Denník N

Nemecko opúšťa svoju minulosť, aby podporilo Ukrajinu

Helmuth Kohl a Borisom Jeľcinom v roku 1998. Foto - TASR/AP
Helmuth Kohl a Borisom Jeľcinom v roku 1998. Foto – TASR/AP

Napriek obmedzeniam spôsobeným nemeckou minulosťou, geografiou a politikou, dal kancelár Olaf Scholz jasne najavo, že on i jeho krajina stoja pevne proti ruskej agresii.

[Spoznajte ideologické, historické a geopolitické základy vojny na Ukrajine a jej dôsledky pre Slovensko v knihe Ako Putin stratil Ukrajinu.]

Autor je komentátor Bloomberg Opinion

V porovnaní s hlasnou a štedrou podporou, ktorú Ukrajina dostáva od Spojených štátov a Spojeného kráľovstva, sa nemecká podpora zdá najmä samotným Ukrajincom vlažná. Vlastne, vyzerá to takmer ako neochota. Táto umiernenosť môže byť morálne otázna, ale z historického a politického hľadiska dáva zmysel. Kancelár Olaf Scholz aj krajina, ktorú vedie, sú už mimo svojej komfortnej zóny. Napriek svojim mentálnym obmedzeniam Nemecko jasne vyjadrilo svoj postoj k ruskej agresii.

Scholz je jedným z mála západných lídrov, ktorí od chvíle, keď sa ruské jednotky stiahli z jeho predmestí, nenavštívili Kyjiv. Hoci kancelár nakoniec súhlasil s dodávkou ťažkých zbraní Ukrajine, jeho rozhodnutie zintenzívnilo vášnivú verejnú diskusiu, v ktorej lietali sem a tam otvorené listy kancelárovi. V Nemecku stále neexistuje jasná väčšina za dodávky ani proti nim. Niektorí významní verejní intelektuáli, najmä filozof Jürgen Habermas, sa postavili proti „morálnemu vydieraniu“ zo strany zanieteného proukrajinského tábora, pričom sa prihovárajú za „kompromis“, ktorý by vraj mal ukončiť vojnu, a tvrdia, že dodávky zbraní Ukrajine len znásobia utrpenie.

Nedostatok nadšenia?

Nemecká garnitúra neuvažovala vážne o embargu na ruský plyn, ktorý poháňa veľkú časť nemeckej ekonomiky, aj keď niektorí z tamojších popredných ekonomických expertov tvrdili, že dôsledky by neboleli tak ako obmedzenia týkajúce sa covidu 19. Plynovod Nord Stream do Greifswaldu sa javil ako najväčší a najspoľahlivejší exportný kanál Ruska.

Ukrajinci to cítia a nedostatok nemeckého nadšenia vnímajú s ľútosťou. Na rozdiel od britského premiéra Borisa Johnsona nie sú po Scholzovi pomenované žiadne ukrajinské ulice. Na ukrajinských zhromaždeniach nevejú vedľa vlajok najväčších podporovateľov krajiny žiadne nemecké vlajky. Keď berlínska polícia 9. mája zakázala na pripomienkach konca druhej svetovej vojny spolu s ruskými aj ukrajinské vlajky, mnohých Ukrajincov to rozhorčilo.

Prišli dokonca aj diplomatické spory, najhorší po tom, ako Kyjiv urazil nemeckého prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera, keď mu z ukrajinského hlavného mesta odkázali, aby ho nenavštevoval kvôli jeho úlohe pri vyjednávaní predchádzajúceho kompromisu medzi Ruskom a Ukrajinou v rokoch 2014 a 2015. Nemci, ktorí rešpektujú autority, len pomaly zabúdajú na urážku, ktorú bojovný ukrajinský veľvyslanec Andrij Melnyk predhodil Scholzovi za to, že odmietol prísť po tom, čo Kyjiv zrušil prezidentovu cestu. Nazval ho „Beleidigte Leberwurst“, teda urazenou pečeňovou klobásou. „Olaf Scholz nie je žiadna klobása, je to kancelár Spolkovej republiky Nemecko,“ obhajoval šéfa Sociálnodemokratickej strany Wolfgang Kubicki, podpredseda nemeckého parlamentu.

Melnyk sa typicky odmietol ospravedlniť. Už niekoľko týždňov vyčíta politikom SPD o ich predchodcom mäkkosť voči Rusku. Niektorí z nich – najmä bývalý vicekancelár Sigmar Gabriel – nechodia ďaleko po nahnevané odpovede. „Tanky a rakety nemôžu byť dlhodobou náhradou“ za diplomaciu, odpovedal Gabriel veľvyslancovi.

Zmenili sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vojna na Ukrajine

Komentáre

Teraz najčítanejšie