Deväť téz o Putinovom fašizme

Autor je americký historik

Ako môže Putin uskutočňovať evidentne fašistickú politiku, akou je genocídna ničivá vojna na Ukrajine, a zároveň sa hlásiť k antifašizmu? Ako sme opäť videli 9. mája v jeho prejave ku Dňu víťazstva, Putin stotožňuje ruskú inváziu na Ukrajinu so sovietskym víťazstvom nad nacistickým Nemeckom v druhej svetovej vojne. Minulosť sa pre agresora stáva spôsobom, ako si uplatniť nárok na obeť, ako aj právo spáchať akýkoľvek trestný čin. Ako to vlastne funguje?

V mnohých textoch od 24. februára 2022 (a vlastne už od 24. februára 2014, dátumu predchádzajúcej ruskej invázie) som sa pokúsil vysvetliť, ako Putinov výklad sovietskeho odkazu smeruje k fašizmu, a teda ako ospravedlňuje (aspoň pre seba) inváziu na Ukrajinu s odkazom na druhú svetovú vojnu. Putinova oslava zdanlivej ruskej nevinnosti mi poskytla príležitosť na zhrnutie týchto argumentov.

1. V Sovietskom zväze sa to slovo používalo, no chýbala jasná predstava o tom, čo to vlastne fašizmus je. V tridsiatych rokoch sa stalinizmus nevedel rozhodnúť, či fašizmus je alebo nie je zlá vec. Výsledkom bolo, že slovo fašizmus v sovietskom prostredí nikdy nemalo veľmi jasný obsah. To sa prejavilo najmä po roku 1939, keď sovietske noviny uverejňovali prejavy nacistických vodcov. V roku 1939 Stalin spečatil faktické spojenectvo s Hitlerom, čo znamenalo, že fašizmus sa stal v oficiálnom sovietskom verejnom priestore chvályhodným. Tento akt kolaborácie bol najdôležitejší počas druhej svetovej vojny, pretože vôbec umožnil jej začiatok. (Hovoriť o čomkoľvek z toho v Rusku je dnes trestný čin.) V roku 1941 nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz, a tak sa fašizmus stal nepriateľom ZSSR. Čo však bolo na fašizme zlé, bola samotná invázia. Fašizmus nebol nikdy skutočne definovaný, bolo to jednoducho vyznanie outsidera.

2. Ďalším problémom je sovietska tradícia zaobchádzania s Ruskom ako s nevinným a s Ukrajincami ako s vinnými. Stalin, ktorého kolaborácia s Hitlerom bola vo vojne zďaleka najdôležitejšia, si nárokoval právo definovať kolaboráciu. Na konci druhej svetovej vojny boli deportované celé sovietske národnostné menšiny (napríklad krymskí Tatári) ako kolaboranti a Ukrajinci boli stigmatizovaní. Stalin zaobchádzal s Rusmi ako s hlavnými víťazmi. V skutočnosti však bola väčšina územia Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky pred vojnou ušetrená. A keď boli okupovaní, u Rusov nebola menšia pravdepodobnosť kolaborácie s nacistami ako u kohokoľvek iného. Ale Stalin a jeho vtedajší obľúbenec Ždanov prezentovali Rusov ako morálne dominantný národ. Iné národy mohli byť v prípade potreby stigmatizované ako fašistické.

3. Po celé desaťročia, za Stalina i za jeho nástupcov, sa slovo „fašizmus“ šírilo smerom von, a to veľmi flexibilným spôsobom. Po druhej svetovej vojne bol „fašistom“ ten, kto napadol Sovietsky zväz alebo ho v konečnom dôsledku ohrozoval, prípadne v praxi urobil niečo, čo sa sovietskemu vedeniu nepáčilo. Postupom času to bolo čoraz nejasnejšie. Počas studenej vojny mohli byť Američania a Briti prirovnávaní k Nemcom z čias druhej svetovej vojny ako „fašisti“. Časom sa to mohlo týkať aj Izraelčanov. „Fašista“ znamenalo len „nepriateľ“.