Denník N

Sociologička Zora Bútorová: Verím tomu, že za ľubovoľného režimu je na každom človeku, akú cestu si zvolí

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Kde nájdete naše podcasty: 

Sociologička Zora Bútorová sa už viac ako tridsať rokov venuje výskumom verejnej mienky, rodovej problematike a sociologickým aspektom starnutia.

V profilovom rozhovore spomína na svoje detstvo a mladosť, na ľudí a udalosti, ktoré ju najviac formovali. „Dôstojný život, v ktorom človek nestratí sám seba, sa dá prežiť aj v pomeroch, ktoré nie sú celkom slobodné. Aj keď je to oveľa ťažšie,“ hovorí.

Priznám sa, že som sa viackrát zamýšľala nad tým, prečo ste sa pre štúdium sociológie rozhodli napriek tomu, že ste žili v komunistickom režime. V duchu som sa pýtala, či sa dá slobodne bádať v neslobode, kde je všetko jasne určené, sociálna štruktúra aj vzťahy v spoločnosti vopred nalinkované. Až neskôr som si uvedomila, že vy ste maturovali na jar roku 1967, a teda o svojom ďalšom štúdiu ste sa rozhodovali v období rastúcich nádejí na obrodenie a demokratizáciu spoločnosti.

Mala som šťastie, že som dospievala a maturovala v čase, keď sa československá spoločnosť otvárala. Vo vzduchu bola nádej, že sa ju podarí liberalizovať na nejakú obdobu švédskeho modelu, kde sa štát stará o ľudí a zároveň im dovoľuje slobodne dýchať.

V tom čase vychádzali zaujímavé časopisy, prekladalo sa množstvo kvalitnej odbornej aj beletristickej literatúry, konečne aj západnej. Veľa sme diskutovali, čítali sme Kultúrny život (literárny a kultúrno-spoločenský časopis, ktorý rozvíjal kritické myslenie a slobodnú debatu – pozn. red.). Sociológia, ktorá bola v 50. rokoch považovaná za „buržoáznu pavedu“, bola spolu s ďalšími spoločenskými vedami rehabilitovaná a od roku 1964 sa začala znovu vyučovať na Univerzite Komenského. Ja som síce pôvodne chcela študovať jazyky, ale napokon som sa rozhodla inak. Bola som presvedčená, že za pomoci sociológie je možné riešiť vážne spoločenské problémy a spoločnosť humanizovať.

Na Katedru sociológie Univerzity Komenského som nastúpila v septembri 1967 a celý prvý ročník sa niesol v znamení celospoločenského uvoľňovania a nádeje na politické a ekonomické reformy. Na univerzite sa diskutovalo, po januári 1968 sme chodili na mítingy, niektorí učitelia s nami. Sociológia ma bavila. Všetko mi potvrdzovalo správnosť môjho rozhodnutia.

V auguste 1968 však prišiel zákerný a nečakaný úder – sovietska okupácia. Návrat na univerzitu bol tristný. Zopár mojich spolužiakov emigrovalo. Ako postupovala normalizácia, niektorých pedagógov vyhodili, iní obrátili kabáty. Z politológie, ktorú študovali moji kolegovia, sa zrazu stal „vedecký komunizmus“.

Napriek tomu ste v štúdiu vytrvali a stala sa z vás sociologička.

Pomery za normalizácie hrubli postupne, nie zo dňa na deň. Mala som šťastie, že som patrila ku generácii, ktorá sa stihla dostať k mnohým dobrým západným odborným publikáciám. V univerzitnej knižnici sa stále dali nájsť aj zaujímavé knihy a časopisy. O užitočnosti sociológie som bola presvedčená. A tak som rozmýšľala nad tým, akým spôsobom by sa dalo aj v nepriaznivých pomeroch nastavovať spoločnosti kritické zrkadlo, poukazovať na problémy a spochybňovať tak oficiálny výklad toho, čo sa okolo nás deje.

Nestala sa zo mňa disidentka, skôr som bola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie