Cudziemu človeku daroval obličku: Úžasný zážitok, ktorý ma napĺňa, ale svätca zo mňa nerobí

Americký psychológ Vlad Chituc (32) daroval predminulý týždeň obličku cudzej príjemkyni. Pre Denník N celý proces priblížil a vysvetlil, prečo sa na čin odhodlal.

Vedec hovorí, že o svojom rozhodnutí nemal žiadne pochybnosti. „Je to šialené, ale v mojom živote mi nenapadá nič podobné, kde by bolo tak úplne jasné, že moje správanie má taký pozitívny vplyv na život iného človeka.“

Chituc pôsobí na Yalovej univerzite, kde si robí doktorát. Zaoberá sa najmä etikou, morálnou psychológiou či kognitívnymi vedami.

Hovorí, že by prospelo, keby sa o dobrých skutkoch nehovorilo ako o niečom neobyčajnom a posvätnom. „Bežne sa to vníma tak, akoby na človeku bolo niečo neobvyklé, ak spraví čin, ktorý inému zachráni život. Ak o takých ľuďoch budeme hovoriť ako o svätcoch, potom si ostatní povedia, že sa nemôžu správať ako oni, lebo oni sú len obyčajní ľudia. (…) Ak by viac ľudí videlo, že darcovia orgánov sú normálni ľudia, možno by ich pribudlo.“

Darcovstvo orgánu cudziemu človeku nie je na Slovensku možné. Denník N oslovil aj lekára Daniela Kubu, riaditeľa Národnej transplantačnej organizácie, aby darcovstvo obličky zasadil do nášho kontextu. „Kvalita života pacienta na dialýze sa vôbec nedá porovnať s kvalitou života po transplantácii, ktorá je oveľa vyššia,“ vraví lekár v rozhovore.

Prečo ste sa rozhodli pre darcovstvo obličky?

Už si nepamätám, kde skrsol ten nápad. Spomínam si, že v minulosti som čítal napríklad Strangers Drowning (kniha o tom, ako sa ľudia plne oddajú pomoci druhým – pozn. red.) od Larissy MacFarquharovej. Dôvody, prečo darovať orgán, sú celkom presvedčivé. V Spojených štátoch je okolo 100-tisíc ľudí, ktorí sú na čakacej listine na obličku. Denne zomrie 12 z nich. Obličiek od mŕtvych darcov nie je ani zďaleka dostatok. Po obličkách od živých darcov je preto obrovský dopyt.

Pred piatimi rokmi vydal Dylan Matthews pre Vox článok, kde opísal vlastnú skúsenosť s darcovstvom obličky. Vysvetľuje v ňom, prečo by to mali spraviť aj iní. Pamätám si, ako som si hovoril, že darcovstvo obličky neznie vôbec zložito a ide o vec, ktorú by som mohol zvládnuť.

Robím si doktorát na Yalovej univerzite. Skúmam najmä morálne témy, no aj iné veci. Mám veľa práce, musím napísať dizertačnú prácu, ale mojou výhodou je, že som veľmi flexibilný. Ak sa pozriem do svojej akademickej budúcnosti, myslím si, že teraz som v období, keď som najflexibilnejší. Prijali ma na jar v roku 2020. Keďže prišla pandémia, rozhodnutie o darcovstve som musel odložiť až na obdobie, kým budem zaočkovaný. Takže s celým procesom som začal na jar minulého roka.

Aké etické princípy boli v pozadí vášho presvedčenia darovať obličku? Išlo o náboženské či iné dôvody?

Nie som veriaci. Zastávam názor, ktorý je trochu kontroverzný, že etické princípy ľudí nemotivujú, aby im viac záležalo na iných. Čo ma teda motivovalo? Proste predstava, že môžem spraviť veľa dobra a pomôcť inému človeku pri relatívne nízkych nákladoch. Myslím si, že to je dostatočne presvedčivý argument bez ohľadu na to, či ste utilitarista, deontológ, hlásite sa k etike cností, židovsko-kresťanskej tradícii alebo niečomu inému. Ide o základnú motiváciu, ktorá preniká uvedené etické smery.

Je pri rozhodovaní o darcovstve relevantné, že orgán môže dostať osoba, ktorá môže byť zlým človekom? Vplývalo to nejako na vaše rozhodnutie?

Viem zopár informácií o pacientke, ktorá dostala moju obličku. Je to tridsiatnička. Som si istý, že je to príjemná a skvelá žena a jej rodine na nej veľmi záleží. Je vtipné premýšľať o vašej otázke. Predstavte si hazardnú hru, v ktorej máte 80-percentnú šancu, že vyhráte veľa peňazí. No vy prehráte. Znamená to, že hra bola zlá a vaše rozhodnutie hrať bolo chybné? Nie, skrátka ste nemali šťastie.

Ak by som sa dozvedel, že moju obličku dostal fakt zlý človek, asi by ma to dostalo. Ale tak to chodí, že niekedy robíte dobré veci, ktoré vám nevyjdú. Podobne ako v tej hazardnej hre. No to neznamená, že sa nemáte snažiť. V globále väčšina príjemcov budú dobrí ľudia. Ich rodina ich miluje a vďaka darovanému orgánu prežijú mnoho šťastných rokov. Úplne by mi stačilo, ak by moja oblička šla komukoľvek, kto je aspoň o niečo lepší ako Hitler. Muselo by ísť o naozaj veľmi zlého človeka, aby prevážili dôvody, prečo mu nedarovať orgán.

Povedali ste, že o príjemkyni viete zopár informácií. Znamená to, že proces nie je anonymný?

Nepovedali mi o nej nič až do darcovstva. Dovtedy je celý proces úplne anonymný. Potom k vám nejaké informácie presiaknu. V hrubých rysoch som sa dozvedel, kto obličku dostal.

V tejto chvíli, keď je už po transplantácii, to je na darcovi a príjemcovi, ako ďalej – ak by príjemkyňa chcela, veľmi rád sa s ňou porozprávam. No ak nebude chcieť, nebudem to brať osobne. Celý proces sa začína pomaly – ak obe strany chcú, na úvod si môžu vymeniť listy. Až neskôr sa môžu stretnúť. Včera (vo štvrtok – pozn. red.) to bol týždeň, čom som daroval obličku. Odvtedy neprešlo veľa času, takže som nemal mnoho príležitostí na kontakt s príjemkyňou. Ale v pondelok mám vyšetrenie a možno sa dozviem viac informácií.

Od operácie, pri ktorej vám odobrali obličku, uplynulo osem dní, teraz sa rozprávame a vyzeráte úplne zdravo a v pohode. Nejde o závažný zákrok?

Je to veľmi malý chirurgický zákrok, hoci ľudia si mylne myslia, že je to nejaká veľká operácia (lekár Daniel Kuba, riaditeľ Národnej transplantačnej organizácie, vraví, že „odber orgánu rozhodne nie je malý zákrok“ – pozn. red.). Operáciu som mal v stredu (4. mája – pozn. red.) o siedmej ráno a prebehla hladko. Dokonca sa skončila o hodinu skôr, ako bolo plánované. Nepamätám si, kedy som sa zobudil. Myslím si, že bolo zhruba 11 hodín. O niekoľko hodín neskôr som už chodil. Domov ma pustili na druhý deň. Niekedy ľudí pustia domov o jeden alebo dva dni neskôr ako mňa.

Celý systém je nastavený na „priemerného“ darcu, čiže päťdesiatnika alebo šesťdesiatnika. Ale ja mám 32 rokov, som zdravý, takže som sa zotavil veľmi rýchlo. Oveľa rýchlejšie ako niekto, kto je dvakrát starší. Mal som nejaké problémy s plynatosťou, ale to sa vyriešilo. Už niekoľko dní po operácii som dokázal prejsť zopár blokov. Do kancelárie na Yalovej univerzite som prišiel v pondelok. Už som sa pustil do práce.

Išlo o laparoskopickú operáciu. Mám dva malé vpichy s veľkosťou asi dva centimetre a jeden väčší, ktorý je do 10 centimetrov. To je celé. Mal som jednu zlú noc, ale spočítajte si to – vďaka môjmu rozhodnutiu nejaká osoba o pár rokov nezomrie.

Som zlý človek, ak som obličku nedaroval?

Vôbec si to nemyslím. Uvažovať o morálnom správaní takýmto spôsobom nie je dobrý nápad. To, že som si kedysi prečítal nejakú knihu a článok, takže som si povedal, že by som šiel do darcovstva, zo mňa nerobí lepšieho človeka. Je mnoho spôsobov, ako môžete byť dobrý človek bez toho, aby ste darovali obličku. Päť rokov som bol vegánom, no vzdal som to, lebo to bolo ťažké. Nemyslím si, že to zo mňa robí zlého človeka. Každý z nás má oblasti, v ktorých sme lepší, a oblasti, kde sme horší. Aj keď ste nedarovali obličku, som si istý, že je mnoho iných spôsobov, ako robíte viac dobra vo svete ako ja.

Moje rozhodnutie darovať obličku môže súvisieť s mojou nižšou toleranciou rizika. Som spontánny človek a moje rozhodnutia sú niekedy menej predvídateľné. Tak mi to vyhovuje. Niekto možno vyhodnocuje riziko inak, tak sa rozhodne, že nebude darcom. Alebo nemá ten luxus, že si môže len tak zobrať na týždeň voľno. Nevyberáme si okolnosti, v akých sa ocitneme. Mojou výhodou je, a som za to vďačný, že som doktorand, takže som flexibilný. Veľa práce môžem robiť z domu.

O svojej skúsenosti s darcovstvom obličky písal Chituc na sociálnej sieti. Zdroj – Vlad Chituc/Twitter

Hi friends! I'm finally feeling well enough to share some news that I've been very excited about: earlier this week, my kidney was removed through a small cut in my stomach, tucked into a box, flown down to johns hopkins, and implanted into a stranger where its working great pic.twitter.com/eDv20wEFYs

— Vlad Chituc (@VladChituc) May 8, 2022

Podporovali vás vo vašom rozhodnutí priatelia a rodina?

Moja priateľka bola spočiatku trochu proti. Myslím si, že je to celkom bežné. Potom som ju prehovoril. Presvedčilo ju stretnutie s lekármi, ktorí jej vysvetlili, že pre mňa nepôjde o veľkú operáciu. A presvedčilo ju aj to, aký pozitívny vplyv bude mať darcovstvo pre príjemkyňu. Takže jej postoj sa časom zmenil a napokon ma veľmi podporovala. Nikoho neviním z toho, že je opatrný. Je to prejav toho, že mu záleží na jeho blízkej osobe, ktorá sa rozhodla pre darcovstvo.

Priateľka aj spolubývajúci mi pomáhali. Prvé dni po operácii mi varili, lebo ja som nemohol. Ak by som nemal takú sieť kamarátov, asi by to bolo ťažšie. Už som mobilnejší, stále sú však veci, ktoré nemôžem robiť. Lebo mi hrozí pruh. Takže spolubývajúci mi perú. Nakupujú mi aj potraviny. Je veľmi dôležité, aby ste vo svojej blízkosti mali takýchto ľudí.

Nemali ste o svojom rozhodnutí darovať obličku žiadne pochybnosti?

Vôbec. Aké pochybnosti by som mohol mať? Je to šialené, ale v mojom živote mi nenapadá nič podobné, kde by bolo také úplne jasné, že moje správanie má taký pozitívny vplyv na život iného človeka. Byť na dialýze je strašné. Chodíte na ňu trikrát do týždňa. Neustále sa cítite pod psa. Mnohokrát si pacienti nevedia udržať prácu, lebo kde vás zamestnajú, ak trikrát týždenne odchádzate na niekoľko hodín z práce? V priemere prežijú ľudia na dialýze 5 až 10 rokov (no môže to byť aj viac – pozn. red.). Vďaka môjmu rozhodnutiu bude žiť príjemkyňa zdravší, dlhší a šťastnejší život. Zase bude môcť robiť veci, ktoré nemohla robiť bohvie ako dlho.

Zvykol som raz mesačne posielať peniaze Oxfamu. Robil som to dlho. Sú štúdie, ktoré ukazujú, aká suma zachráni život jedného dieťaťa, ktoré nepodľahne malárii či inej chorobe. Ale toto je príliš abstraktné. Darcovstvo orgánu je úplne konkrétny skutok. Je to tá úplne najlepšia vec, ktorú si viem predstaviť, že niekto môže spraviť. Pri iných rozhodnutiach vnímam, že medzi rozhodnutím a tým, čo chceme dosiahnuť, je viacero vrstiev – ak prestanem jesť mäso, možno sa zmení dopyt, takže niekde si možno nejaký farmár povie, že bude produkovať menej mäsa. No v prípade darcovstva toto odpadá a je to úplne priamočiare a jasné – moje rozhodnutie pomohlo konkrétnemu človeku.

Na Slovensku sa živým darcom môže stať len geneticky blízka príbuzná osoba, ďalej manžel či manželka a emocionálne blízky nepríbuzný človek. Ale darcovstvo orgánu úplne cudzej osobe nie je možné…

… Fakt? To je šialené. Nechápem, prečo z toho u vás robia vedu a nedá sa darovať orgán cudziemu človeku. Myslím si, že je oveľa neslušnejšie, ak darca daruje orgán osobe, ktorú pozná. Nemyslím si, že by som to dokázal. Viete si predstaviť, že by ste darovali vašu obličku manželke? Také rozhodnutie zásadným spôsobom poznačí váš vzťah. Zvrtlo by sa to do myšlienok typu: „Ako si opovažuješ neumyť po sebe riad? Či si nepamätáš, čo som pre teba urobil ja, keď som ti daroval obličku?“ Alebo si predstavte, že by na párty prišiel váš strýko, ktorému ste darovali obličku, a on by si pred vami vypil a fajčil by. Bolo by šialené, k čomu by to viedlo. Príde mi, že to máte presne naopak, ako by malo byť, ak neumožňujete darovať orgán úplne cudziemu človeku.

Ja som transplantáciu absolvoval v Spojených štátoch a celý proces bol jasný. S byrokraciou sa nekamarátim asi ako väčšina ľudí. Vyplnil som niekoľko formulárov, sú na stránke národného registra. Vybral som si nemocnicu Hartford Hospital, ktorú mám blízko od bydliska. Mal som to do nej asi 25 minút. Myslím, že na východnom pobreží je druhá za Johns Hopkins v počte darcovstiev. Absolvoval som lekárske vyšetrenie a viacero krvných testov. Človeka to trochu otravuje, no nebolo to nič strašné a normálne sa to dalo zvládnuť.

Ako dlho celý proces trval, kým došlo na odber orgánu?

Asi rok. Ale dalo by sa to zvládnuť aj rýchlejšie, no niekedy sa veci odkladali – buď som nemal čas, alebo som na niečo zabudol. Keď som zvládol papierovačky, išiel som do nemocnice, kde na mňa čakal celý tím vrátane sociálneho pracovníka, chirurga a ďalších. To bola asi najotravnejšia vec na tom celom. Bol som niekoľko hodín v miestnosti, kde som sa išiel unudiť na smrť. Asi každú pol hodinu za mnou niekto prišiel a vypytoval sa ma na veci, ktoré sa pýtal už niekto pred ním. A potom mi dali informácie, ktoré som už vedel.

Mimochodom, darcovia obličky žijú v priemere dlhšie ako bežná populácia. Ale nie je to žiadne prekvapenie, ide o prejav selekčného skreslenia, lebo na to, aby vás do programu zaradili a mohli ste sa stať darcom, musíte byť úplne fit. No spomínam si na jednu štúdiu – myslím, že z Holandska –, ktorá uvádzala, že darcovia môžu žiť asi o rok kratšie, ak si správne spomínam. Ale čo je rok, ak ste osemdesiatnik? Je mi to jedno, čert to ber.

Dostali ste za darcovstvo zaplatené?

Je to protiprávne. Sú veci, za ktoré v USA ako darca neplatíte, napríklad krvné testy. Neznášam papierovačky, ale ak by som vyplnil príslušné dokumenty, mohol by som požiadať o náhradu za cestovné náklady. V nemocnici som musel byť na vyšetrenie skoro ráno, tak som si zobral hotel. Vedia pokryť náklady na izbu aj ušlý zisk. Ale opäť, z právneho hľadiska sa to musí spraviť tak, aby nešlo o platbu, ale refundáciu výdavkov.

Napĺňa vás to, že ste darovali obličku? Odporučili by ste to aj inému človeku?

Úprimne, veľmi som si to celé užil. Je to aktivita, ktorá človeka napĺňa. Od operácie prešiel len týždeň, ešte som sa nestretol ani nerozprával s príjemkyňou orgánu, takže predpokladám, že ďalšie pocity naplnenia ešte prídu. Každopádne, bol to úžasný zážitok. Každého v tom podporujem, kto na to má možnosti – má rodinu, ktorá ho podporí a priateľov, ktorí mu pomôžu, môže nejaký čas pracovať z domu, prípadne si vziať na týždeň či dva týždne voľno.

Čo ma motivovalo, aby som do toho šiel? Jednoducho predstava toho, že to nie je žiadna veda a dá sa to zvládnuť. Keď som si čítal článok Dylana Matthewsa pre Vox, hovoril som si, že to je pohoda. V mojom prípade všetko prebehlo úplne hladko. Dylan sa do práce vrátil asi o dva týždne, mne to trvalo štyri dni. Preceňuje sa, že darcovstvo je vážna operácia. V nemocnici som vyplnil asi päť formulárov, že existuje riziko, že môžem umrieť. Chirurga som sa opýtal, čo je úplne najhoršia vec, ktorá sa im v centre stala za celú históriu transplantácií obličky.

Čo vám lekár odpovedal?

Že došlo k nepriechodnosti čriev darcu a museli mu spraviť druhú operáciu, aby to odstránili. Ľudia si myslia, že je to nebezpečná a závažná operácia. V nemocnici vás – pre istotu – nechajú podpísať papiere, že môžete zomrieť, je to však nezmysel. V skutočnosti nejde o závažnú operáciu (lekár Daniel Kuba, riaditeľ Národnej transplantačnej organizácie, vraví, že „odber orgánu rozhodne nie je malý zákrok“ – pozn. red.). Ak by si čitatelia z toho rozhovoru mali niečo odniesť, tak to, aby darcovstvo obličky nepreceňovali. Môj život to skoro nijako nenarušilo. Štyri dni po operácii som bol v kancelárii. V sobotu (7. mája – pozn. red.) som bol na párty. Ak ste mladý a zdravý človek, nie je to nič v porovnaní s tým, čo dáte inému človeku. Fakt to nie je nič strašné.

Poznáte iných ľudí, ktorí takisto darovali obličku?

Nie, nikoho. O svojej skúsenosti som však napísal na sociálnych sieťach. Ozvali sa mi dvaja kamaráti, ktorí sa zapísali do registra darcov a pôjdu na vyšetrenia. Som nadšený z toho, že som možno inšpiroval iných, aby darovali orgán.

Chcel by som zdôrazniť, že som sotva pohol prstom. To je na tom to šialené. Niekedy si kladiem otázku, či by sa viac ľudí rozhodlo pre darcovstvo, ak by ho nevnímali ako nejakú veľkú, úžasnú a takmer posvätnú vec. Myslím si, že by prospelo, ak by sme o dobrých skutkoch nehovorili ako o niečom neobyčajnom a posvätnom. Bežne sa to vníma tak, akoby na človeku bolo niečo neobvyklé, ak spraví čin, ktorý inému zachráni život. Ak o takých ľuďoch budeme hovoriť ako o svätcoch, potom si ostatní povedia, že sa nemôžu správať ako oni, lebo oni sú len obyčajní ľudia. To odrádza od konania dobrých skutkov.

Pomohlo by, ak by sme poľudštili činy, ktoré sa obvykle považujú za nejaké šialene altruistické správanie. Ja som normálny chalan a často sa správam ako kretén. Nie som svätec. Ak by viac ľudí videlo, že darcovia orgánov sú normálni ľudia, možno by ich pribudlo.