Ukrajinky na balockej železničke nosia tričká s nápisom „Nech to para tlačí“. Miestni nás prijali ako blízkych, vravia
Na Slovensku by možno aj zostali žiť, no za jednej podmienky. Že sa skončí vojna a môžu sa slobodne a bez obáv vracať domov do Zaporižžie.
Ocitli sa v kráľovstve parných lokomotív, drezín a motorových vláčikov na Horehroní. Trinásť utečencov z Ukrajiny.
„Do vojny sme si mysleli, že pôjdeme do Európy a zostaneme tu pracovať. No vojna nám ukázala, ako veľmi ľúbime svoju krajinu,“ povie Tatiana.
Na adresu ruských okupantov dodá so slzami v očiach, že ju bolí to, čo sa udialo v 21. storočí, že veď oni žili na Ukrajine dobre, neprosili ich o záchranu.
Kaťa, Tatiana a Oxana
Kaťa, Tatiana a Oxana. Štýlové by bolo povedať tri sestry, v skutočnosti ide o dve sestry a jednu sesternicu.
Tri ženy s deťmi prišli zo Zaporižžie. Deň po začiatku ruskej agresie, 25. februára, nasadli na vlak smer Európa. Auto im zabavili pre potreby ozbrojených síl Ukrajiny, čo prijali s porozumením.
Spojili sa s kamarátkou, slovenskou účtovníčkou Zuzanou. To ona zavolala riaditeľovi Čiernohronskej lesnej železničky (ČHLŽ) na Čiernom Balogu Alešovi Bílkovi a jeho žene Márii. Okamžite zareagovali ústretovo. Cez Maďarsko prišli tri ženy s deťmi do Tisovca, odtiaľ cez Brezno až sem.
„Naše prvé dojmy? Neočakávali sme také srdečné prijatie, išli sme nevediac kam. Každá mala iba jeden ruksak v ruke,“ hovorí Kaťa.
„Miestni nás prijali ako svojich blízkych,“ nadväzuje na ňu Oxana.
Všetky tri sú vysokoškolsky vzdelané. Doma, vo veľkom meste s plážami na brehu Dnipra, mali