Slovensko ako veža bláznov
Vedci by sa mali ozvať vždy, keď sa začne diať niečo, alebo iba hovoriť o niečom, na konci čoho bude krivda, ublíženie a ľudské utrpenie, z dôvodov ideologických, náboženských alebo iných.
Autor je imunológ
Jednou z najznámejších ulíc Viedne je Alserstrasse, ktorá sa ťahá od historickej budovy viedenskej univerzity až po Gürtel a ešte ďalej. Tam, kde sa križuje so Spitalgasse, stojí uzavretý komplex budov – univerzitný kampus. Sú tam učebne, prednáškové haly, seminárne miestnosti, konferenčné centrá, ale aj pobočky bánk, obchody či reštaurácie. Jednoducho všetko, čo by mohli potrebovať vysokoškolskí študenti a ich vyučujúci. A ešte niečo navyše – lavičky, trávniky, kríky, stromy, fontány. V lete tam vylihujú študenti, v zime tam býva vianočný trh.
Predtým, ako sa areál stal univerzitným mestečkom, tam sídlila všeobecná nemocnica – AKH. V roku 1784 ju na základoch chudobinca pre veteránov z tureckej vojny dal postaviť cisár Jozef II. V tom čase to bola najväčšia nemocnica na svete. Viedeň sa vtedy stala centrom lekárskej vedy. A mala aj iné dôležité prvenstvo. Po prvý raz v dejinách sa v nej ako neoddeliteľná súčasť nemocnice objavilo lôžkové oddelenie psychiatrie. Nachádzalo sa v niekoľkoposchodovej rotundovej veži – Narrenturm (nem. veža bláznov) – uprostred najzadnejšieho dvora nemocnice. Mimochodom, budova bola chránená jedným z prvých hromozvodov na svete z dielne českého vynálezcu Prokopa Diviša.
Dnes je vo veži bláznov múzeum patologickej anatómie. To pomenovanie je historické. Dovtedy neboli duševné poruchy považované za choroby, ktoré by sa dali liečiť. Postihnutí ľudia boli považovaní buď za posadnutých diablom, alebo, v lepšom prípade, za bláznov. Preto tá veža bláznov.
Dnes už o duševných chorobách, a je to najmä vďaka oddeleniu psychiatrie v starej AKH, vieme oveľa viac. Trvalo viac ako storočie, kým si vedci, lekári a verejnosť, ktorej sa to týka najviac, osvojili ten samozrejmý fakt, že ľudí s depresiou, schizofréniou či inými duševnými poruchami nemučíme a neupaľujeme.
