Denník N

Päť križovatiek v nedávnej histórii Ruska, ktoré ho doviedli k „špeciálnej operácii“

Boris Jeľcin počas predvolebnej kampane 10. júna 1996 v Rostove. Foto – TASR/AP
Boris Jeľcin počas predvolebnej kampane 10. júna 1996 v Rostove. Foto – TASR/AP

Autor je ruský politológ, novinár, politik strany Jablko

To, čo sa deje teraz a čo sa v novodobej ruštine nazýva „špeciálna operácia“, sa raz určite skončí. A nevyhnutne sa vynorí otázka, čo bude ďalej.

Ale odpoveď na otázku, čo robiť „zajtra“, nie je možná bez pochopenia toho, čo sa stalo „dnes“. Prečo tridsať posttotalitných rokov viedlo k budovaniu novej totality? Dalo sa tomu zabrániť? Kde a kedy sa stali chyby, ktoré k tomu viedli?

Ak tieto otázky nezodpovieme, všetko sa zopakuje. A namiesto detskej postieľky zase dostaneme guľomet.

Vertikála moci

Najjednoduchšie je rozhodnúť sa (ako to niekedy musíte čítať), že existovala len jedna kľúčová križovatka, na ktorej sme odbočili nesprávnym smerom. Keby sme si však vybrali tú správnu, všetko by dopadlo inak.

Nanešťastie, bolo tu niekoľko križovatiek a, bohužiaľ, zakaždým sa vybralo nesprávnym smerom, pričom sa odklonilo od cesty vedúcej do normálneho sveta. Nakoniec sa tieto odchýlky spojili do 180-stupňového obratu a politický čas sa definitívne začal posúvať dozadu.

K štátu, ktorý úplne kontroluje jednotlivca, k „orgánom“, ktoré sa „nemýlia“, k týždennému nárastu zoznamu „nepriateľov ľudu“, teda „zahraničných agentov“, k cenzúre v televízii, k politickým represiám, k orwellovskému dvojitému mysleniu a „ministerstvu pravdy“ a k premene viacerých ústavných práv na fikciu.

Prvá križovatka sa objavila v marci (nie v auguste!) roku 1991 (vtedy došlo k protigorbačovskému puču – pozn. prekl.). Bolo to 17. marca, keď sa konalo referendum o zachovaní ZSSR a súčasne s ním aj referendum o zavedení funkcie prezidenta RSFSR.

Išlo o voľbu medzi dvoma modelmi republiky: parlamentnou (ako predtým) a prezidentskou. A táto voľba dopadla v prospech prezidentského modelu, ktorý sa v tom čase mnohým ľuďom zdal efektívnejší, pretože umožňoval prijímať rozhodnutia nezávisle a rýchlo, bez potreby zdĺhavých parlamentných diskusií. O to viac, že prezidentom sa nemohol nestať nik iný ako populárny líder Boris Jeľcin, do ktorého väčšina demokratov (vrátane členov Najvyššieho sovietu RSFSR) vkladala veľké nádeje.

Ale keď sa ukázalo, že zvolený prezident, presvedčený, že „presne vie, ako na to“, považuje parlament za zbytočnú brzdu pri realizácii svojich návrhov a že „rýchlo“ neznamená vždy „správne“, bolo už neskoro.

Vieme, ako sa skončili pokusy parlamentu obmedziť prezidenta pri prijímaní autokratických rozhodnutí. A verejná mienka bola jednoznačne na jeho strane: väčšina novinárov vykresľovala udalosti ako boj medzi reformným prezidentom a reakčným parlamentom (pričom zabúdali, že tí istí „reakcionári“ si nedávno zvolili „reformátora“ za svojho predsedu), ktorý údajne bránil realizácii potrebných sociálno-ekonomických reforiem.

Vzhľadom na tradičnú sovietsku (a predtým ruskú) mentalitu, ktorá je zvyknutá na podriadenie jedinému náčelníkovi a nezvyknutá na kolegiálne metódy rozhodovania, sa prezidentský model nemohol zmeniť na nič iné ako na autoritársky „vertikálny systém velenia“ so všetkými jeho dôsledkami vrátane korupcie, rozkrádania, nedostatočnej kontroly úradníkov a privatizácie najvýnosnejších odvetví hospodárstva v prospech „našich ľudí“.

Keby model zostal parlamentný – s vládou pod kontrolou zákonodarného zboru a s potrebou dohody rôznych politických síl na vládnej koalícii –, dalo by sa predísť mnohým chybám (a dokonca aj zločinom).

V takom prípade by určite nedošlo k „vojne o moc“, určite by nevznikla autokratická ústava z roku 1993, nedošlo by k ohraničeniu kompetencií regionálnych a miestnych zastupiteľských orgánov a s najväčšou pravdepodobnosťou by nedošlo k dvom čečenským vojnám: potreba prerokovať túto otázku v parlamente, ktorý bol vtedy naozaj miestom na diskusiu, by sotva viedla k rozhodnutiu zaviesť „ústavný poriadok“ silou.

Čarodejnice na love

Druhé rázcestie prišlo na jeseň roku 1991. Práve vtedy sa ustúpilo od rozhodnutia o lustráciách, teda o zákaze pre bývalú nomenklatúru komunistickej strany a KGB zastávať na dlhé obdobie akékoľvek verejné funkcie.

Tu nie je potrebné žiadne podrobné vysvetlenie, všetko je veľmi jasné. Pripomeniem len, že medzi demokratmi bola vtedy populárna téza „Nedopusťme hon na čarodejnice!“, na ktorú som vtedy, podporujúc Galinu Starovojtovovú a jej návrh zákona o lustráciách, odpovedal: „Počkajte, až čarodejnice vyjdú na lov!“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie