Denník N

Emília Vášáryová: Moje narodeniny? Štiavnica, vtáčie mlieko a orgován

Emília Vášáryová v apríli 2022 preberá cenu za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Foto – TASR
Emília Vášáryová v apríli 2022 preberá cenu za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. Foto – TASR

Herečka Slovenského národného divadla Emília Vášáryová oslavuje 18. mája 80. narodeniny. „Naučila som sa byť hlavne trpezlivá a nerobiť predčasné závery,“ hovorí.

Kompletní audioverze článků jsou dostupné v rámci klubového předplatného společně s aplikací Deníku N, která umožňuje i offline poslech. Pokud ji ještě nemáte, nainstalujte si ji do svého mobilu.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Upgradujte své předplatné.

Plné znění audioverzí článků je dostupné pouze pro předplatitele Klubu N. Předplaťte si ho také.

Budete mať jubileum. Čo všetko to pre vás znamená? Kto všetko vám telefonuje, chce rozhovor a chce s vami oslavovať?

Sú jubileá, ktoré sú hodné toho, aby sa oslavovali, a potom sú také, o ktorých by bolo vhodnejšie pomlčať. Myslím si, že toto moje patrí k tomu druhému typu. Kdekto chce nejaké rozhovory. Nie som veľmi typ, ktorý rád oslavuje. So svojou rodinou som sa už dopredu dohodla, že to teraz v máji nebudeme nijako prežívať a že možno to potom v lete oslávime v Banskej Štiavnici, kde sme vždy oslavovali nejaké jubileá. Ak sa vôbec dáme dokopy. Nie som teda ten typ, ktorý by oslavoval.

Na svoje narodeniny 18. mája budete hrať v Slovenskom národnom divadle predstavenie Dnes večer nehráme. Nechceli ste mať v ten deň voľno?

Som rada, že hráme. Sezóna beží naplno, mám veľa práce a zrazu je to príjemné. Ani som nevedela, že mi to tak bude chýbať. Toto predstavenie sme poskladali ako takú ľahkú feériu a spomienku na rok 1989. Aj sme sa pritom zabávali, aj keď tie dokumentárne materiály, z ktorých citujeme, až také zábavné nie sú. Som rada, že to zostalo zachované. Robili sme to s českým režisérom Havelkom, ktorý bol odosobnený, aby sme sa veľmi nechválili ani nebedákali. Predstavenie má svoj humor a trvá len dve hodiny. Nakoniec som súhlasila, že ho v ten večer odohrám. Možno by bolo lepšie, keby som nepracovala, ale neviem, čo iné by som robila.

Moja maminka bola vždy prvý človek, ktorému som v deň svojich narodenín volala. Zomrela, keď som mala blízko k päťdesiatke. Vždy som sa jej poďakovala a povedala som jej, že je to vlastne sviatok nás dvoch, otecko nežije už veľmi dlho. Odkedy zomrela, tak už vtedy veľmi nič nemusím, ani sentiment.

Keď som bola dieťa, na narodeniny som si mohla pozvať aspoň dve-tri spolužiačky alebo spolužiakov a moja mama nám vždy urobila vynikajúce vtáčie mlieko. To patrí k môjmu sviatku. Rozmýšľam, či si ho teraz navarím alebo nie. Ani ho tak dobre neviem urobiť. To je ten krásny žltý krém, na ktorom plávajú obláčiky. Vždy tam boli zavarené buď maliny z našej štiavnickej záhrady, alebo niečo kyslejšie. Bolo to veľmi krásne a vždy som sa na to tešila. Toto boli moje narodeniny do mojich pätnástich rokov.

Dnes všetci čakáme, že nám mama zavolá prvá, ale malo by to byť naopak. 

A ešte bol jeden človek, s ktorým sme si od mojich sedemnástich rokov, keď som prišla na vysokú školu, vždy volali. Martin Porubjak. V druhom ročníku na brigáde, keď sme kopali na Ponikách kravské „kejdy“, čo dodnes neviem, čo je, nejaké prívody vody, skrátka, také jarky, aby družstvo na Ponikách dobre prosperovalo, sme s Martinom Porubjakom zistili, že máme narodeniny naraz. On bol potom veľmi dlho ten, kto mi vždy prvý zavolal. Teraz už bohužiaľ nie, už nemôže. On sa totiž narodil ráno, kým ja v noci, hoci som to dlho nevedela.

Až keď mi pani Vilma Jamnická v roku 1964 robila horoskop, tak som sa opýtala maminky. Narodila som sa totiž cez vojnu za veľmi ťažkých okolností v takej bielej veľkej posteli u mojej starej mamy. A moja maminka hovorila, že vôbec netuší, kedy to bolo, iba vie, že v noci a že bolo všetkým veľmi ťažko, kým ma uvideli. No tak som si vymyslela, kedy asi, a hovorila som jej, či môžem povedať, že o desať minút jedenásť, a ona povedala, že môžem. Všetko bolo také fiktívne.

Ale čo potom ten horoskop?

Našla som ho asi po 40 rokoch a neuveriteľné, skoro všetko z toho, čo mi tam pani Vilma Jamnická napísala, sa splnilo.

Vrátim sa ešte k predstaveniu, ktoré hráte 18. mája. Vzniklo pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. Máte rada diela, v ktorých je politika?

Závisí od toho, v akom som rozpoložení, ale určite áno. Veľmi rada čítam dokumenty, knihy, ktoré hovoria o pravde a nehovoria o historickej fikcii. Je dobré vedieť, kde je pravda. Keď je toho priveľa, mám veľa práce a musím sa učiť ešte iné texty, tak to odkladám. Teraz však nemôžem odložiť situáciu, ktorá sa okolo nás deje. Je to priveľmi zvláštna a chaotická doba, zvláštne trasovisko. Dúfala som, že sa toho už nikdy nedožijem.

Emília Vášáryová v Dnes večer nehráme. Foto – SND

Zlomové udalosti v dejinách často vedľa seba postavia kolaborantov a hrdinov z jedného kolektívu, napríklad aj z umeleckého súboru. Je kolaborantov vždy viac?

Závisí od toho, akí ľudia vás obklopujú. Bola som presvedčená, že sa nenájdu blízki ľudia, ktorí by kolaborovali, ale už od svojich pätnástich, šestnástich rokov viem, ako to je. Boli to 50. roky a vždy sa nájdu kolaboranti. Potom sa nájdu aj ľudia, ktorí to vedia donekonečna ospravedlňovať. Povedia, čo mal robiť, veď musel živiť rodinu. Tak, že dostával 200 korún za to, že vás špehoval alebo udával. Keď som vyrastala, toto sa dialo mojim rodičom. Pre mňa sú to veľmi neprijateľné argumenty. Takých ľudí si nevážim.

Viete kolaborantom odpustiť?

Mnohokrát som o tom premýšľala. Najdôležitejšie asi je nenapĺňať svoju myseľ a svoju dušu takýmito ľuďmi. Keď sa raz zamažeš blatom, tak ho zo seba nezotrieš. Takíto ľudia pre mňa ako keby prestanú existovať. A keď treba, tak im aj poviem, čo si o nich myslím, to urobím celkom rada. Ale aby som to držala v sebe ako nejaký zvláštny pocit, tak to nie. Nemám ani v povahe, aby som samu seba zahŕňala tým, koho mám viac alebo menej rada, koho nenávidím. Neuvažujem v týchto kategóriách.

Chodili vám za vaše postoje nenávistné listy? Dnes sa o tom hovorí ako o fenoméne, ktorý prišiel so sociálnymi sieťami, ale asi to nie je nič nové, však?

Nie je. Bolo to už aj v roku 1968, aj v roku 1989. Práve v tomto predstavení, ktoré hrám v deň svojich narodenín, sa tie listy citujú. Mám zvyk, že keď vidím, že je to anonym, tak to neprečítam a rovno to roztrhám. Nezaťažujem sa tým. Ale môj vzácny kolega pán Chudík s pani manželkou to všetko odkladali. Takže som videla aj taký obrázok, ako sme obaja viseli na kandelábroch pred starou operou. Nevedela som, že divadlo dostávalo množstvo listov. Keď sme obnovovali predstavenie Dnes večer nehráme, dramaturgia nám ich ponúkla, čítala som to a neverila som vlastným očiam. To už pán Chudík nebol na svete, ale pani Chudíková mi povedala, že to majú všetko odložené. Áno, bolo všeličo.

Špeciálnu nenávistnú skupinu tvoria ženy. Čo tie vedia napísať na Facebook – a špeciálne inej žene, ktorá je známa –, to je neuveriteľné. Vy také frustrované ženy, ktoré to píšu, často hráte, máte na to nejaké vysvetlenie?

Nemám. Len také, že možno si niekto myslí, že to nešťastie a všetko, čo sa deje, zapríčiňuje niekto druhý a veľmi rád to naňho hodí. Neuvedomuje si, že aj sám by mohol nad sebou porozmýšľať. Ale to, že sú to ženy, ma prekvapuje najviac. A bolo to tak aj za mečiarovských čias. Tomu, že máme na Slovensku všelijakých mužov chrapúňov, sa nečudujem. Mužov, ktorí si nič nevážia. Neviem, kde sú ich matky, ženy a deti, pred ktorými sa nehanbia vyjadrovať sa tak, ako sa vyjadrujú. Kde je slovo muža na Slovensku? Som človek, ktorý si mužov neskutočne váži, najmä takých, ktorí niečo dokázali a niečo vedia. Nesmierne som si vážila svojho starého otca, svojho otca. Všetci muži v rodine boli pre mňa vždy veľkou autoritou.

A teraz sa dívam na mužov v televízii, ktorí zrazu ani nevedia, čo znamená česť, svedomie alebo hanba. Keď chodia na tie tlačové besedy, pred kamery, zabúdajú, že kamera je snímač pravdy. Možno sa niektorí ľudia dajú opiť rožkom, neskutočne optimistickými úsmevmi, tými škvrnami na tvári, krvavými podbehnutými očami, ale stále len predstierajú „svetlú“ budúcnosť a zabúdajú na „svetlý“ včerajšok, ktorý sami zapríčinili. Prežívam teraz obdobie takého veľkého čudovania sa a stále si hovorím, že kde sú ženy, aby sa ohradili, aby aj týchto svojich mužov stiahli a opýtali sa ich, či sa nehanbia. Alebo aby im povedali „preboha, nerob to pred našimi deťmi“. Toto sú otázky, ktoré si kladiem. Kamera nepustí.

Niektorých môže deprimovať, v akej nenávistnej spoločnosti žijeme a akí sú ľudia zlí. Bolo to tak vždy?

Asi tak, ľudia sa nemenia. Myslím, že môžeme povedať, že to tak bolo už aj v starom Ríme. Ľudia sú krvilačnejší ako zvieratá. Odjakživa sa zabíjali, keď sa chceli dostať k svojim postom. Potom sa derú do politiky a pri moci, ktorej sa im dostáva, nad sebou úplne stratia kontrolu. Vždy je to iba istý druh ľudí. Voľakedy sa hovorilo, že vždy nás mali v rukách šialenci. Nemáme k tomu ďaleko. Spomeňme si na Nera, na všetkých diktátorov, na Stalina, na Hitlera. História už potom vždy opisuje, že to boli psychopati, len teraz sa to nemôže vysloviť. Ale história to zase raz hádam bude hodnotiť.

Stíhate to sledovať? Správy, noviny.

Málo. Keď večer prídem z predstavenia, vždy si urobím taký prehľad celého sveta a občas mi aj niekto niečo povie.

Kto z politikov sa teraz správa tak, že máte pocit zástupnej hanby, keď ho vidíte?

Ten zoznam by bol veľmi dlhý. Nebudeme strácať čas.

Tento rok sa začala vojna. Vy ste sa narodili ešte cez druhú svetovú vojnu, čo vám o nej rodičia hovorili?

Málo. Môj otecko zomrel veľmi skoro, mal 57 rokov. Vedela som, že bol na fronte a že to všetko boli dôsledky vojny. Trpel neustálymi bolesťami hlavy a všeličím možným a vždy sa hovorilo, že si to priniesol z frontu. Toto je vojna v mojej predstave, niečo strašné. Potom boli 50. roky a tie som už mala šancu zažiť na vlastnej koži. Bola som oteckovou pravou rukou, a keď bolo treba v rodine pomáhať, vždy som bola pri tom, aj keď sa diali zlé veci. Už sa mi o tom ani nechce hovoriť. Viem, že rodičia nás určite aj šetrili, a nemala som vlastne dosť času, aby som sa s oteckom porozprávala o tom, čo všetko sa vlastne dialo a ako to s ním bolo. Jeden čas bol v Povstaní, istý čas sa všetci generáli likvidovali. Viem, že to ťažko znášal.

Čo sa vám spája s Ruskom?

Všeličo. Mám tam veľmi veľa dobrých priateľov. Veľa sme tam pracovali a aj som tam točila. Robila som tam jeden seriál, spája sa mi teda všetko možné, vrátane dežurných v hoteloch, ktorým som vždy musela niečo poukladať na vrch kufra, čo si môžu zobrať, aby som si nemyslela, že to ukradli, že to len potrebovali, a aby som zároveň o celý kufor neprišla. Ony si to zobrali, lebo nemali, a človek ich ľutoval.

Kto to bol?

Dežurné v tých najväčších hoteloch. Akoby chyžné. Sedeli a všetko zapisovali, kedy ste prišli, kedy ste odišli, či ste náhodou niekoho nepriviedli na izbu. Takže vlastne „fízlovali“. Dežurné znamená niečo ako denné. Vedela som, že musím nachystať spodnú bielizeň, pančuchy, kávu, prípadne, ak mám, tak aj nejaký starší kabát. Ony si to zobrali a potom som už mala od nich pokoj. A ako v každom veľkom hoteli a nemyslím, že len v Rusku, som poprosila, aby som tam mala jeden veľký lavór. Posteľ som si dala do stredu izby, lebo som vedela, že keď zhasnem svetlo, začnú liezť šváby. A tie naliezli do lavóra s vodou. Aj toto je moja skúsenosť s Ruskom.

A potom mám skúsenosť s kolegami, s ktorými som hrala. Chodila som hosťovať aj do Sovremennika v Moskve, kde som stretla úžasných ľudí. V tom čase to bolo trošku protirežimové divadlo. Pozvala ma tam režisérka, ktorá režírovala u nás a chcela, aby som aj tam hosťovala v tom istom predstavení. Spoznala som tam neskutočné množstvo fantastických ľudí, ktorí nám pomáhali a potom aj my im. Môj manžel tam točil veľký film o Tolstom s režisérom Gerasimovom, mal veľa spolupracovníkov, ktorí potom prišli na Slovensko. Zariadili sme lekárov, ktorí im robili zuby, mali sme priateľku divadelnú vedkyňu, ktorá veľmi milovala aj naše divadlo, aj jej sme nakúpili lieky, ja som ju obliekla, keď prišla, a tak ďalej.

Zachraňovali sme aj syna manželovej kolegyne výtvarníčky, ktorý musel narukovať do Afganistanu. Bolo však známe, že sa dá vyplatiť a fungovala tam korupcia. Zháňali sme peniaze, aby táto úžasná žena neprišla o syna. Napokon sa to nepodarilo, ale nebudem to už rozvádzať. Aj toto bolo pre mňa Rusko. A, samozrejme, úžasné divadlo, predstavenia, hrali sme v Mchate Ostrovského hru Výnosné miesto. Užili sme si to, boli sme prekvapení, že nás prijala aj kritika. Dodnes na nich všetkých myslím. Jeden z architektov, ktorý bol raz u nás na návšteve, nám povedal, že Rusko je zem pokropená krvou a to sa nedá zmazať. Tej krvi tam bude len pribúdať.

Ukrajinský prezident Zelenskyj po masakri v Buči povedal, že ruská kultúra je odteraz mŕtva a toto bude odteraz obraz Ruska. Odmietli by ste pre vojnu hrať ruského autora?

Nie. Kultúru s tým nespájam. Tento šialený čas znásobuje reakcie. Za normálnych okolností by nikto nepovedal, že Lev Nikolajevič Tolstoj alebo Čechov sú naši nepriatelia. Práve boli úžasní v tom, ako vedeli opísať všetku tú hrôzu, ktorá sa vždy v Rusku diala. Každý dobrý autor, pokiaľ je veľmi dobrý, tak je absolútne súčasný. A to sú aj ruskí autori.

Dostali ste strach, keď sa začala vojna?

Už nežijem v kategóriách strachu. To by som sa už dávno ustrachovala a dávno bola „pod drnom“. Skôr naopak, už som zažila toľko vecí, keď by sa človek mohol od strachu pominúť, že som si našla systém, keď na mňa padne taký zvláštny až chorý pokoj. Naučila som sa byť hlavne trpezlivá a nerobiť predčasné závery. To mi poradil môj manžel. Keď som mu v zúfalstve povedala, že si neviem predstaviť, čo tu budem robiť bez neho, dlho mi neodpovedal. Ale na druhý deň prišiel za mnou a povedal: „Myslím, že by si si mala dať pozor hlavne na to, aby si nerobila žiadne predčasné závery.“ Vidím, ako sa mi jeho rada veľmi vyplatila.

Prichádza sem množstvo ukrajinských žien s deťmi, často sa pobalili veľmi narýchlo, do jedného kufra. Boli ste niekedy v situácii, že ste rozmýšľali nad tým, že odídete do zahraničia?

Áno, aj som s jedným kufrom odišla. Nie do zahraničia, ale odišla som z vlastného bytu. To sú situácie, keď človek neuvažuje o tom, že má len jeden kufor. Hodnoty sa posúvajú. Nemusí ísť ani o život, stačí, že ste sa rozhodli, že to tak bude.

Emília Vášáryová v hre Kým prídu Stouni… Foto – SND

Pred 30 rokmi sa rozpadlo Československo. Bol to pre vás smutný deň? 

Bol to deň, ktorému som do dnešného dňa neuverila. Dodnes neviem, prečo sa to stalo. Aj v tejto situácii, keď potrebujeme od niekoho pomoc, tak sú to v prvom rade Česi. Sú to naši bratia a myslím, že nám bolo lepšie, keď sme boli trochu väčšia mucha ako teraz, keď sme malá mucha.

So starnutím ženy sa u nás často spája frustrácia, pribúdajúce frflanie, nespokojnosť, nevrlosť. Vy všeobecne nerada bedákate, nerada sa sťažujete. Dá sa tento životný postoj vybudovať alebo to musí mať človek v sebe?

Veľmi veľa rokov som na tom veľmi vedome pracovala. Práve preto, že si to uvedomujem. Nečakala som, že budem takto dlho žiť, ale všímala som si starších ľudí a hovorila som si, že takáto ja nikdy nebudem. Nie je to tak dávno, čo som išla električkou a jeden starý pán na mňa nabrýzgal, pretože som mu neuvoľnila miesto. Garantujem vám, že som bola určite staršia ako on. Vtedy som si hovorila, že sa zo mňa nesmie stať takýto kameň a hlavne sa zo mňa nesmie stať človek, ktorý všetkému rozumie. Čoraz menej rozumiem veciam. Vyvarujem sa rečí typu „vieš čo, keď sme my boli mladí, tak to bolo takto a všetko bolo lepšie a zachraňovali sme kultúru“. Toto mi je vždy veľmi smiešne.

Je to niečo špeciálne slovenské, že staršie ženy sú trpiteľky, v domácnosti, slúžky a nevedia si už potom nič užívať?

Ale nie. Nemôžeme to opisovať takto románovo. Také ženy sú len v románoch. Poznám toľko úžasných žien, ktoré sú oporou celej svojej rodine, stále zachraňujú deti, vnúčatá, mužov. Tých naozajstných mužov si musíme chrániť, nie tú nevychovanú čvargu. Aj svoje deti musíme vychovávať tak, aby mali vzor vo svojom otcovi. Je to dosť dôležité.

Herec nezvykne odchádzať do dôchodku ako ľudia v iných zamestnaniach. Hrá, pokým chce a môže. Odchádza sa z tohto povolania ťažšie ako z iného?

Nemyslím. Vždy som videla akurát to, že sa odchádza s veľkým nevďakom. Až tak, že sa ľudia už nikdy viac v divadle neobjavili. Nie je to také jednoduché. Máme o sebe nejakú predstavu a nikto z nás nevidí, že nám už vynecháva text, že mladí kolegovia okolo nás zachraňujú, čo môžu, a stále si myslíme, že sme v kondícii. Keď to potom niekto pomenuje, nie je to príjemné a nezostáva nič iné, len odísť. Ale toto si už hovorím aj ja do svojej vlastnej duše, dávaj pozor, či to nie je aj tvoj prípad a či už netreba zmiznúť.

Emília Vášáryová počas uvedenia filmu Eva Nová v Grécku. Foto – Artileria

Divadlo ukazuje, ako žijeme. Ako by mala vyzerať alebo ako vyzerá hra, ktorá má najbližšie k súčasnosti? 

Nič sa nezmenilo. Presne tak, ako vyzerala aj v antike. Bola plná humoru a plná tragédie. A svoje o tom vie aj Shakespeare. Náš život je plný jedného aj druhého. Ideme v tejto tragikomickej polohe a musíme to prijať. Takto to v živote je a nebude to inak. Shakespeare mal vždy pravdu. Ešte by som chcela niečo odkázať ľuďom, ktorí sa tak radi otŕčajú pred tými kamerami. Shakespeare povedal jednu úžasnú vetu – čítam v tvojej tvári ako v knihe. Je to nádherná replika a pravdivá.

Na čo sa najbližšie tešíte?

Teším sa každý deň, mám teraz krásnu záhradu, všetko mi rozkvitlo. Nemôžem do nej vojsť, lebo som alergička a idem sa zadusiť, ale to nič. Pokýcham, pokašlem. Je tam toľko krásy a neuveriteľné je, že som si zasadila hyacinty, aby kvitli na Veľkú noc, a vyrástli až teraz. To je úplný zázrak prírody. 18. mája boli celé ulice v Banskej Štiavnici vždy plné rozkvitnutých orgovánov. Ten mi vždy natrhali a dali. Na toto sa teším. Pre mňa je to obdobie plné energie, možno preto, že som sa v máji narodila. Príroda je moja najlepšia kamarátka, poradkyňa, matka.

Od starších ľudí často očakávame, že nám povedia nejaké múdre rady do života. Čo by ste povedali dnes 40-ročnej žene?

Nech sa prestane pozerať do telefónu na tie hrôzy. To je cesta do šialeného blázinca. Keď vidím tie ženy s našpúlenými perami. Bolo by dobré skončiť s tým sebaobdivom. Trošku sa mi zdá, že toto sa nemôže dobre skončiť. Neustále sa obdivovať, aj čo mám na tanieri, aj čo ide zo mňa von. O všetkom musia všetci vedieť? Najdôležitejšou vecou, ktorá nás v živote podrží, je tajomstvo. V manželstve, vo vzťahoch, vo všetkom, čo robíme. Nie to, čo všetko o mne ľudia vedia. Toto si nosíme v sebe a myslím, že sa toho treba držať. Tajomstvo je aj základnou časťou umenia a je to to najdôležitejšie, prečo nám umenie zušľachťuje dušu. Že má v sebe tajomstvá, na ktoré musíme sami prísť. Aby sme sa zase niekam trochu posunuli.

Je v živote najdôležitejšia láska?

Áno. Vo všetkých hrách, ktoré teraz hrám, mám napríklad takéto múdre repliky. Napríklad mladý ruský autor Vyrypajev hovorí: „Láska existuje, láska je veľká sila, láska je silnejšia ako smrť, ľúbim vás, ľúbim ťa. Skutočná láska je vtedy, keď len dávaš a nič za to nechceš.“ Je to jeden z mojich najkrajších monológov.

Čo vás naposledy veľmi rozosmialo?

Veľmi rada sa smejem. Snažím sa každý deň dobre sa zasmiať. Mňa smiech uvoľňuje. Smejem sa na drobnostiach, teším sa z drobných vecí, takých celkom obyčajných. Teraz naozaj neviem povedať niečo veľké.

Je lepšia prvá alebo druhá polovica života?

Rozlúštila som jednu krížovku. Myslím, že to bol Oscar Wilde. Už si to presne nepamätám, ale bolo to asi o tom, že najprv nám život nivočia rodičia a potom nám ho nivočia naše deti. Ale dajme to radšej preč, lebo neviem, či som presne pomenovala tú pointu. Čo ste sa vlastne pýtali?

Ktorá polovica života je lepšia. 

Takto o tom vôbec nepremýšľam, ale ak mi niekto povie, že starnutie je úžasné, tak o tom veľmi pochybujem. Aj o tom, kto to hovorí. Cítim, že je to každodenný boj, aby som sa ráno zobudila. Dúfam, že sa neurazíte, ale toto nie je dobre postavená otázka. Život je príliš ťažký na to, aby sme ho vedeli takto rozdeľovať, aj príliš krásny. V každej etape života sa striedajú veci, pre ktoré by som vtedy chcela žiť a pre ktoré teraz nechcem žiť a chcela by som, aby sa to skončilo. Ani ten Oscar Wilde mi nepomohol.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Divadlo

V redakcii

Kultúra

Teraz najčítanejšie