Denník N

„Súdruh Putin, ste znamenitý historik!“ Prečo ruský prezident toľko hovorí o vzdialenej minulosti

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Putina veľmi zaujímajú dve historické témy, ktoré majú praktické dôsledky: Ukrajina a vypuknutie druhej svetovej vojny. Jeho vedomosti v tejto oblasti však boli primitívne a mylné.

Autor je ruský historik, politológ a publicista

Pokiaľ ide o záujem o históriu a chuť verejne o nej hovoriť, Vladimira Putina možno porovnávať len s Josifom Stalinom. Táto podobnosť nie je náhodná: Stalin bol skutočným tvorcom sovietskeho impéria, zatiaľ čo Putin sa ho snaží v tej či onej podobe oživiť. Historický naratív potrebujú títo vládcovia na ospravedlnenie svojich geopolitických nárokov a na politickú socializáciu spoločnosti – na jej „výchovu“ v duchu vlastenectva.

Putinove názory na dejiny ZSSR a Ruska vyrástli zo stalinského kabáta a sú pretkané poriadnou dávkou profesionálnej paranoje tajných služieb.

Rozpad ZSSR považuje korporácia čekistov za výsledok úmyselného rozvratu zo strany Západu, ktorý dokázal využiť „zradcov a slabochov“ v sovietskom vedení. Putinov plán na obnovenie geopolitickej moci a vplyvu Ruska je preto pokusom zopakovať históriu a pomstiť sa Západu. Je v tom aj osobná zášť: Putinove návrhy na vstup Ruska do NATO v roku 2000 boli odmietnuté opovržlivým spôsobom.

Fixácii ruského prezidenta na Ukrajinu nechýba osobný rozmer, prvoradý je však vplyv ruskej strategickej kultúry a kultúrnej antropológie ruskej elity. V tradičnej ruskej strategickej kultúre od druhej polovice 17. storočia bola Ukrajina vnímaná ako kľúčové územie, ktoré transformuje Rusko na impérium a poskytuje cestu do Európy. Bez Ukrajiny sa Rusko geopoliticky, politicky a kultúrne posúvalo do Ázie. S Ukrajinou ako súčasťou spoločného štátu by si mohlo nárokovať na európsku príslušnosť.

Odôvodnením nevyhnutnej jednoty Ruska a Ukrajiny bola koncepcia „trojjediného národa“ – Rusov, Ukrajincov a Bielorusov. Preto, hoci medzi cárskou elitou bolo dosť Malorusov (názov Ukrajincov za cárskeho Ruska – pozn. prekl.) a Bielorusov, postoj k ukrajinskej a bieloruskej identite bol vždy podozrievavý a pohŕdavý. Ukrajinci a Bielorusi boli vnímaní ako menejcenní Rusi a ukrajinská a bieloruská kultúra ako provinčná, roľnícka a druhoradá oproti ruskej. „Starší brat“ sa na mladších pozeral zhora.

„Ukrajinčina a bieloruština sú nárečia a Zelenskyj sa tvári, že zabudol ruštinu? Nie!“

Vladimir Putin, dôstojník sovietskej KGB, si osvojil imperiálnu strategickú kultúru, postoj bezpodmienečnej ruskej nadradenosti a koncept „trojjediného národa“ sa stal jeho politickým vodidlom. Profesionálna konšpiračná paranoja naznačovala Putinovi, že „trojjediný národ“ bol rozdelený machináciami zvonka. Jeho veľkým osobným poslaním je teda obnoviť stratenú jednotu.

Putinove znalosti a chápanie histórie vo všeobecnosti nepresahujú rámec školského kurzu sovietskej verzie imperiálneho prístupu s niekoľkými exotickými vsuvkami z vedeckých poznatkov predminulého storočia.

Ruskí žiaci sa donedávna učili, že ruská štátnosť vznikla súčasne v dvoch oblastiach, v Kyjive a na severovýchode Ruska. Z osobných a politických dôvodov Putin zdôrazňoval severovýchodnú líniu pri formovaní ruskej štátnosti. Okrem iného navštívil vykopávky v Starej Ladoge, kde sa nachádzala pevnosť založená Rurikom v roku 862. Toto miesto sa nazýva „prvým hlavným mestom starovekého Ruska“.

V reálnej histórii súťaž vyhral zo všetkých hľadísk Kyjiv. Ale nie v historickom vesmíre ruského prezidenta. Po začatí „špeciálnej vojenskej operácie“ začalo ministerstvo školstva skutočne vymazávať odkazy na Kyjivskú Rus zo školských učebníc. Presne podľa Orwella: „Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť.“

Vrátil sa tak k zabudnutej a nezmyselnej debate medzi normanistami a antinormanistami. Zaujímalo by ma, či sa prezidentovo vyhlásenie dostane do učebníc dejepisu.

Putina zaujímajú dve historické témy, ktorých využitie má praktické dôsledky: Ukrajina a vypuknutie druhej svetovej vojny (tá prvá bola spomenutá vyššie). Ruský prezident sa odvolával na údajne archívne (v skutočnosti už zverejnené) dokumenty a dokonca na túto tému uverejnil článok.

Aké je pozadie tohto historického záujmu? Po odmietnutí Ruska zo strany NATO bol Putin presvedčený o nevyhnutnosti konfliktu so Západom, veľa uvažoval o preventívnom údere a pripravoval sa naň. Operácia na Ukrajine bola počiatočnou súčasťou tohto plánu. Po ukrajinskom bleskovom útoku sa plánovalo prepadnúť Moldavsko a potom sa presunúť do Pobaltia. Ruský prezident dúfal, že jadrovým vydieraním dosiahne samolikvidáciu NATO a nadiktuje Európe nové podmienky mierového spolužitia.

Dá sa teda povedať, že historické názory Vladimira Putina nie sú len dôležitou súčasťou jeho pohľadu na svet. Slúžili mu ako hnací motor pri prijímaní kľúčových politických rozhodnutí. Ruský prezident sa pokúsil vyvodiť dôležité ponaučenie z histórie. Jeho znalosti histórie však boli jednostranné, primitívne a chybné. Aj rozhodnutia, ktoré urobil, boli chybné.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie