Denník N

Týždeň v práve Rada Procházku: Záznam „krčmovej“ debaty

Najvyšší súd USA. Foto – supremecourt.gov
Najvyšší súd USA. Foto – supremecourt.gov

Udalosti z oblasti práva komentuje ústavný právnik a bývalý poslanec NR SR Radoslav Procházka

Všeličo sa prihodilo, o čom by sa tu dalo pozhovárať tradičnou formou, ale ja sa každý týždeň obávam toho istého: že je to na jedno kopyto a už vás to nebaví. Ani mňa nie! Tak dnes úplne inak.

Mám kamaráta, ktorý so mnou študoval na Yale Law School. Na jednej z kalifornských univerzít, vo svojom rodnom meste, učí morálnu filozofiu, jeho špecializáciou je Kant. Dizertačnú prácu na tému morálnej epistemológie priateľstva, ktorú začal písať pred pätnástimi rokmi, síce zatiaľ nedokončil, ale o profesionálnom boxe, NBA a NFL vie všetko, čo sa vedieť dá. Píšeme si v priemere každý druhý deň.

Keď 2. mája zomrel Joseph Raz, jeho najobľúbenejší právny filozof, spýtal som sa ho, čo by som mal použiť ako definičný Razov citát, ak by som mu v rubrike mal vzdať hold. To sme napokon nechali tak a podebatovali sme o tom, čo sa v Amerike deje v súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu o interrupciách, osobitne o protestných zhromaždeniach pred domami konzervatívnych sudcov. Súvisí to s úlohou práva a súdov v spoločnosti a týka sa to príznakov hnevu a spôsobov jeho ventilácie, ktoré sa aj u nás budú stupňovať, takže sem – s neochotným súhlasom kamaráta a vo vlastnom preklade – dávam autentický prepis časti našej konverzácie.

– Ja: „Čau. Ty máš názor na tie protesty, čo sa dejú pred domami sudcov? Moja bublina s tým vyzerá byť úplne v pohode, ale mňa to vyrušuje.“

– On: „Ja som ani nevedel, že sa to deje. Po dvoch mesiacoch spravodajského ‚overload‘ kvôli Ukrajine som vypustil správy a týždeň som čítal len filozofické knihy. Ale mám dva úvodné postrehy.

Podľa mňa musia byť nejaké limity na to, čo si od štátu povinný zniesť. V istej chvíli je takýto protest na mieste. Je to jeden stupeň pod pouličnou výtržnosťou (riot). Takže otázka znie, čo opodstatňuje protest na úrovni jedného stupňa pod výtržnosťou. Zabíjanie detí ho opodstatňuje, ak naozaj veríš, že potraty sú zabíjanie detí. Potom je však otázkou, či sa právo ženy na potrat od tohto líši. Je zbavenie ženy tohto práva takým typom násilia voči jej telu, že opodstatňuje výtržnosť alebo aspoň jeden stupeň pod ňou? Nedokážem povedať, že nie, neopodstatňuje. Neviem na to odpovedať. Inštinkt mi hovorí, že plod je dostatočne blízko ľudskej bytosti na to, aby každý uznal aspoň to, že snaha chrániť ho má humánny základ. Aj keď si myslíš, že ten názor je nesprávny, nemal by si si myslieť, že predstavuje zlo.

Pokiaľ ide o právo, prikláňam sa k názoru, že to je nelegálne. Je to zásah do súkromia. A zneužívanie verejných priestranstiev. Môžu protestovať na miestach, kde tí sudcovia vykonávajú svoju funkciu. Nie tam, kde má každý človek, aj oni, nárok na bezpečnú zónu.“

– Ja: „Moja hlavná výhrada je legalistická. Snaha vystrašiť sudcov tak, aby zmenili názor, znamená spraviť právo bezpredmetným. Znamená to zmeniť súdy na populistické orgány, ktoré majú vychádzať v ústrety aktuálnym požiadavkám tých najhlasnejších segmentov spoločnosti. Právo sa proste z celej rovnice odstraňuje. Možno už ani neexistuje a všetko je politika, ale priznať to takto otvorene a nezvratne je krok k bezprávnej spoločnosti, kde záleží len na väčšinách a na tom, ako nahlas vieš kričať.“

– On: „To je zaujímavý pohľad. Na mňa pôsobí veľmi kontinentálne, v zmysle tej Kelsenovej čistoty práva. Poviem ti, ako by ti asi odpovedal americký akademik. Odkázal by na morálny obsah práva. Predovšetkým na fakt, že tu ide o zásah do ľudských životov a že podstatou práva na potrat je právo ženy mať kontrolu nad svojím telom a svojím životom. Tie protesty to robia úplne očividným. Čiže sa týkajú obsahu práva. Takže by ti ten akademik povedal aj to, že ak sa rozhodneš byť sudcom, stávaš sa zodpovedným za rozhodnutia, ktoré bezprostredne ovplyvnia ľudské životy. Si v situácii, keď musíš byť súčasťou nepohodlných konverzácií a interakcií, ktoré ti plasticky ukazujú, ako tvoje rozhodnutia ovplyvnia životy konkrétnych ľudí. Právo je do istej miery vecou umiernenej argumentácie. Ale občas je o tých najfundamentálnejších morálnych presvedčeniach.“

– Ja: „Hej, dobrá poznámka. Ja mám stále tendenciu vnímať právo ako systém pravidiel, ktorých obsah sa dá deduktívne vyvodiť použitím logických argumentov. Ale tak to nefunguje. Napriek tomu si myslím, že je legitímnejšie protestovať pred domami politikov ako pred domami sudcov. Súdenie by nemalo reflektovať tlak verejnej mienky, ale vnútornú morálku práva.“

– On: „Ja som o tom nedávno rozmýšľal v kontexte svojej štúdie o Kantovi. Vždy som si myslel, že sudca má byť technokrat, strážca práva. Ale to je v modernom svete dlhodobo neudržateľné. Aj sudca musí v nejakom zmysle realizovať vôľu ľudu. To neznamená, že má fungovať ako zákonodarca. Skôr niečo v tom zmysle, že cieľom má byť súlad medzi morálnym obsahom práva a skutočným presvedčením obyvateľstva. Na tej najzákladnejšej úrovni je súd hovorcom ľudí. Právo je vyjadrením vox populi a súd nie je hovorcom ‚Práva‘ ako ríše abstraktných večných princípov ani ‚Práva‘ ako pozitivistického obsahu určeného mašinériou politických inštitúcií.

Takto, ak má platiť slogan, že sloboda znamená žiť podľa práva, pre ktoré sa rozhodneš, potom to znamená, že právo musí byť vecou kolektívneho rozhodnutia. Čiže všetky politické inštitúcie vrátane súdov sa podieľajú na deľbe práce, ktorú spoločnosť zaviedla, aby dosiahla to, že sa spravuje právom, ktoré je i) morálne opodstatnené a ii) výsledkom kolektívneho rozhodnutia. Vždy som si myslel, že stačí i). Dnes si myslím, že potrebuješ aj ii). Ak chceš žiť spôsobom, ktorý rešpektuje slobodu ostatných, potom musíš akceptovať aj ii). To je rozdiel medzi používaním moci na to, aby si voči ostatným presadil svoje vlastné rozhodnutia, a jej používaním na to, aby si voči nim presadil právo.“

Tu to zastavím, lebo jednak sa kamarát už trochu predvádza a jednak chcem nadviazať inou konverzáciou, ktorú už vyše dvadsať rokov vediem s iným kamarátom, o generáciu starším emeritným sudcom s výnimočnou kariérou a príkladnou sudcovskou deontológiou. Prekvapilo ma, keď mi pred časom povedal čosi podobné. Že súdy sú tiež zastupiteľskými inštitúciami. Síce inak ako parlamenty, ale aj ony sa zodpovedajú verejnej mienke a nemožno ich pred ňou izolovať. Parafrázujem, ale relatívne presne: legitimita sudcovských rozhodnutí nie je daná (len) ich vnútornou koherentnosťou, ale (aj) ich prijateľnosťou zo strany verejnosti. V menej utopickej/distopickej verzii je daná nielen súladom s platným právom, ale aj súladom s morálnymi očakávaniami občanov.

Hádam vás uteší, že pozitivizmus je klinicky mŕtvy a my kelseniáni, bazírujúci na predvídateľných sylogizmoch, sme dinosauri. Akurát, že o seba sa bojíme menej ako o to, či ten meteorit aktivistického pseudojusnaturalizmu (HODNOTY!!!) nevyhubí aj príťažlivejšie formy života.

Post scriptum. Tak som to napokon našiel. Hlava 18, paragraf 1507 federálneho zákonníka: „Komukoľvek, kto s úmyslom zasiahnuť do výkonu spravodlivosti alebo mu zamedziť alebo s úmyslom ovplyvniť akéhokoľvek sudcu, porotcu, svedka alebo zamestnanca súdu pri výkone jeho právomoci vykonáva obštrukčnú alebo protestnú manifestáciu v budove súdu Spojených štátov alebo v jej blízkosti, alebo v blízkosti obydlia takéhoto sudcu, porotcu, svedka alebo zamestnanca súdu, sa uloží pokuta alebo trest odňatia slobody na maximálne jeden rok, alebo oba tresty.

[Kniha Radoslava Procházku: Kráľ otec. Od Kováča po Kisku alebo načo nám je prezident]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Týždeň v práve Rada Procházku

Komentáre

Teraz najčítanejšie