Ako ich učíte hodnotám? Často sa stáva, že deti majú s učiteľmi chladnejší vzťah.

S hodnotovým systémom pracujeme už od založenia školy, teraz fungujeme tretí rok. Myslím si, že nám deti dôverujú. V siedmej triede, kde sa už začína puberta, s niektorými vecami zápasíme. Nie však v tom, že by to neprijímali. Skôr to nedokážu preniesť do života a do komunikácie medzi sebou. Keď sme minulý rok robili iný projekt o druhej svetovej vojne, bolo zaujímavé sledovať, ako sa tie hodnoty vracali. Vtedy sme sa rozprávali o tom, že potrebujeme chrániť slabších, že sa ich potrebujeme zastať a nebyť zbabelý ako národ. Tak sa to aj teraz, v téme utečencov, trochu vrátilo.

A nachádzali väčšie deti aj paralely medzi súčasnosťou a minulosťou, ktorou ste sa zaoberali?

Áno. Pri poslednej debate s lekárkou z hranice boli poznámky o tom, že veď aj z našej krajiny utekali ľudia, počas prvej aj druhej svetovej vojny, za socializmu, a nikdy nevieme, kedy príde doba, kedy budeme pomoc potrebovať my. Toto hovorili väčšie deti. Spojitosti však dokázali nájsť aj menšie deti.

Máte pocit, že veci, ktoré robíte, bežne v školstve chýbajú?

Nemôžem sa vyjadrovať všeobecne k školám. Každá škola si vytvára svoj vlastný program. Sme zodpovední za to, čo robíme my. Aj deti sa snažíme naučiť, aby sa nepozerali až tak na druhých, ale skôr na seba.

Aký zmysel má pracovať v škole s aktuálnymi témami?

Zmysel to určite dáva, deti tým žijú. Výchova nastáva práve vtedy, keď sú poznatky prepojené s každodenným životom.

Myslíte si, že by táto téma deti zaujímala, aj keby ste im ju nenastolili v mesačnej téme?

Neviem, či by sa pýtali v škole. Prichádzajú s rôznymi názormi nielen od rodičov, ale aj od susedov, z médií. Piataci majú názor, čítali nejaký článok a majú naozaj informácie. Deti netreba podceňovať.

Migrácia

Teraz najčítanejšie