Denník N

Učiteľka z detskej onkológie: Nad odchodom som rozmýšľala len vtedy, keď mi v jednom roku zomrelo šesť detí v triede

Marianna Holúbková. Foto N - Tomáš Benedikovič
Marianna Holúbková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Marianna Holúbková takmer 20 rokov pracuje ako učiteľka na Klinike detskej hematológie a onkológie v Národnom ústave detských chorôb (NÚDCH) na Kramároch.

Základná škola pri zdravotníckom zariadení, ktorá ju zamestnáva, nemá klasické triedy. Učiteľky chodia za svojimi žiakmi a žiačkami priamo na nemocničné izby. „My sa vždy prispôsobujeme dieťaťu a tomu, ako na tom práve je. Môžeme s ním zostať na izbe alebo môžeme ísť spolu do herne – jedálne. Zoberieme stojan, z ktorého dieťaťu tečie liečba, školskú tašku a ideme sa učiť,“ opisuje v rozhovore.

Ako ste sa ako učiteľka dostali do nemocničnej školy?

Vyštudovala som pedagogiku mentálne postihnutých a už počas piateho ročníka som začala pracovať v detskom centre pri Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. No keďže som bola prijatá na určitý čas, musela som si hľadať nové miesto. Dozvedela som sa, že Základná škola pri zdravotníckom zariadení na Kramároch má voľné miesto. A tak som tam začala pracovať. Rok som robila vychovávateľku, pracovala som v centre mentálneho zdravia – dennom stacionári pre deti, ktoré sa liečili na psychiatrii –, a ďalšie roky som už pracovala ako učiteľka na detskej onkológii.

Nebolo ťažké zvyknúť si na onkologické prostredie? Mnohí majú strach, už len keď počujú slovo rakovina.

Keď som bola štvrtáčka a moja sestra prváčka, mama dostala rakovinu. Viac-menej sme to teda mali v rodine, naučili sme sa s tým žiť. Jasné, bolo to ťažké, otec nás musel živiť z jedného platu, ale nejako sme to spolu zvládli.

Keď to však máte každý deň v práci, nemôžete všetko tak intenzívne prežívať a vciťovať sa do každého jedného pacienta, lebo by ste to potom nedokázali robiť dlhodobo. Samozrejme, zo začiatku to bolo ťažké a musela som sa naučiť tam pracovať – nie sme predsa roboti, sme citliví ľudia a emócie prežívame vo dne aj v noci. Ale postupne som sa to naučila zvládať. A už to šlo.

Keď ste s deťmi dlhšie v kontakte, musíte sa predsa na ne aj citovo naviazať, či nie?

To áno, ale už viete, odkiaľ pokiaľ. Za tých 20 rokov som sa naučila, že niektoré veci treba prijať, lebo inak to už nebude. Jasné, človek by im najradšej nejako pomohol, ale, žiaľ, nejde to. Musíte si to urovnať hlavne sám so sebou. Ale slzy sú vždy.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Školstvo

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie