Autor bestsellera 4000 týždňov: Desať rokov som písal o tom, ako žiť šťastný život, a žiadna z techník na mňa nezabrala
Čo je kľúčom k šťastiu? Prísť na to, ako klásť nohu pred nohu, vraví Oliver Burkeman, ktorý osobný rozvoj prevrátil naruby.
Vyše desať rokov písal na stránkach denníka Guardian obľúbený stĺpček o tom, ako žiť šťastnejší život. Potom si uvedomil, že žiadna z techník, ktoré vyskúšal, mu ho nepriniesla, a tak napísal bestseller, ktorý žáner osobného rozvoja obracia naruby.
„Tradičné self-help príručky stoja na myšlienke, že pokiaľ sa vám nedarí, musíte napraviť svoje premýšľanie, a ak nie ste bohatí, je to vaša chyba. V dnešnom svete cítime, že to už dávno neplatí,“ hovorí anglický novinár a autor knihy 4000 týždňov Oliver Burkeman.
V rozhovore sa okrem iného dočítate:
- ako to, že po jeho najnovšej knihe siahajú aj tí, ktorí sú na takzvanú self-help literatúru alergickí;
- prečo už viera jedine vo vlastnú zodpovednosť za šťastie a úspech vyšla z módy;
- prečo podľa neho pri kritike systému nesmieme zabúdať ani na ľudskú náturu;
- čo dnes vôbec ľudia v self-help literatúre hľadajú;
- či sa dá self-help považovať za náboženstvo.
V poslednom roku a pol vo vašom živote nastali dve významné zmeny – po viac než desiatich rokoch ste prestali písať stĺpček pre Guardian a vyšla vám nová kniha, ktorá sa okamžite stala obrovským hitom. Ako ste sa počas toho roku a pol mali?
Vlastne to boli tri zmeny – stĺpček, kniha a sťahovanie z newyorského Brooklynu do North York Moors (oblasť na severovýchode Anglicka – pozn. red.). Je to na vidieku, v ponurom a veternom prostredí a vyzerá to tam ako v románe Charlotte Brontëovej. Milujem to tu.
Ako hovoríme my Angličania, rozhodne sa nemám na čo sťažovať. Páči sa mi prostredie, v ktorom žijem, reakcia na knižku ma veľmi prekvapila a potešila. A i keď som bol spočiatku dosť nervózny, dnes si myslím, že rozhodnutie ukončiť stĺpček bolo správne. Dostal som sa do bodu, keď som cítil, že existuje mnoho nových vecí, ktoré by som chcel skúsiť. Ale uvedomil som si, že sa mi nikdy nepodarí plynule prejsť od jednej veci k druhej a že sa najskôr musím od niečoho odstrihnúť, aby som sa mohol posunúť ďalej.
Povedali by ste, že ste dnes šťastný?
Keď ma budete porovnávať s akýmsi ideálom šťastia, potom som si istý, že zlyhávam. Keď však porovnáte mňa v minulosti a v súčasnosti, myslím si, že som omnoho pokojnejší – a áno, aj šťastnejší – človek, než akým som bol kedysi.
Niežeby som sa nikdy necítil vystresovaný, zahltený alebo podráždený. Ale páči sa mi miesto, na ktorom žijem, mám viac času venovať sa synovi, začal som písať newsletter. Mám čas hovoriť o tejto knihe a premýšľať nad tým, čo budem robiť v budúcnosti. A zdá sa, že to všetko funguje.
Vaša kniha 4000 týždňov sa naozaj teší veľmi dobrému ohlasu – okamžite sa stala bestsellerom New York Times, vychádza o nej veľa pochvalných recenzií, v Spojených štátoch sa robí dotlač, prekladá sa do cudzích jazykov. Vy ste však povedali, že vás toľko pozitívnych reakcií prekvapilo. Prečo?
V prvom rade preto, že životom prechádzam s očakávaním toho najhoršieho. V istom zmysle je to stratégia, pretože keď sa veci nakoniec podaria, príjemne vás to prekvapí.
Hlavným dôvodom však je, že myšlienka, ktorú som v knihe priniesol, je v niečom kontrakultúrna – a ešte k tomu je veľmi náročné opísať ju slovami.
Knihu som písal s pocitom, že zo seba musím dostať niečo, čo za pravdu považujem ja osobne, ale vôbec nebolo zaručené, že to takto budú cítiť aj iní. Pred jej vydaním som sa preto trochu bál, že ostatní tak úplne nepochopia, ako som to myslel, alebo si po jej prečítaní povedia, že je depresívna. U niektorých čitateľov to aj nastalo. Ale všeobecne sa s knihou stotožňuje omnoho viac ľudí, než som predpokladal.
Samozrejme, knižný trh funguje tak, že kniha môže mať obrovský úspech, a pritom stále oslovovať iba veľmi malý výsek populácie. Ale naozaj ma veľmi teší, keď mi čitatelia hovoria: „Presne toto som si myslel, iba som to nikdy nepomenoval. Presne chápem, ako ste to mysleli, a cítim to rovnako.“ To je na tom celom úplne najlepšie.
Mňa veľmi prekvapilo, že si vašu knihu prečítalo aj niekoľko mojich známych, ktorí inak self-help literatúru (literatúra písaná s úmyslom pomôcť čitateľom pri riešení ich problémov, pozn. red.) vôbec nečítajú. A páčila sa im. Čo je na nej podľa vás také výnimočné, že si k nej nájdu cestu aj ľudia, ktorí k tejto téme a tomuto žánru nemajú žiadny vzťah?
To veľmi rád počujem!
Pokiaľ sa self-help literatúre všeobecne vyhýbate, ale z nejakého dôvodu siahnete po mojej knihe, myslím si, že v nej nájdete celkom opačné posolstvo, než by ste od podobných kníh čakali.
Štandardne sa také knihy pokúšajú o to, aby sa ľudia cítili lepšie vďaka nabudeniu pocitu veselosti a motivácie cez myšlienky typu „všetko je skvelé, môžem sa mať lepšie než ostatní, stačí pozitívny prístup“. Čo som sa však snažil urobiť ja – a čo sa snažia urobiť aj niektorí ďalší autori alebo filozofovia -, je ukázať, že tento prístup je natoľko
