Denník N
Ján Štrasser, spisovateľ
Udalosť týždňa
Konečne! V pondelok 9. mája sa skončila špeciálna vojenská operácia – ruské vojská triumfálne dobyli Červené námestie v Moskve. A dostal som mail, v ktorom stálo: „Rusko je jediná krajina na svete, kde fašizmus oslavuje víťazstvo nad fašizmom.“
Prešľap týždňa I
Je mi jasné, prečo Smer, ĽSNS, Republika odignorovali utorňajší prejav ukrajinského prezidenta Zelenského v parlamente – nesedí im farba jeho mena. Fico a spol. by privítali niečo červenšie: Stalina či Brežneva, Kotleba a Uhrík a spol. niečo hnedšie: Hitlera či Tisa. No všetci traja sa zhodnú na červenohnedom Putinovi. O Zelenského prejav nemal záujem ani Richard Sulík, chápem, Mojsejovcov… pardon, Geissovcov povodil po našom parlamente už minulý piatok…
Prešľap týždňa II
Keď som v nedeľu 8. mája videl (v televízii), koľko po zuby ozbrojených policajtov bolo pripravených riešiť konflikty „fanúšikov“ na futbalovom zápase Slovan – Trnava o víťaza Slovenského pohára, spýtal som sa experta na futbal: „Koľko tie manévre stoja a kto ich zaplatí?“ „Aj ty,“ odpovedal, „zo svojich daní.“ Áno, rozumiem, že polícia musí už preventívne zamedzovať násiliu grázlov na futbalových štadiónoch, ale prečo sa na to majú skladať slušní ľudia? Mám návrh: na takzvané rizikové zápasy premietnuť náklady na zabezpečenie verejného poriadku do ceny lístkov. Ak dnes stojí lístok 20 eur, nech stojí 50 eur a 30 eur sa odvedie Policajnému zboru SR. Hm?
Zuzana Petková, riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu
Udalosť týždňa
Najvyšší súd prepustil Roberta Kaliňáka z väzby a udelil dve lekcie. Jednu tým, ktorí zľahčujú obvinenie expolitikov Smeru, že ide o vymyslené dôkazy a účelový revanš za normálny výkon politickej práce. Senát v zložení Petra Hatalu, Juraja Klimenta a Petra Štifta totiž skonštatoval, že trestné stíhanie v Kaliňákovom prípade považuje „vo všetkých bodoch, ktoré sa mu kladú za vinu, za dôvodné“. Kaliňák je spolu s Robertom Ficom stíhaný za založenie zločineckej skupiny.
Druhú lekciu uštedril súd poslancom. Kaliňák je na slobode vďaka tomu, že o ňom rozhodla nezávislá justícia, a nie preto, lebo ho ochránili kolegovia v parlamente ako Roberta Fica. A presne tak by posudzovanie dôvodov väzby malo v demokracii fungovať, o tom je systém bŕzd a protiváh, ktorý bráni zneužitiu jednotlivých mocí v štáte.
Podcenená udalosť
Generálna prokuratúra sa opäť vyfarbila. Denník SME upozornil na najnovší vývoj v kauze advokátky Anny Žedényiovej. Najskôr bola obvinená za marenie spravodlivosti, lebo podľa polície údajne ovplyvňovala hlavného svedka v prípade Fatima. Ten vypovedal, že bývalá štátna tajomníčka Monika Jankovská ešte ako sudkyňa vzala za rozhodnutie týkajúce sa majiteľa baru Fatima úplatok. Potom výpoveď zmenil. Obvinenie Žedényiovej dvakrát generálna prokuratúra zrušila cez neslávny paragraf 363. Keď špeciálna prokuratúra podala obžalobu, prípad jej napriek nesúhlasu odňala a pridelila Krajskej prokuratúre v Nitre. Tej istej prokuratúre, ktorá prevzala a stopila prípad pytliactva a odposluchov chaty, kde sa stretávali Fico, Kaliňák, Miroslav Bödör a ďalší. Krajská prokuratúra vzala obžalobu späť a Žedényiová nie je podľa Sme už ani stíhaná. Mimochodom, ide o manželku prokurátora z Trenčína. Postup ako z učebnice o ovplyvňovaní trestných konaní v prospech našich ľudí.
Prešľap týždňa I
Ministri školstva Branislav Gröhling a financií Igor Matovič sa nevedia dohodnúť na zvýšení platov učiteľov. Spoločné však majú to, že obaja sa chcú pripojiť k protestnému zhromaždeniu pedagógov za lepšie podmienky. Áno, je to síce neuveriteľné, ale je to tak. S učiteľmi pôjdu protestovať proti vlastnej politike, sebe a vláde. Tak spoločnosť dopadne, keď o platoch v školstve rozhodujú ľudia s pochybnými a odpísanými diplomovkami.
Prešľap týždňa II
Minister hospodárstva Richard Sulík začal zvláštne hospodáriť s pracovným časom. Namiesto toho, aby v parlamente podporil Ukrajinu počúvaním prejavu prezidenta Volodymyra Zelenského, robí animátora nemeckým zabávačom Geissovcom.
Citát týždňa
„Prosím vás, aby ste boli naším hlasom v Európskej únii. Po viac ako dvoch mesiacoch vojny Ukrajinci s našimi priateľmi prejavili solidárnosť a preukázali, že Rusko nemôže zopakovať rok 1968 a rozšíriť svoju tyraniu.“
ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj v príhovore slovenským poslancom
Michal Vašečka, sociológ
Udalosť týždňa
Možno niektorí ešte túžia prečítať si ďalší uhol pohľadu na tému bývalého trojnásobného premiéra a to, ako sa definitívne tento týždeň rozhodol opustiť mainstream európskej politiky a vstúpil do európskeho politického podsvetia – priamo k Hádesovi. Alebo iní ešte majú nervy prplať sa v tých bombastických nápadoch ministra financií, ktoré nemajú konca, a je zrejmé, že nás nimi bude obšťastňovať až do konca – svojho, nášho či minimálne tohto volebného obdobia.
Priznám sa, tento týždeň ma dianie na európskej periférii mimoriadne prestalo zaujímať, úbohostí som schopný zvládnuť iba obmedzený počet za časovú jednotku. Jedna vec ma však celkom prekvapuje naďalej – miera už priam systematického vytesňovania európskych tém z verejného diskurzu na Slovensku. A pritom – znovu treba zopakovať – práve v EÚ (to je to, čoho sme členmi, pamätáte?) aktuálne prebieha zásadná diskusia o budúcnosti kontinentu a s novou nemeckou a staronovou francúzskou vládou sa mení veľa, veľmi veľa.
Nemecko chce konferenciu o budúcnosti Európy využiť na ďalší rozvoj EÚ – aj cez zmenu zmlúv a zrušenie jednohlasného rozhodovania v zahraničnej politike. V preklade – Nemci sa chcú pripraviť na ďalšie rozširovanie EÚ, ale už bez nebezpečenstva, že si nejakí orbánovci zase zmyslia, že budú od Dunaja blokovať všetko zmysluplné.
Európska únia je tehotná svojou inštitucionálnou zmenou, no tí, ktorí sú ešte v adolescentnom veku a majú zlý priebeh puberty, tomu, samozrejme, nerozumejú a nechcú rozumieť. Konferencia o budúcnosti Európy, ktorá vyvrcholila tento pondelok 9. mája (všetci sme si všimli, však, pretože o tom bolo na Slovensku veľa informácií…), by mala vyústiť do „ústavného momentu” pre EÚ a viesť k „ďalšiemu vývoju smerom k federálnemu európskemu štátu”. A už o chvíľu tak bude na stole požiadavka Nemecka a Francúzska na dvojrýchlostnú Európu. Citujúc Olafa Scholza, „niektoré štáty by mohli pokročiť v európskej integrácii, ak ešte nie sú všetci pripravení”.
Naša pripravenosť je vzhľadom na to, že väčšina ľudí ani netuší, že sa niečo takéto deje, spektakulárna a už povestná. Keď sa budú mladí ľudia o dekádu pýtať, ako sa to stalo, že maličká krajina neudržala krok, pripravte si odpoveď. Moja bude jednoduchá – pretože všetci diskutovali o Ficovi, Matovičovi a Blahovi a už neostal čas a chuť na to dôležité.
Podcenená udalosť
Odkedy sa k moci v Afganistane dostal Taliban, neustále čakám, čo všetko ešte bradatí stredovekí dedinčania v šľapkách vymyslia. Tento týždeň opäť prekvapili – Taliban v afganskom Heráte zakázal mužom a ženám spoločné jedenie pri jednom stole a návštevy parkov. Toto nariadenie sa má týkať aj manželských párov, pričom agentúra AFP lakonicky konštatuje, že Herát patrí v Afganistane k liberálnejším mestám.
No, skutočne výborné. Ale skôr než mávneme rukou, je dobré pripomenúť si, ako mnohí boli proti akémukoľvek angažovaniu sa v Afganistane – veď čo my s tým celým máme. Možno by súčasťou nejakej občianskej náuky či dejepisu v školách mohla byť aj časť o tom, čo je tzv. spravodlivá vojna a prečo je dobré sa o tom baviť. Témou sa predsa ľudstvo zaoberá od antiky – písal o nej Cicero, Tomáš Akvinský, Grotius a v modernej dobe sa k tomu neustále vraciame. Teoretici „spravodlivej vojny“ sa vyslovovali k mnohým dôvodom, keď je vojna ospravedlniteľná – napríklad či by mohli byť dôsledky vojny horšie než kapitulácia, alebo zvažovali smrteľnosť nejakých zbraní, či zlé zaobchádzanie s civilistami.
No keďže naše generácie žili v mieri príliš dlho, tak trochu sme zabudli tému spravodlivej vojny poctivejšie vnímať a vedieť si odpovedať, prečo je morálne dôležité napríklad nepustiť Taliban k moci.
Prešľap týždňa
S výskumami sa tento týždeň roztrhlo vrece. Už v nedeľu sme sa z výskumu agentúry Focus dozvedeli, že v prípade vojenského napadnutia by tretina ľudí zvažovala odchod zo Slovenska a nekompromisných 13 % obyvateľov by bolo pripravených brániť krajinu so zbraňou v ruke. Takmer polovica priznáva, že by bojovať nešla, hoci by na Slovensku zostala. Medzi mladými ľuďmi do 34 rokov, teda „držiteľmi rána“, by Slovensko v takomto prípade opustila takmer polovica. A aby sme boli trochu politickejší, najväčšiu ochotu brániť Slovensko vyjadrili sympatizanti Republiky (27 %) a Progresívneho Slovenska (takmer 20 %).
Kuchár by v takejto situácii možno povedal – a s takýmito ingredienciami chcete do budúcna navariť čo? Napriek všadeprítomnému masírovaniu o tom, ako všetci majú Slovensko radi a večer pozerajú nejaké Milujem Slovensko a potom zase Pečie celé Slovensko (veď láska ide cez žalúdok), nejako sa to nematerializuje do úprimnejšieho vzťahu ku krajine. Keby si chlapi, ktorí chceli v roku 1938 brániť Československo proti Hitlerovi, prečítali výsledky tohto výskumu, tak by si to hádam aj rozmysleli ešte predtým, ako to odpískal Beneš: „To takýchto pravnukov budeme mať?“
Ľahostajnosť nemalej časti spoločnosti je skutočne dych berúca. Chápem, že sa na postojoch mohli podpísať naše archetypy správania vytvorené nebránením sa v rokoch 1938 a 1968. Takisto treba upozorniť tých, ktorí bez diskusie vytvárali Slovenskú republiku v roku 1993 proti vôli väčšiny jej obyvateľov, že toto môže byť výsledok ich autoritárstva a brutality z tých časov. Ale – i tak tie čísla vyrážajú dych.
Jedna časť literárnej elity na Slovensku bola v minulosti plná pozitívnej energie, ako sa Slovákom ako národu podarilo prežiť – navzdory skutočným či domnelým neprajníkom. Určite sympatické. Len tým prežitím a životom by bolo dobré aj niečo povedať. Aby to nakoniec nedopadlo tak, že najväčším príspevkom Slovákov k svetovej civilizácii bude práve a iba to, že prežili.
Citát týždňa
„Bolo by dobré, aby sa to aj iné krajiny Európy a sveta od vás naučili.“
prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj
Takto Zelenskyj ocenil rozhodnosť Slovákov pri podpore Ukrajiny. Pekné, poteší. Mimochodom, to, ako zvláda ruskú inváziu na Ukrajinu kvarteto najvyšších predstaviteľov štátu – Čaputová, Heger, Naď a Korčok – je veľkolepé vo všetkých ohľadoch. Akurát, pamätajúc na antické „Amicus cognoscitur amore, more, ore, re“ (Priateľ sa pozná podľa lásky, mravov, reči a skutkov), vo vzduchu ostáva otázka, či okrem skutkov osvietenej politickej elity ostala nejaká láska aj u slovenskej populácie. Viem, tí, ktorí pomáhali, tí, ktorí prispeli, tí budú s mojím rýpaním nespokojní.
No tento týždeň sme sa o sebe zase raz niečo dozvedeli, a to hneď z dvoch výskumov verejnej mienky. Špeciálny Eurobarometer 506 ukázal, že slovenskí občania sa mimoriadne slabo (oproti ostatným Európanom) stotožňujú s reakciou vedenia krajiny na inváziu na Ukrajinu, pomerne slabo aj s reakciou EÚ, spolu s Maďarmi a Bulharmi cítia najnižšiu sympatiu k Ukrajincom. Vykazujú jeden z najsilnejších proruských sentimentov (ešteže sú v tej EÚ aj Bulhari…), málo podporujú sankcie proti Rusku a spolu s Bulharmi najviac odmietajú finančnú pomoc Ukrajine. Dalo by sa pokračovať, ale bolo by to zbytočné – úspešne sa bijeme o posledné miesta v EÚ prakticky pri každej otázke.
Podobné výsledky priniesol aj výskum European University Institute, ktorý potvrdil už opísané trendy – ako sa Slovensko umiestňuje spolu s Bulharskom a Gréckom na posledných miestach v EÚ, ako sme takmer najkritickejší k NATO a jeho úlohe pri „vyprovokovaní“ Ruska k vojne, ako preferujeme diplomatické riešenia a podobne.
Až teraz sa naplno ukázalo to, na čo mnohí upozorňovali už dávno – že Slovensko sa prepadlo do konšpiračného pekla a že nás to dobehne. Here we go – let’s enjoy!
Vlado Janček, básnik a hudobník
Báseň týždňa
Diagnóza
Dlho sa to neliečilo,
pokiaľ ide o Robov.
A ďalej sa maróduje
s touto hnusnou
chorobou.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
