Denisa Ballová
Odmalička bola tvrdohlavá. Keď jej spolužiačky riešili najlepšie výsledky, ona odišla aj napriek nesúhlasu rodičov do Ameriky, aby sa tam poriadne naučila angličtinu. Keď sa rozhodla pre žurnalistiku, vybrala si univerzitu v New Yorku, pretože práve táto metropola podľa nej presakovala informáciami.
Japonská novinárka Šiori Itó precestovala svet, robila reportáže z gerilovej vojny Kolumbii aj z kokaínovej džungle v Peru. Najväčšie nebezpečenstvo ju však čakalo v Japonsku, kde ju údajne znásilnil jeden z najprominentnejších japonských reportérov.
Šiori Itó o svojom zážitku napísala knihu, kde veľmi podrobne opisuje udalosti, ktoré nasledovali po sexuálnom útoku. Upozorňuje na trhliny v japonskom systéme, ktorý chráni skôr útočníka ako obeť. Opiera sa o štatistiky, dáta či ďalšie prípady znásilnenia, ktoré sa v posledných rokoch v Japonsku udiali a ktoré úrady nevyšetrili.
Itó nazvala knihu Black box podľa slov prokurátora, ktorý jej prípad zmietol zo stola. Povedal jej, že keďže sa celý incident odohral za zatvorenými dverami, ide o „black box“ alebo „čiernu skrinku“.
Japonská novinárka, ktorú časopis Time v roku 2020 zaradil medzi stovku najvplyvnejších ľudí sveta, neprestala bojovať za svoju pravdu, aj keď ju od toho odhovárala rodina, kolegovia aj polícia. Knihu napísala dva roky po znásilnení a začiatkom tohto roka vyhrala súd, ktorý uznal, že bola v roku 2015 v bezvedomí znásilnená Norijukim Jamagučim v tokijskom hoteli.
Japonská novinárka vystúpi v sobotu v rámci festivalu BRaK v Bratislave, kde bude hovoriť o svojich skúsenostiach aj o knihe, ktorú v slovenskom preklade prináša vydavateľstvo KPTL.
Z reštaurácie do hotela
„Prečo som bola znásilnená? Na túto otázku sama nemám jasnú odpoveď. Nespočetne veľakrát som z toho vinila samu seba,“ uvádza Itó na začiatku svojej knihy, keď sa pokúša rozpliesť svoj príbeh.
Podľa prieskumu japonskej vlády z roku 2014 len 11,1 percenta všetkých prípadov znásilnenia spácha pre obeť cudzia osoba. Za väčšinou prípadov je páchateľ, ktorého obeť predtým poznala.
„Je pochopiteľné, že udať na polícii svojho známeho je ťažšie. Súčasný japonský právny systém stíhania je navyše nastavený v neprospech obetí, ktoré boli v čase napadnutia v bezvedomí. Ukázalo sa to aj pri mojom prípade,“ vysvetľuje Itó.
Na Jamagučiho sa nakontovala na konci svojho štúdia v New Yorku, keď hľadala dlhodobú stáž v japonských médiách v USA. Žila vtedy už v Tokiu, ale chcela sa vrátiť do Ameriky. S Jamagučim si vymenili niekoľko mailov a ich komunikácia sa udržovala v pracovnej rovine. Itó mu poslala svoj životopis a začala vážne riešiť možný nástup do pobočky TBS vo Washingtone. Ešte predtým sa dohodli na osobnom stretnutí v tokijskej reštaurácii, kde mali prebrať posledné detaily. Večer sa skončil jej závratom na toalete. Na to, čo sa stalo potom, si nepamätá.
„Prebudila som sa na pocit ostrej bolesti. Ležala som v izbe, ktorej okná boli zatiahnuté tenkými závesmi, a cítila som, ako sa o mňa tlačí niečo ťažké. (…) Videl, že sa mi vrátilo vedomie, pričom som opakovane naliehala: „Bolí, bolí, bolí,“ no on aj tak neprestával. V hlave som mala zmätok a pýtala som sa, ako sa toto vôbec mohlo stať. No predovšetkým som rozmýšľala, či z tejto situácie nie je možné uniknúť.“
Itó chcela ísť na toaletu. Vtedy konečne od nej oddelil svoje telo.
„V kúpeľni bolo čisto a viseli v nej veľké zrkadlá. Viaceré miesta môjho nahého tela boli červené a v zrkadle sa odrážala moja postava plná rán a tečúcej krvi.“
Keď sa vrátila do izby, Jamaguči sa ju opäť pokúsil znásilniť. Z hotela sa jej však napokon podarilo odísť. Celá ubolená sa vrátila do svojho bytu a nevedela, čo má robiť.
„Osprchovala som sa, no po tele som mala modriny a krvácajúce rany. Prsia ma boleli tak veľmi, že som si na ne nedokázala ani len pustiť vodu. Hoci aj letmý pohľad na moje vlastné telo mi bol protivný.“
Potom sa začal skutočný boj – najskôr ho viedla sama so sebou, potom s japonským systémom.
Bez pomoci
Itó zápasila s vnútornými chaosom aj pocitom hanby. Hľadala pomoc, ale nevedela, na koho sa má obrátiť. Najskôr utekala na kliniku, aby dostala tabletku po pohlavnom styku brániacu otehotnieť. Tam však lekárka predpisujúca recept ani nezdvihla hlavu od monitora, aby sa jej spýtala na dôvody.
Keď našla neziskovú organizáciu poskytujúcu pomoc obetiam znásilnení, nevysvetlili jej, čo má robiť. Chceli od nej, aby k nim prišla na rozhovor.
„Skúste si predstaviť, koľko psychickej a fyzickej energie musia obete znásilnenia nazbierať pred tým, než sa odhodlajú niekam zavolať. Zvyšná energia na to, aby som prišla priamo na miesto, mi už nezostala.“
Neexistovala žiadna stránka so základnými informáciami, ktorá by obsahovala rady, ako postupovať po sexuálnom násilí. Itó zostala na všetko sama. Keď sa napokon zverila svojej blízkej kamarátke, obe zostali bezradné.
„No ani ona nemala dostatočné vedomosti o tom, čo by som mala robiť po znásilnení. Ani jednu z nás to nikto nikdy nenaučil. Okrem toho sme obe mali pochybnosti o tom, či sa môžeme spoľahnúť na políciu a justíciu, ak podáme žalobu na osobu so silnými politickými väzbami.“
V okolí Jamagučiho sa totiž objavovali mená osôb, ktoré mali blízko k vtedajšiemu japonskému premiérovi. Neskôr ho preslávila aj biografia Šinzóa Abeho.
Itó potrebovala päť dní, aby sa odhodlala ísť na policajnú stanicu a nahlásila, čo sa jej stalo.
Bude to ťažké a komplikované
Na základe údajov OSN z roku 2013 vedie rebríček krajín podľa počtu znásilnení na 100-tisíc obyvateľov Švédsko. Japonsko sa umiestnilo na 87. priečke. Podmienky vo Švédsku sú však na podanie trestného oznámenia obeťou znásilnenia nastavené inak ako v Japonsku.
Kým v škandinávskej krajine je podiel žien v polícii okolo 31 percent, v Japonsku je to len okolo 8 percent (údaje z roku 2015). Preto väčšina ženských obetí znásilnenia musí podať trestné oznámenie v takmer výlučne mužskom prostredí.
Itó sa na policajnej stanici stretla s nepochopením, minimálnym súcitom a rešpektom, ale zato s krutým hodnotením svojho prípadu. „Často počúvam podobný príbeh, no vyšetriť takéto prípady býva ťažké,“ zaznelo. Jej telo sa vtedy opäť zachvelo.
Mnohé ženy by to v tomto štádiu možno už vzdali. Itó to vedela, práve pomyslenie na jej mladšiu sestru v rovnakej situácii ju nezastavilo, ale hnalo dopredu.
Dostala sa vďaka tomu k videozáznamu z hotelovej kamery, ktorý zachytil jej bezvládny stav pri príchode. Hovorila s taxikárom, ktorý ich tam odviezol a ktorého počas jazdy prosila, aby zastavil.
Suplovala políciu, ktorá si jej prípad podávala z jedného oddelenia na druhé. Dookola tam počúvala to isté – aké to bude ťažké a komplikované. Stretávala sa s absurditami, keď musela svoj prípad rozprávať pred ďalšími a ďalšími policajtmi a vyšetrovateľmi, keď musela absolvovať ponižujúce gynekologické vyšetrenie pred úplne neznámymi ľuďmi, ktorí hľadeli do jej najcitlivejších partií.
Bezmocná sledovala policajtov, ktorí sa neponáhľali vyšetriť jej prípad a Jamagučiho sa snažili zohnať listom.
„Rozumela som, že kým nie je vydaný zatykač, ich možnosti sú obmedzené, no aj tak sa mi ich spôsob práce javil neuveriteľne zastaraný. Je možné, aby v dnešnej dobe bola polícia odkázaná na komunikáciu poštou aj vtedy, keď sa bojuje s časom?“
Najväčší šok zažila, keď na polícii simulovali jej znásilnenie. Zhromaždili sa okolo nej len mužskí policajti. Ako páchateľa použili figurínu, ktorú na ňu položili a začali ňou hýbať pýtajúc sa – Takto to bolo?
„Keď na mňa zasvietil blesk a stlačili spúšť fotoaparátu, v mojom srdci bol úplne vypnutý spínač, ktorý ma dovtedy držal pohromade.“
V Japonsku je povedomie o sexuálnom násilí a obťažovaní veľmi nízke a predsudky voči ich obetiam hlboko zakorenené. Podľa prieskumu z roku 2014 každá pätnásta Japonka nahlási, že bola znásilnená, v porovnaní s každou piatou Američankou. Údaje japonského úradu ústrednej vlády z roku 2017 hovoria, že len jedna z 13 žien prizná, že bola znásilnená.
Itó však neprestala hľadať dôkazy svojho prípadu. Najviac ňou otriaslo, keď zrušili príkaz na zatknutie Jamagučiho. Ten prišiel z vrchných miest tokijskej polície.
„Cítila som sa bezmocná. Ako keby čokoľvek, o čo sa pokúsim, bolo len premárnené úsilie.“
Na jej strane však už vtedy boli výsledky analýzy DNA, ktoré ukázali, že na jej podprsenke sa nachádzajú stopy po Jamagučim.
So súhlasom?
Japonská novinárka Šiori Itó chronologicky približuje svoj prípad, jeho vyšetrovanie aj nedôveru, ktorú u nej vyvolali postupy polície. Hľadala si právnika a odmietala mimosúdne vyrovnanie. Nechcela peniaze, len pravdu, ktorú už nikto nespochybní.
Itó opisuje svoje zdravotné problémy, práceneschopnosť, hľadanie záchytných bodov, ktoré ju mali aspoň čiastočne vrátiť tam, kde sa nachádzala pred sexuálnym napadnutím. Zároveň z každej strany len počúvala, aké je v Japonsku veľmi zložité dokázať sexuálny zločin.
„Pohľad obvineného totiž zvykne byť v japonskom trestnom zákone neprimerane zohľadnený. Prirodzene, obvinený sa málokedy k činu prizná a hovorí, že k styku došlo pri vzájomnom súhlase. (…) Aj keď je jasné, že obvinený je vinný na základe objektívnych dôkazov, pokiaľ to obvinený sám neprizná, je ťažké ho stíhať.“
Itó vysvetľuje hranicu súhlasu, ktorý je kľúčový pri posudzovaní, či bolo spáchané znásilnenie. Japonská novinárka sa pýta čitateľov a čitateliek, ako môže osoba zavlečená do izby v stave bezvedomia (čo dokazoval kamerový záznam) vyjadriť súhlas.
Jej prípad navyše komplikovali chýbajúce spomienky na čas, keď malo dôjsť k znásilneniu. Práve preto jej výpoveď polícia považovala za nedôveryhodnú.
„Osoba, ktorú žalujete, má na všetko jasné spomienky. No vy si nepamätáte nič.“
Itó mala podozrenie, že jej Jamaguči primiešal do nápoja lieky alebo drogy, aby stratila vedomie. Keďže však po znásilnení nešla na pohotovosť, kde by jej urobili krvné testy, nemohla to nijako dokázať.
„Po zastavení stíhania som si musela aj ja od svojho prípadu nachvíľu odpočinúť. Už som viac nad ním nedokázala premýšľať. Bola som úplne vyčerpaná z vyšetrovania, ktoré sa už so mnou ťahalo rok a štyri mesiace. (…) Išlo o zbytočne vynaložené úsilie. Systém zostal rovnaký ako predtým.“
Po dvoch rokoch úsilia sa veci pohli dopredu, keď o Itóvej prípade napísal reportáž japonský časopis. Krátko nato zorganizovala tlačovú konferenciu o tom, čo sa jej stalo. Prelomila ďalšie tabu, keď verejne rozprávala znásilnení, čo sa v Japonsku nepatrí.
Dva mesiace po tlačovej konferencii Itó skončila na psychiatrii.
Odvtedy ubehlo päť rokov. Itó v Japonsku vydala knihu, ktorá prišla na pulty v rovnakom čase, ako sa vo svete rozšírilo hnutie #MeToo. To však v Japonsku nemalo taký veľký ohlas ako v iných krajinách.
Itó vtedy začala čeliť útokom, na sociálnych sieťach ju označovali za klamárku či sexuálnu oportunistku. Zo strachu utiekla z Japonska.
Mnohí spochybňovali jej príbeh, pretože nešla hneď po čine do nemocnice a na políciu. Podľa prieskumu spred piatich rokov pritom iba 3,7 percenta obetí sexuálnych útokov v Japonsku o tom povie na polícii.
A Itó v pozadí viedla ďalšie zápasy, ktoré sa napokon skončili vyhratými súdnymi procesmi a zmenou zákona o znásilnení.
„Úprimne, nikdy som si neželala, aby ktokoľvek vedel o tom, čo sa mi stalo. Nechcela som o tom premýšľať alebo na to spomínať. Nechcela som o tom vysloviť jediné slovo. (…) Od chvíle, keď sa mi v to ráno vrátilo vedomie, som neprestajne verila v samu seba a v pravdu. (…) Utrpenie, ktorým som si prešla, bolo dovtedy pre mňa nepredstaviteľné. Teraz už viem, že rovnaké utrpenie zdieľa po celom svete nespočetne veľa iných ľudí.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
