Denník N

Drsné prebudenie ruských Židov v Izraeli: Lavrov nás urazil do krvi, o Putinovi nám rozprávali, že nás má rád

Sergej Lavrov. Foto – TASR/AP
Sergej Lavrov. Foto – TASR/AP

Viacerí ruskí Židia v priebehu dvoch mesiacoch stratili ilúzie o krajine svojho pôvodu aj o krajine, v ktorej žijú.

Ira má 44 rokov, do Izraela prišla ako 15-ročná. Celkom sama. Ako vynikajúcu žiačku z Birobidžanu, čo je mesto v Židovskej autonómnej oblasti, ju vybrali na štúdium na izraelskej strednej škole. Jej rodičia neváhali. Po chaose spojenom s rozpadom Sovietskeho zväzu pre Iru veľkú perspektívu doma nevideli.

Neváhal ani štát Izrael. V tom čase existovalo viacero programov zameraných na židovskú mládež z Ruska a ďalších postsovietskych štátov. Boli založené na jednoduchom princípe: žiačke či žiakovi zaplatili letenku, internát, ulpan (intenzívny kurz hebrejčiny), školskú uniformu, krúžky, zdravotnú starostlivosť. Každému priradili aj izraelskú rodinu, ktorá si ich „osvojila“ a uvádzala ich do miestnych reálií. Nadaní študenti dostali ešte aj prospechové štipendium.

Rátalo sa s tým, že rodičom sa po čase za ich potomkom zacnie a do Izraela sa presťahujú aj oni. Aj ich čakali výhody – finančné aj spoločenské, vrátane občianstva udeleného hneď na letisku v Tel Avive.

Iru rodičia do Izraela nenasledovali. Rozviedli sa, mama zomrela, keď bola Ira v maturitnom ročníku. Otec ju chodil navštevovať, ale Izrael mu pripadal príliš hlučný, ľudia podľa neho nemali spôsoby a nepáčilo sa mu ani počasie.

„Až neskôr som pochopila, že hoci môj otec je židovského pôvodu a v ZSSR a neskôr v Rusku mu to aj hocikto vyhadzoval na oči, je v hĺbke srdca ruským nacionalistom. A keď sa už pred rokmi so mnou a s mojím manželom vedel do krvi pohádať o tom, akým je Putin požehnaním pre Rusko a aký skazený je Západ, len sa mi to potvrdilo,“ hovorí Ira.

Jedlička a dedkove metále

Ona sama, tak ako státisíce ľudí z bývalého ZSSR, síce žije v Izraeli, ale mnohé z jej rituálov sú ruské. Týka sa to jedla, ozdobovania jedličky, zbierania húb. Keď sa jej narodili deti, rozprávala sa s nimi výhradne po rusky, našla im ruskú pestúnku, naučila ich písať aj čítať v azbuke. Obe tak ako v detstve ona chodia povinne na klavír, šachový krúžok, plávajú v mori aj pri nízkych teplotách. „Ak v januári stretnete na pláži v plavkách nejakých ľudí, budú to na 95 percent Rusi,“ hovorí Ira.

Irin starý otec z matkinej strany bojoval v Červenej armáde a prešiel celým frontom až do Nemecka. Ira hovorí, že mal metále od krku až po pás a ona na neho bola veľmi hrdá. Trvalo to prakticky donedávna.

V Izraeli sa roky organizovali vojenské prehliadky pre sovietskych veteránov, a to 9. mája. „Chodila som tam z čistej nostalgie. Tí starí muži aj pár žien mi pripomínali starého otca, všetko, čo som sa učila o hrdinskej armáde, ktorá oslobodila Európu od nacizmu. Kupovala som im karafiáty, hanbila som sa, keď mi rozprávali, že nemôžu vyžiť z penzie,“ rozpráva Ira, ktorá pravidelne prispievala aj organizáciám pre osamelých veteránov z Ruska.

Až do svojej dospelosti nikdy nepočula o tom, že Červená armáda nebola až taká hrdinská, ani že neprinášala slobodu a mier. Pracovala v jednej telekomunikačnej firme a tá mala veľkú zákazku v Poľsku. Cestovala tam každý týždeň. Od pondelka do stredy bola vždy v Krakove.

„Nechápala som, prečo Poliaci tak nenávidia Rusov, prečo sa mi smiali a odťahovali sa odo mňa, keď som rozprávala o deduškovi. Bola som v totálnej tme, veď sme mali byť bratské národy. Všetko, čo som vedela o Rusku, bolo to, čo som sa naučila na základnej škole a čo som si pamätala z domu. V Izraeli som študovala na univerzite aplikovanú matematiku, na strednej som bola v matematickej triede, prakticky mi odpadlo humanitné vzdelanie. A na ruských kanáloch v Izraeli dávali Allu Pugačevovú a estrády,“ rozpráva Ira.

Nebola sama, kto mal takú skúsenosť. Podobné veci jej hovorili spolužiačky z internátnej školy, oči jej otvorila až rodina jej manžela. Sú to Židia z Ukrajiny a do Izraela emigrovali ešte v 70. rokoch, zhruba 20 rokov pred veľkou prisťahovaleckou vlnou zo ZSSR.

Smiali sme sa, keď nám rozprávali, že Putin je filosemita

Vtedy do Izraela prichádzali ľudia, ktorí si museli od sovietskych úradov „vydobyť“ povolenie vysťahovať sa. To znamenalo aj niekoľkoročnú šikanu, podozrievanie, že sú izraelskí a sionistickí agenti, a napokon vzdanie sa všetkého majetku. Židia, ktorí takto prišli do Izraela, si nerobili vôbec žiadne ilúzie o sovietskom režime a veľmi silno pociťovali jeho antisemitizmus.

A to bol aj jeden z hlavných dôvodov, prečo do Izraela utekali. Irina svokra mala napríklad veľké problémy z toho, že ju niekto udal, ako si opisuje písmená z náhrobných kameňov na starom židovskom cintoríne. Hneď bola za špiónku. Pritom sa len chcela učiť po hebrejsky.

Je celkom pochopiteľné, že keď Rusko spustilo propagandu o tom, že ide denacifikovať Ukrajinu, zasvietili Irinej svokre kontrolky. Boli však ruskí Židia aj Izraelčania, ktorým sa to zdalo ako dobré vysvetlenie.

Ukrajina, podobne ako ďalšie východo- a stredoeurópske štáty, sú v Izraeli posudzované s istým odstupom. Pre ich minulosť, keď buď priamo kolaborovali s nacistami, alebo neurobili dosť na to, aby ochránili svojich židovských spoluobčanov. V Izraeli sú aj rodiny, kde sa odovzdávajú príbehy o pogromoch, antisemitizme na dennej báze aj o tom, ako útoky na Židov podporovali kresťanské cirkvi, ktoré živili mýtus o Ježišových „vrahoch“.

Veľa sa hovorí aj o neonacistoch, modernom antisemitizme. Sú teda ľudia, ktorí Putinovým dôvodom nemali dôvod neveriť. Jedni z historických príčin, iní preto, lebo podľahli kremeľskej propagande. Napríklad roky omieľanému príbehu o tom, ako Putin v Tel Avive navštívil svoju bývalú učiteľku nemčiny, alebo o tom, ako má svojho obľúbeného rabína.

Tieto príbehy sú, samozrejme, moskovskou PR kampaňou futrovanou aj oligarchami židovského pôvodu blízkymi Kremľu. Niekto, kto len trochu pozná ruskú a Putinovu minulosť, to, z akých prameňov vychádza jeho ideológia, čo si myslí o ruskej nadradenosti a výnimočnosti, ich nemôže považovať za relevantné.

Už len preto, že ten istý, vraj filosemita Putin, je schopný v mene „denacifikácie“ Ukrajiny útočiť na ukrajinského prezidenta židovského pôvodu Volodymyra Zelenského, hrubo prekrúcať historické fakty a zneužívať pamiatku obetí holokaustu na to, aby ich perzekúciu prirovnával k ekonomickým sankciám voči niektorým Rusom.

Zlý sen, čo trvá už viac ako dva mesiace

Keď Putin napadol Ukrajinu, Ira zostala v šoku. „Samozrejme, že som si bola vedomá, čo je Putin zač, ale toto prekonalo všetky katastrofické scenáre, ktoré som v súvislosti s ním mala. Najprv prišlo zdesenie, lebo na Ukrajine máme príbuzných aj známych. Potom hlboké sklamanie z toho, ako neempaticky a zbabelo sa k Ukrajine zachovala izraelská vláda, a celé to už len zaklincoval Lavrov tvrdením o tom, že aj Hitler mal židovskú krv. To je neodpustiteľná urážka,“ vraví. Podľa nej pritom nešlo o pošmyknutie jazyka, ale o Lavrovov svetonázor, o jeho hlboko zakorenený antisemitizmus, o jeho pohŕdanie všetkým neruským.

Irin otec žijúci v Rusku je stále presvedčený, že Putin na Ukrajine naháňa nacistov a k tým treba byť nemilosrdný. „Otec je vzdelaný, ovláda štyri jazyky, nie je odkázaný na správy štátnej televízie, ale aj tak mu je to nanič. Je totálne zaslepený, až zúrivo proruský. Už sa s ním nemôžem rozprávať, minule mi povedal, že aj ja som zradkyňa a nahlási ma úradom,“ opisuje. Ira má stále ruské občianstvo.

Taký postoj, aký má jej otec, majú aj niektorí ruskí Židia v Izraeli. A príliš sa nevyznamenali ani izraelskí politici pôvodom z Ruska. Viacerí z nich zastávali takzvane neutrálny postoj, minister financií Avigdor Lieberman pôvodom z Moldavska dokonca na zasadaní vlády nemiestne žartoval o pekných Ukrajinkách, čo utekajú do Izraela, a niektorí starostovia izraelských miest sa už bijú o to, aby sa presťahovali práve k nim.

Hlasy verejných intelektuálov typu Nathan Sharansky (pôvodom z Ukrajiny), ktorý vyzýval na to, aby sa Izrael viac zapojil do pomoci Ukrajine, zostali nevypočuté ako naivné a málo pragmatické.

Viacerí ruskí Židia tak v priebehu dvoch mesiacov stratili ilúzie o krajine svojho pôvodu aj o krajine, kde inak často vedú veľmi pekné a komfortné životy.

„Tak ako ma pred rokmi opustila predstava ruskej armády ako orgovánom všade vítanej osloboditeľky, tak prichádzam na to, že aj izraelské motto Nikdy viac má svoje limity. Roky som sa cítilá ako ruská aj izraelská vlastenka. Teraz uvažujem, kto vlastne som a čo budem o tom všetkom hovoriť mojim deťom,“ vraví Ira. A hovorí to za mnohých.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Vojna na Ukrajine

Komentáre, Svet

Teraz najčítanejšie