Niekoľko zastavení v apokalypse

Autorka je spisovateľka

Pred pár dňami dávali v kine Schmidtov Konec srpna v hoteli Ozon. Išla som si ho pozrieť a dúfala som, že budem v kine sama, lenže v sále už sedel párik mladých ľudí, ktorí zrejme mali rovnaký plán. Hm, smola. Jan Schmidt v tomto filme trochu korigoval Juráčkovu predstavu o tom, že posledné ženy na svete majú jediný cieľ, rodiť deti, ale rovnako ako v predlohe putujúce ženy nakoniec zabijú jediného muža. Môj objav bola však Beta Poničanová v hlavnej role. V kuse fajčila, a aj po rokoch postkatastrofického putovania krajinou mala stále cigarety.

Naozaj dávno som v tom istom kine videla film Potomkovia ľudí, jeden z prvých od Alfonsa Cuaróna. Vedomie konca tu spôsobí globálna neplodnosť, odohráva sa v roku 2027. Do Británie prúdia utečenci, je to diktatúra a udržala si ako posledná krajina charakter štátu. Prisťahovalcov držia v klietkach, napríklad nemeckú dôchodkyňu. Zúfalo sa dožaduje jedla. Film som si pozrela ešte raz a trochu zostarol. V roku 2006, keď vznikol, sa ešte nedalo tušiť, že jedným zo zdrojov rozkladu budú sociálne siete. V Potomkoch ľudí sa teda pri udalosti, ktorou je smrť najmladšieho človeka na Zemi, nahrnú všetci do kaviarne s veľkou obrazovkou, aby si pozreli BBC, neskrolujú feedy vo svojich smartfónoch, nemajú ich. V scénach za hranicami, kde už zánik štruktúr prebehol naplno, sa však nedá pomýliť. Konečné štádium rozkladu má vždy rovnaké kulisy: ruiny, streľba a mŕtvoly.

S istou subverzívnou pasiou si v rámci cesty žánrom dokážem pozrieť aj úplne zlé blockbustery, napríklad Deň po tom. Na koniec filmu sa po úmornom putovaní dá dopracovať cez bizarné momenty. Viem si celkom užiť, keď tornádo z